Bratislavské NAJ: Známe kaviarne v meste lákali bohémov z celého Slovenska

Nebol to len Paríž, ktorý ponúkol zázemie spisovateľom a maliarom. Niektoré bratislavské kaviarne boli rušnejšie, ako tie na francúzskom Montmartre.

Katarína Winklerová

Istý spisovateľ raz povedal, že príroda je najkrajšia z okna kaviarne. A verím, že mnohé bohémskejšie založené typy by s ním súhlasili.

Kaviarenský život fungoval v hlavnom meste od začiatku minulého storočia. Schádzali sa tu totiž mladí ľudia z celého Slovenska, aby študovali na školách a otvorili si brány k tvorbe a umeniu.

Z Múzeumky do Luxoru

Najlepším zdrojom inšpirácie boli dlhé rozhovory s priateľmi vo viechach a kaviarňach. Odtiaľto najradšej pozorovali svet a v ňom to najkrajšie – nositeľky múz – pôvabné dievčatá a ženy. Kaviareň Múzeumka, do ktorej sa vchádzalo zo zadnej strany národného múzea, bola na to ako stvorená. Okrem lahodnej kávy poskytovala výhľad na vedľajšiu filozofickú fakultu, kde sa to krásou len tak hemžilo. Najradšej tam sedávali básnici Ján Smrek s Emilom Boleslavom Lukáčom.

Odtiaľ bolo len na skok do kaviarne Luxor na Štúrovej. Práve tam Smrekovi skrsla v hlave myšlienka vydávať časopis Elán. Sústreďoval v ňom články, ktoré hýbali slovenským kultúrnym životom. V podniku organizoval aj burzy rukopisov. Čo sa mu nehodilo do časopisu, zobrali redaktori z iných denníkov či z rozhlasu. Chlapi pri vedľajších stoloch len ticho hrali šach a pozorovali mladých intelektuálov.

Štýlová Štefánka

Snáď jediná kaviareň, ktorá si svoj štýl po rôznych premenách zachovala dodnes, je Štefánka. Medzi dvoma vojnami sem chodili na vínko básnici Valentín Beniak, Rudolf Dilong, Andrej Žarnov, Emil Boleslav Lukáč. Pán Tomáš, ktorý v tých časoch chodil na univerzitu, spomína: „Lukáč sedel za stolom s nejakým známym a družne debatovali. Mal som pri sebe práve jeho básnickú zbierku O láske neláskavej, tak som ho požiadal o podpis. Prehodili sme pár slov, bola to pre mňa ako študenta veľká česť.“

Neskôr pri stolíkoch Štefánky pár stránok svojich románov napísal aj autor Zbojníckej mladosti Ľudo Ondrejov, Pavol Horov aj Vlado Mináč.

Kávička v Grande

Keď búrlivú noc vystriedalo ospalé ráno, dávali si v Grande na Námestí SNP svoju rannú kávičku mladí básnici nadrealisti – Ján Rak, Štefan Žáry, Július Lenko a Pavol Bunčák. Známa reštaurácia už neexistuje, ale tesne po revolúcii sem študenti ešte chodievali na zmrzlinové poháre.

Radostne v Redoute

V Redute, vtedajšej Redoute na Mostovej ulici, sedel pri stole aj mladý spisovateľ z Oravy Milo Urban. Len málokto z hostí tušil, čo si píše do svojho zošita. Stránku za stránkou skladal svoj román Živý bič, ktorý po vydaní preložili do dvadsiatich jazykov. Vídali ho tam aj členovia opery SND, ktorí tu mali svoj domovský prístav. Rozjareným básnikom zamotávali hlavy najmä štíhle tanečnice. O jednej z nich napísal Smrek báseň Salome.

Na väčšinu príjemných kaviarní a kaviarničiek zostala len nostalgia spomienka. Nedávno zrušili spisovateľom aj ich klub na Laurinskej. Snáď sa presunú do iného podniku a spravia z neho legendu.

Zdroj: bratislava.dnes24.sk