Rôzne

Ivan Tásler vo veľkej spovedi: Rozhovor aj o detstve na Sídlisku III

Prešovský rodák Ivan Tásler sa v rozhovore vracia i k jeho hudobným začiatkom, prezrádza však aj napríklad, ako to majú s bratom v kapele podelené.

Ilustračný obrázok k článku Ivan Tásler vo veľkej spovedi: Rozhovor aj o detstve na Sídlisku III
Zdroj: TASR

Spevák, skladateľ a hudobník Ivan Tásler (1979, Prešov) patrí napriek mladému veku k popredným osobnostiam slovenskej hudobnej scény, rovnako aj jeho skupina IMT Smile, ktorú založili so starším bratom Mirom v roku 1996. Kapela v závere roka oslávi 20 rokov na hudobnej scéne. A to dvojicou veľkolepých koncertov hiSTORY v Bratislave a Košiciach pod režijnou taktovkou Jána Ďurovčíka. V novembri bude mať premiéru filmový dokument Made In Slovakia. Na konci septembra vydajú kompiláciu 40 najväčších hitov skupiny s názvom hiSTORY, bonusom bude EP so štvoricou nových piesní Príbeh príbehov, ktoré predstavili pred pár dňami. Prečítajte si rozhovor s lídrom skupiny Ivanom Táslerom.

Ak dovolíte, začnime aktuálne. Skupina IMT Smile predstavila pred štyrmi dňami štvoricu nových piesní, ktoré dostali aj videopodobu pod spoločným názvom Príbeh príbehov. Aký je to teda príbeh?

Príbeh príbehov pozostáva zo štyroch piesní – Anna, Vždy, keď mi chýbaš, Príbeh príbehov a Žena. Nahrávali sme ich na jar v Kalifornii, v štúdiu 4th Street Recording v Santa Monica. Následná mixáž a finálny mastering sa uskutočnili v Čechách v štúdiu Sono. Musím povedať, že ku všetkým novým skladbám mám veľmi silný vzťah. Dal som do nich kus seba. Už pri ich nahrávaní som cítil, že spolu súvisia, vytvárajú jeden celok. Preto som mal aj jasnú predstavu o tom, ako by mali vyzerať videoklipy, že to musí byť taký minifilm. Počuješ melódiu, spievaš text a vidíš jasný obraz a som rád, že túto moju vizualizáciu sa mi za pomoci režiséra a jeho tímu podarilo naplniť.

Pesničky sú dostupné na internetových portáloch, dostanú sa aj na mechanické nosiče?

Áno, EP Príbeh príbehov bude súčasťou výberového albumu s názvom hiSTORY, ktorý vyjde na prelome septembra a októbra. Kompilácia na dvoch diskoch ponúkne 40 hitov skupiny IMT Smile a tretím diskom bude práve toto EP so štvoricou nových piesní.

To boli aktuality, prejdime teraz k vám. Ste Prešovčan, v ktorej časti ste vyrástli, kto boli vaši kamaráti?

Vyrástol som na Sídlisku III, to bolo moje detstvo. Kamaráti zo sídliska boli aj mojimi spolužiakmi. Keď som trocha povyrástol, jeden z prvých bližších kamarátov bol Maťo Migaš, ktorý sa neskôr aj stal bubeníkom IMT Smile. Celé to vzniklo veľmi spontánne, on na bicích totiž nehral. Raz zobral do ruky paličky, hral po epedách na gauči, až neskôr si sadol za skutočné bicie.

Priviedol vás k hudbe otec, ktorý hral v kapele?

Áno, podnet je od otca, ktorý bol muzikantom, aj keď ja som jeho aktívne hranie už nezažil. Vďaka nemu som sa dostal k rôznej muzike, ktorú si vedel doma hlasne púšťať. Rovnaký impulz však bola ľudová škola umenia, keď najprv brat Mirko a po ňom ja sme začali chodiť na klavír. Mali sme skvelú učiteľku klavíra. Tu sme sa začali hudobne rozvíjať. Nebol som síce výnimočný klavirista, dodnes však skladám nové piesne pri klavíri. Neskôr som pribral aj gitaru, to som mal desať, na gitare som však samouk. A ešte chcem dodať, že otec sa k hudbe vrátil, hrá v kapele Tásler Pufo Band a predstavili sa aj na prešovskom Dobrom festivale.

Ako veľmi mladého vás oslovila Tublatanka.

Tublatanka a Maťo Ďurinda bol pre mňa veľkým vzorom, v Tublatanke som mal aj favorita – bol ním basgitarista Paľo Horváth. A vôbec – tá zostava Ďurinda – Horváth – Černý, skvelé, klobúk dole. Zažil som tie koncerty zblízka. Chodil som v Prešove na koncerty a vďaka otcovi, ktorý mal známosti medzi muzikantmi, dostal som sa do zákulisia, bol som pri pódiu. Videl som, čo to všetko obnáša a čo sa deje. Na to nezabudnem, to bola veľká škola pre mňa. Veľmi inšpirujúce.

Ktorú pesničku ste si ako prvú vedeli vybrnkať na gitare?

Uch, to si asi presne nespomeniem. Ale otec mal zošit s piesňami, akordy a texty s fonetickou angličtinou. Hrali sme si niektoré pesničky, väčšinou beatlesovky, ale aj Dianu od Paula Anku, to bol obľúbený song môjho otca.

Pamätáte si na prvú platňu, ktorú ste si kúpili?

Ale hej, Tublatanka a Skúsime to cez vesmír. Na tejto platni je skladba Dnes (platňa vyšla v roku 1987, pozn. red.).

Vzorom pre vás bol starší brat Miro, ktorý vyštudoval Konzervatórium v Košiciach.

Toto obdobie je veľmi podstatné, že Miro šiel na konzervatórium. Jeho spolužiakmi boli Peter Bič, Tomi Okres či Alexander Bárta. Ľudia, ktorí potom tvorili IMT Smile. Na konzervatóriu si Miro založil prvú kapelu, volala sa Orphan. Hral s ním aj Peter Bič. Pre mňa to bolo inšpirujúce, keď má brat kapelu, chcem mať kapelu aj ja. Miro získaval nové poznatky a informácie, začal ma trocha viesť spevácky. Posúval ma v mnohých veciach.

Jedného dňa zaklopal na dvere prešovského rádia Flash stredoškolák Ivan Tásler a ponúkol svoju pesničku. A v rádiu vás neodmietli.

(úsmev) Pamätám si to presne, boli sme odvážni, mohol som mať 14 preč, Miro 16. Bolo neuveriteľné, že rádio Flash začalo hrať našu pesničku Spím. Bola to naša prvá pieseň, ktorá zaznela v éteri. Nahrali sme ju u Števa Adamčíka, ktorý mal maličké štúdio. Jedna z úplne prvých nahrávok.

A potom to už išlo, ďalšie pesničky, prišiel prvý album Klik-klak, hity Nepoznám, Možno si ma pomýliš či Nedá sa ujsť. Aký to bol pocit mať v ruke svoju prvú platňu, respektíve prvé CD?

Keď sa ozval vydavateľ Závodský, boli sme nadšení, že ideme nahrávať platňu do Bratislavy. Pamätám si všetko, nahrávanie, ako sa to všetko dialo. Trvalo však pár dní, kým sme si uvedomili, aký krok sme urobili. Bola to radosť. Zažili sme zaujímavé veci v tom období, malo to aj svoje negatíva, veľkým pozitívom však bolo, že sme sa dostali ako predskupina k známym kapelám. Hrali sme na šnúre Olympic – Prúdy, boli to veľké haly, všade zaplnené, hrali sme pred skupinou Elán na Pasienkoch, kde bolo rovnako vypredané. Pre nás mladých bol zážitok hýbať sa v spoločnosti známych muzikantov, mať vedľa nich šatňu. To už bolo iné ako naše prvé prešovské obdobie.

Po albume Klik-klak prišli niektoré zmeny v kapele a hlavne nový vydavateľ.

Nová etapa kapely, odišli Martin Migaš a Katarína Knechtová, prišiel Tomi Okres, Peter Bič, chvíľu sme hľadali bubeníka, hral s nami Martin Valihora, Ajdži Sabo. Druhým bol album Valec a tretí album Nech sa páči. Ten sme nahrávali v Prahe. Keď prišli piesne Tajné milovanie, Úprimnú sústrasť či Vyvedený z miery, získali sme si priazeň fanúšikov. Mali sme pocit, že robíme dobrú robotu.

Patríte medzi najúspešnejších skladateľov slovenskej hudobnej scény. Máte na konte osem cien SOZA.

Je to príjemný pocit, keď vaša pesnička je najhranejšou v éteri. Tieto ocenenia sú príjemné, ale prirovnania najúspešnejší a podobne veľmi nevnímam. Ja sa len snažím robiť hudbu tak, ako to cítim. To, že piesne v danej chvíli zafungovali, je spojením viacerých vecí. Ja som ju zložil a naspieval, prispela k tomu aj kapela a jej členovia, aké koncerty sme odohrali, aký mali dopad a podobne. Ja som tie ceny preberal, ale je to robota viacerých ľudí.

Ako to máte s bratom Mirom v kapele podelené?

Mirko je výmyselník (úsmev), on vie veci vymyslieť a dotiahnuť ich do správneho konca. Mnohé veci potrebné pre život a chod kapely. Koncert, to nie je iba hranie, je to aj v tom, ako pódium vyzerá, aké je ozvučenie, osvetlenie, v akých priestoroch hráme, ako sa koncert promuje, ako sa predáva. Spolu s Mirkom tvoríme, každý má svoju úlohu. Už druhý rok máme aj manažéra, ktorý s nami spolupracuje, je to Tomáš Marko, takže Mirkovi trocha odľahčil organizačné veci a môže sa viac venovať kreatívnej práci.

Uvedieme dve mená, ktoré na pódiu nie sú, ale ku skupine patria, sú nimi Vlado Krausz a Ján Došek.

Textár Vlado Krausz je dar. Je to príbeh, ktorý sa trocha týka Roba Grigorova a relácie RG Tip, ktorú robil pre Slovenskú televíziu a v ktorej sme účinkovali. On nám dal kontakt na Vlada Krausza, ktorého poznal. Že býva v Kežmarku a píše texty. Napísali sme mu list a on nám obratom poslal niekoľko textov, medzi nimi aj text piesne Nepoznám. V rámci IMT Smile sme urobili kopec vecí. Je zaujímavé sledovať aj jeho inú tvorbu, aj detskú, píše napríklad pre Adama Ďuricu. Je to veľmi kreatívny človek.

Jano Došek je legenda. Zvukárska legenda. Spolupracuje už skoro 15 rokov a on sám hovorí, že je s nami dlhšie ako so skupinou Elán. Je to neuveriteľné, čo všetko sme s Janom zažili, koľkokrát nás podržal. Je to človek, ktorý vie technické veci vyriešiť veľmi rýchlo. Neuveriteľne zvláda krízové situácie, zažili sme toho veľa, nielen na pódiu, ale aj v štúdiu.

Ako je to u vás doma? Hovorí vám do tvorby manželka Anka, je ona prvým recenzentom?

Áno, je často pri základe, keď sa niečo vymyslí, keď pieseň vznikne, keď je prvá nahrávka hotová. Spolupracuje s nami aj pri iných veciach, robila kompletné PR projektu Made In Slovakia s Lúčnicou. V poslednej dobe sa venuje svojim veciam, píše príspevky na blogy, články pre magazíny. Som rád, že sa tomu venuje, veľmi sa mi to páči, čítanie je vtipné a často súvisí aj s našimi cestami. Zažili sme všeličo, ale málokto o tom vie. Ja nie som ten typ, aby som hovoril, kde som bol, čo som zažil. Ale tak, ako to robí Anka, sa mi to páči. Sú to krásne zážitky, tak prečo sa nepodeliť. Dokonca sa ozývajú ľudia, ktorí chcú od nás tipy na cestovanie.

Naopak, ste praktický človek v domácnosti, viete uvariť, ožehliť košeľu?

Som, len často sa mi nechce (úsmev). Viem všetko, čo treba. Aj košeľu vyžehliť. Však som žil aj sám, takže nemám problém s prácou v domácnosti.

Rád cestujete a s tým bol spojený aj projekt Karavan šou, ako vznikal?

Jednoduchý nápad a rozhodli sme sa ho realizovať. Boli to štyri série odvysielané v Markíze v cestovateľskej relácii z Austrálie, Japonska, Mexika a európskych miest. Myslím si, že to ovplyvnilo aj ďalšie relácie, ktoré vznikli neskôr.

Tvoríte aj pre druhých interpretov, zložili ste piesne pre Janu Kirschner, Richarda Müllera, spolupracovali ste s kapelou Čechomor.

S Čechomorom to bola krásna spolupráca. Dostal som ponuku z českého vydavateľstva Universal, či by som nezložil piesne pre Čechomor. Oni nerobia veľmi autorské veci, upravujú ľudové piesne. Ani neviem, ako sa dostali ku mne. Dostal som texty dvoch piesní Místečko a Andulka, zhudobnil som ich a oni ešte prišli s tým, aby som tam aj spieval. Tomu som nerozumel, prečo mám ja spievať na ich albume. Ale Karel Holas povedal – ‚to tak musí být‘ – tak som to aj s nimi spieval. Bolo to super nahrávanie, producentom bol Gerry Leonard. Pekná spomienka, mám ich rád, je to skvelá kapela.

Medzi mimoriadnymi projektmi poslednej doby vyniká ten váš s Lúčnicou, ktorý dostal názov Made In Slovakia. Ale kde bol ten prvý podnet?

Prvýkrát som si ich vystúpenie vychutnal na mojej ceste po Austrálii, kde náhodou vystupovala aj Lúčnica. Prišiel som do Adelaide, tam mali predstavenie, a zašiel som tam ako divák. Veľmi som si to užil, byť v Austrálii a počúvať slovenskú hudbu, bol som veľmi hrdý na to, že som Slovák. Vtedy som si začal oveľa viac uvedomovať Lúčnicu. Poznal som ju už predtým a viac som sa začal zahrávať s tou myšlienkou.

A teraz konkrétne, projekt Made In Slovakia mal premiéru 13. decembra 2014 v bratis­lavskej Inchebe, derniéru 10. januára 2016 na zimnom štadióne Ondreja Nepelu. Z pôvodne plánovaných troch vystúpení ich bolo nakoniec 14. A všetky vypredané.

Traja ľudia stoja za tým, manažér Lúčnice Julo Jackuliak, brat Miro a ja. A k tomu šialený nápad urobiť spojenie IMT Smile a Lúčnica. Stretli sme sa s Lúčnicou na jednom evente a padli sme si do oka. Dodnes máme veľmi dobré vzťahy a vedeli sme, že spolu urobíme niečo parádne. Neviem, prečo sme mali tú istotu, ale cítili sme, že to spojenie bude fungovať, že sa to bude dať zrealizovať. A potom sme prišli s tým, že to bude režírovať Ján Ďurovčík. Bol to dlhý proces, skoro rok prehovárania rôznych ľudí, ktorí boli proti. Jedným z nich bol aj profesor Nosáľ a trvalo rok, kým povedal áno. Tá myšlienka bola veľmi čistá, urobiť niečo veľmi slovenské. Veď sa zabúdalo nato, ako je krásne tu, že sa máme lepšie oproti mnohým krajinám. Aký má vývoj, že ľudia sú otvorení, neboja sa povedať názor, je to trend, ktorý sa musel prejaviť aj v kultúrnej podobe. Teším sa, že sa to nakoniec podarilo. A to sme ešte viaceré požiadavky museli odmietnuť.

