Zuzana Vajayová Rôzne

Baktéria Čiernej smrti už zrejme vymrela

Genetická analýza potvrdila identitu pôvodcu najničivejšej pandémie v ľudských dejinách, moru. A objasnila, ako pomerne rýchlo vznikol z baktérie, vyvolávajúcej iba miernu žalúdočnú nevoľnosť. Našťastie už zmizol zo scény.

Oznámili to dva výskumné tímy. Trinásťčlenný medzinárodný viedli Hendrik Poinar z McMaster University v Hamiltone (provincia Ontario, Kanada) a Johannes Krause z Universität Tübingen (Nemecko). Prvou autorkou článku bola Krauseova kolegyňa Verena Schuenemannová. Okrem ich krajanov tvorili tím ešte vedci z USA a Veľkej Británie. Päťčlenný druhý tím viedol Wyndham Lathem z Northwestern University v Chicagu (štát Illinois, USA). Prvou autorkou článku bola jeho kolegyňa Jovanka Kooová.

Pandémia zvlášť silného infekčného ochorenia, nazývaná Čierna smrť, sa do Európy dostala po obchodných cestách z Číny a spustošila ju v rokoch 1347–1351. Zahynula vtedy najmenej tretina a azda až polovica obyvateľstva nášho kontinentu. Hoci sa stále diskutuje o tom, ktorý mikrób ju vlastne spôsobil (niektorí vedci hovorili aj o baktérii anthraxu, filovíruse ako ebola, alebo o už vymretom neznámom mikróbovi, väčšina si ich na základe v historických prameňoch opísaných príznakov i analýz pozostatkov obetí myslí, že išlo o baktériu Yersinia pestis, spôsobujúcu hľuzový a pľúcny mor.

Najmä okolo genetických analýz pozostatkov stredovekých ľudí, ktorí zomreli na Čiernu smrť, však stále vládnu viaceré významné nejasnosti. Akoby sa Yersinia pestis izolovaná z týchto obetí líšila od dnešných variánt tejto baktérie. Prvý spomenutý tím preto analyzoval DNA z kostí vyše 100 obetí Čiernej smrti pochovaných počas rokov 1348–1350 do hromadných hrobov v londýnskom East Smithfield. Potvrdili, že očividnou príčinou úmrtia bola nákaza Yersinia pestis, a to variantou, ktorá sa líši od všetkých dosiaľ známych. Táto varianta podľa ich názoru už dnes neexistuje. Na druhej strane stredoveká varianta zahŕňala nezávislý útvar DNA, plazmid pPCP1 (baktérie zvyčajne mávajú DNA v jedinom kruhovom chromozóme a viacerých plazmidoch), známy aj u dnešnej varianty. Jej stredoveká smrtonosnosť však nespočívala v tomto plazmide.

Yersinia pestis sa evolučne pomerne nedávno vyvinula zo stále existujúcej pôdnej baktérie Yersinia pseudotuberculosis. Hlavný rozdiel medzi nimi spočíva v dvoch plazmidoch, veľkom pMT1 a malom pPCP1, ktoré nadobudla Yersinia pestis. Druhý spomenutý tím sa zameral na logickú otázku: Vďaka čomu sa viac-menej neškodná baktéria zmenila na strašného pôvodcu Čiernej smrti? Zohľadniť treba aj neúprosný fakt, že hoci dnešná Yersinia pestis očividne nemá všetky znaky jej stredovekej varianty, stále je mimoriadne nebezpečná. Neliečení ľudia môžu zomrieť do do 3–5 dní. Svetová zdravotnícka organizácia eviduje 1.000 až 3.000 prípadov roč­ne.

Yersinia pestis sa vyskytuje na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy. Úrady USA ju ako biologickú hrozbu klasifikujú v rovnakej kategórii s anthraxom, kiahňami a ebolou. Wyndham Lathem s kolegami zistil, že zvýšená choroboplodnosť Yersinie pestis môže súvisiseť so zmenami tzv. malých nekódujúcich RNA (sRNA). Ide o malé, no dosť zložité molekuly, ktoré ovládajú mnohé kľúčové vnútrobunkové procesy. Ako prví tak preukázali, že choroboplodnosť mikróbov sa vyvíja nielen na úrovni samotných génov v DNA, ale aj nad ňou, pri regulácii činnosti týchto génov, kódujúcich výrobu bielkovín, pričom reguláciu vykonávajú molekuly RNA.

Bežné informačné RNA (mRNA) sú okopírované z DNA ako návod na výrobu bielkovín, ktoré potrebuje organizmus. Nekódujúce sRNA, ktoré pôsobia na činnosť mRNA, sa však samé osebe nikdy neprekladajú do podoby bielkovín. Výskumy ukázali, že v baktériách sa vyskytujú stovky nekódujúcich RNA, mnohé s dosiaľ záhadnou funkciou. Lathemov tím identifikoval 150 rôznych molekúl sRNA zväčša špecifických pre druhy Yersinia. Z toho šesť takých, ktoré sa vyskytujú iba u Yersinia pseudotuberculosis. Keďže Yersinia pestis ich nemá, pravdepodobne sa stratili počas jej pomerne rýchlej evolúcie z Yersinia pseudotuberculosis pred 1.500 až 20.000 rokmi. Práve v týchto sRNA, ak sa vychádza z génov, ktoré regulujú, podľa všetkého treba hľadať pôvod Čiernej smrti.

„Dôležitým poučením je tu skutočnosť, že malé zmeny môžu mať veľké účinky na funkcie sRNA. Z týchto malých zmien sa postupne môže vyvinúť rozdiel medzi miernym a smrteľným ochorením,“ konštatovala Jovanka Kooová. Obidva tímy tieto poznatky uverejnili v predbežnom online vydaní časopisu Proceedings of the National Academy of Sciences.

Autor: Zdeněk Urban, Diva.sk; Proceedings of the National Academy of Sciences USA Early Edition; Komuniké Northwestern University Zdroj: Diva.sk Link: http://diva.aktuality.sk/…jme-vymrela/

Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM