Kapitánka hokejistiek Prešova: Tréner to s nami nemá ľahké, titul by bol veľký úspech

Zdroj: archív Lívie Miškovej

Je kapitánkou družstva už 5. sezónu, teda od svojich 16-tich rokov. Vtedy patrila medzi jednu z najmladších hráčok v kádri. Ako hovorí, bola to pre ňu pocta, ale na druhej strane pociťovala veľkú zodpovednosť. „Ťažko sa mi pristupovalo ku hráčkam, ktoré boli odo mňa aj o 10 rokov staršie, ale rýchlo sme si na seba zvykli,“ hovorí okrem iného Lívia Mišková. Viac sa dočítate v rozhovore.

Je potrebné niekedy na spoluhráčky aj zvýšiť hlas? Ako spolu vychádzate?

Uznávam, že niekedy, ak je to potrebné, zvýšim hlas aj ja. Ale nie je to pre mňa typické, radšej riešim situáciu v pokoji. Nie som ten despotický typ. Snažím sa všetko vyriešiť s chladnou hlavou. My ženy sme citlivé a znášame tieto situácie ťažšie. Veľa by o tom vedel hovoriť hlavne tréner, ktorý to s nami nemá ľahké. Všetko si prehnane berieme k srdcu a preto musí vážiť slová. Aj ja sa snažím dievčatám dohovoriť, povzbudiť ich inou cestou ako krikom. Myslím si, že sme jeden z najlepších kolektívov v našej lige, ak nie najlepší. Zvykneme sa nazývať aj druhá rodina. Spolu sme vyrastali, trávime spolu veľa času a berieme sa ako sestry. U nás neexistujú ohovárania, čo považujem za malý zázrak, lebo v ženských kolektívoch to, žiaľ, takto chodí.

Je hokej to, po čom ste túžili od detstva? Ako ste sa k nemu dostali?

Od malička som sa rada hýbala. Vyskúšala som veľa vecí, mažoretky, tanec, tenis a skončila som pri hokeji, ktorý ma drží dodnes. Je to podľa mňa šport, ktorý ak vás chytí, už vás nikdy nepustí. Nemôžem povedať, že to bol môj sen, pretože som ani netušila, že existuje niečo ako ženský hokej. Dostala som sa k nemu cez trochu nešťastnú udalosť. Rada som hrala pozemný hokej za bytovkou a zlomila som si pri tom kľúčnu kosť. Mamka sa o tom zmienila známemu, ktorý akurát bol manažér nášho klubu. Ten ju nahovoril, aby ma zobrala na tréning. Takže moja zlomenina bola šťastím v nešťastí.

Máte hokejový vzor? Komu najviac fandíte?

Nemám konkrétny hokejový vzor ani obľúbený tím, páči sa mi hra viacerých hráčov. A komu najviac fandím, tak to je jednoznačné! Všetky fandíme Tomášovi Jurčovi, keďže jeho sestra je naša spoluhráčka. Fandili sme Detroitu a teraz Chicagu.

Kto vás formoval a dával vám rady a tipy k tomu, aby ste boli stále lepšou hokejistkou?

Boli to hlavne tréneri. Od trénera v prípravkye cez trénera v A tíme až po reprezentačného trénera. Samozrejme, veľa som sa naučila aj od spoluhráčok a nemôžem zabudnúť ani na rodičov, ktorí ma stále povzbudzovali k bojovnosti a práci na sebe.

Hrali ste doposiaľ len za ŽHK 2000 Šarišanku? Kde sa vidíte o 5–10 rokov a aký máte hokejový sen?

S hokejom som začínala v žiackych kategóriach v Bardejove, potom som už hrávala ženskú ligu za Šarišanku. Popri tom som bola členka reprezentačného družstva do 18 rokov a neskôr aj A tímu. Naskytla sa mi aj príležitosť byť členkou tímu ŠKP Bratislava, ktorý hráva európsku ligu EWHL. Hrať hokej na tejto úrovni a súbežne študovať na vysokej škole však bolo ťažké. Rozhodla som sa radšej naplno venovať škole a vrátila som sa do Šarišanky, čo bolo menej časovo náročné. Bohužiaľ, ženský hokej je na Slovensku len amatérsky a nedá sa ním živiť. V iných krajinách je možné hokejom si zarábať, ale aj tak si myslím, že to je pre ženu iné.

Je to len dočasné riešenie?

Áno, pretože hokej sa nedá hrať do dôchodku a treba pomýšľať aj na materstvo. Ja som sa radšej zamerala na štúdium a študujem na Lekárskej fakulte v Košiciach odbor Zubné lekárstvo. Pracovať by som chcela v ambulancii a popoludní sa hrať v parku s deťmi. Ale pokiaľ budem hokej zvládať časovo, zdravotne a výkonnostne, tak by som sa mu chcela venovať čo najdlhšie. Čo sa týka hokejového sna je to jednoznačné! Vyhrať titul so Šarišankou.

K nemu máte blízko, bojujete oňho proti Popradu, čaká vás rozhodujúci 5. zápas. Ako vnímate toto napínavé finále play off?

Šarišanka nikdy nemala titul, bol by to veľký úspech nielen pre klub, ale aj pre každú z nás. Vlani sme boli druhé a predsavzali sme si, že sa chceme posunúť o krôčik vyššie. Poctivo sme chodili na tréningy a celú sezónu sa pripravovali na tieto zápasy. Stálo to veľa energie a času, je za tým veľký kus práce, či už zo strany dievčat alebo vedenia. Spolu sme na tom pracovali a bolo by krásne zožať úrodu z našej práce. Séria je napínavá, zápasy sú vyrovnané, veľmi fyzicky a psychicky vyčerpávajúce. Bude dôležité, ktorý tím zvládne nazbierať posledné sily a podať lepší kolektívny výkon. Samozrejme, verím že to budeme my, prajem si to nielen kvôli sebe a dievčatám, ale aj kvôli trénerovi a vedeniu, ktorí odviedli skvelú prácu. Aj kvôli rodičom, ktorí mrzli každý zápas na tribúne a povzbudzovali nás. Všetci sme ako jedná veľká rodina, sme vďačné za ich podporu a vybojovaním majtrovského titulu by sme sa im chceli odvďačiť. Ak sa nám to nepodarí, určite budeme sklamané, ale po každej búrke vyjde slnko a tak aj sa pozbierame aj my a budeme bojovať ďalej.

Čo vás na hokeji najviac fascinuje, čo vám tento šport dal a čo vzal?

Čo si cením najviac je, že mi hokej dal skvelých ľudí. Viem, že ktorejkoľvek z mojich spoluhráčok môžem zavolať aj o polnoci a že sa môžem na ne spoľahnúť, keď to budem potrebovať. Hokej pre mňa znamená aj neskutočné množstvo skvelých zážitkov. Naučil ma aj veľa vecí, napríklad zodpovednosti. Stačí, že jeden hráč na ľade nepristúpi zodpovedne k svojej úlohe a môže to stáť celý tím gól. Naučil ma komunikovať s ľuďmi, vypočuť si druhú stranu, lebo každý človek vidí danú situáciu inak, inak rozmýšľa a predtým ako sa pustíme do hádky, treba sa na to pozrieť aj z druhej strany. Tak je aj v hokeji. Keď mi spoluhráčka nenahrala, to neznamená že je sebecká, ale z jej postavenia a uhla to videla inak. Možno videla ďalšiu hráčku, ktorú som ja vnímala inač.

Čo vy a reprezentácia?

Ako členka reprezentačného družstva som mala možnosť zúčastniť sa Majstrovstiev sveta a rôznych prípravných zápasov mimo SR. S reprezentačným tímom sme hrali takmer vo všetkých krajinách EÚ. Navštívili sme aj pár zaujimavých krajín ako Čínu, Rusko, Nórsko, Francúzsko. Majstrostvá v Nórsku sa hrali za polárnym kruhom, čo bolo tiež veľmi zaujímavé. A čo mi hokej vzal. Samozrejme, čas ako pri každom športe. Keď kamaráti šli von, ja som makala na tréningu. Často mi to bolo ľúto, že som nemohla ísť s nimi, ale na druhej strane som mala skvelé zážitky z hokeja. Okrem toho hokej aj niečo stojí, takže namiesto nových topánok a šiat som mala nové korčule a hokejky.

Máte pred zápasmi nejaký rituál, ktorý vždy aplikujete a veríte mu?

Na rituály neverím a teda žiaden nemám. Ak chcem podať dobrý výkon, musím sa na to pripraviť, dobre sa vyspať, správne jesť, byť v pohode. K tomu mi nepomôže žiaden rituál.

Čo je na hokeji najťažšie?

Na hokeji je najťažššie mať “hokejovú hlavu”. Všetko ostatné sa dá nadrieť, či už korčuľovanie alebo palicová technika, ale len ťažko sa dá naučiť hokejovo rozmýšľať. Ide o to správne vyhodnotiť situáciu, správne sa rozhodnúť, jednoducho byť v správnom čase na správnom mieste.

Ktorý zápas bol pre vás zatiaľ ten najpamätnejší?

Najpamätnejšie zápasy boli pre mňa na mojich prvých majstrovstvách sveta I. divízie v Rusku. Bola som v reprezentácii do 18 rokov a kedže to boli moje prvé majstrovstvá, všetko bolo pre mňa nové a vzrušujúce. Podarilo sa nám odniesť si strieborné medaily. Prehrali sme len jediný zápas so zlatými Ruskami. Bolo to pre mňa veľmi motivujúce.

To je skvelý úspech. Čo váš vzťah k mestu Prešov? Túžite tu pôsobiť dlhodobo, alebo máte ciele hrať v zahraničí?

Prešov je pre mňa srdcovka. Tu som vyrastala, mám tu okrem skvelého hokejového tímu aj rodinu a priateľov. Preto nerozmýšľam nad odchodom ani do iného tímu, ani do zahraničia. Prešov mi vyhovuje aj kvôli škole.

Na prvý pohľad nepôsobíte tak, že sa venujete hokeju. Vyhovuje vám, že tak trochu klamete telom?

Ľudia majú predsudky a myslia si, že hokejistky musia vyzerať ako chlapi. Sme rovnaké dievčatá ako ostatné. Rada nosím šaty, opätky, líčim sa, nakupujem, tancujem. Nemám pocit, že klamem telom, som len obyčajné dievča, ktoré hrá hokej.

Ako teda prijímajú fakt vaši spolužiaci, prípadne známi, že ste hokejistkou? Majú pred vami rešpekt?

Vačšina je prekvapená z toho, že ho hrám. Veľa ľudí ani nevie, že existuje niečo ako ženský hokej. Stretávam sa ale s pozitívnymi reakciami a väčšinou všetci obdivujú, že sa niečomu takému venujem. Už som sa párkrát stretla s vetou: “Pozor na ňu, ona je hokejistka.” Ale je to skôr v rámci humoru a nemyslím, že má niekto väčší rešpekt.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Prešova a okolia.

Foto: archívne