Projekt Made In Slovakia dostane aj filmovú podobu.

Bude to film, ktorý príde do kín v polovici novembra. Je to záznam zo všetkých vystúpení, pohľad do zákulisia, v týchto dňoch sa na filme robia záverečné práce.

Viaceré vaše hity sú dnes už ľudovky. Texty skladieb Opri sa o mňa či Veselej pesničky ovláda celý národ.

Je to zábavné, keď na víkendových chatách či iných párty znejú aj naše pesničky. Je to milé.

Aký je to pocit, keď sa pozriete do zaplnenej sály a ľudia si spievajú s vami?

Je to fajn, príjemný pocit, pre tento pocit to robíme.

Ani sa nenazdáte a je tu 20 rokov IMT Smile. Predpokladali ste, že to vydrží 20 rokov?

Určite som si nemyslel, že to skončí o pár rokov. Ale nepredstavoval som si, aké to bude alebo čo bude o 20 rokov. Nevidím to dnes ako dlhú dobu, jednoducho to vnímam ako dobu, ktorú sme prežili, život, ktorý som žil, popritom som hral v kapele a zažíval mnohé veci. Ale v zásade som žil normálny život.

Čo chystáte k jubileu, vieme, že projekt dostal názov hiSTORY.

hiSTORY je spomienka na všetko dobré, čo sa v skupine IMT Smile udialo za 20 rokov. Oslovili sme skoro všetkých, ktorí v IMT Smile za tie roky hrali, bude to stretnutie ľudí, ktorí pritom boli, Katka Knechtová, Martin Migaš, Peter Bič, Martin Valihora, Marián Čekovský, Viktor Špak, Tomi Okres, bude pritom aj Lúčnica. Režisérom bude Ján Ďurovčík, bude to niečo viac ako koncert. Veľmi sa teším, že sa podarilo dať dokopy tých ľudí na taký termín, ako je december. Že sa všetci stretneme na pódiu.

Ľudia chodia na vaše koncerty, všade máte plno. Čomu to pripisujete?

Áno, ale boli chvíle, keď sme nevypredávali. Veľa je potrebné pre to urobiť. Nie je to len o kapele a hitoch. Je to o všetkom, manažmente, príprave, nedá sa jednoducho odpovedať na podobnú otázku. Sú to kroky, ktoré sa človek učí niekoľko rokov, aj tak nie je záruka, že sa to podarí. A hlavne všetci zainteresovaní tomu musia veriť.

Akú časť dňa venujete hudbe?

Nedá sa to povedať presne. V deň koncertu žijem hudobne aj počúvam hudbu. Deň, keď nemáme koncert, sa nevenujem veľmi hudobným aktivitám ani hraniu na nástrojoch. A mám rád aj pokoj.

Ak máte voľný čas, ako ho trávite?

Keď je ho trocha viac, premením ho na cestovanie. Cestovaniu sa venujem dosť dlho a dosť často, aj v priebehu roka.

Čo pre vás znamená hudba?

Je to môj život. Hudba mi vliezla do všetkého. Vďaka pesničkám sa život radikálne obrátil iným smerom. Hudba ovplyvňuje mnohé situácie, vždy mám rád hudobný zážitok, keď počujem niečo, čo ma chytí. To mám na hudbe rád.

Foto: archívne

Zdroj: TASR
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM