Kuriózne prípady zubára z Moraviec: Neuveriteľná žiadosť dievčiny aj prosba o vytrhanie všetkých zubov
Niekto by si možno povedal, že práca zubára je jednotvárna, no nasledujúci rozhovor vás presvedčí o opaku. Vyspovedali sme zlatomoraveckého stomatológa Pavla Kapsu, ktorý nám prezradil viac o svojej práci a o tom, s čím už mal za roky svojej praxe dočinenia.
Pavol Kapsa pochádza z veľkej lekárskej rodiny. Zubárskemu remeslu sa venuje už dlhú dobu, v Zlatých Moravciach ordinuje viac ako 30 rokov. Toto povolanie si vybral aj jeho syn, ktorý s ním spoločne pracuje.
Čo vás priviedlo ku štúdiu medicíny?
Pochádzam zo zdravotníckej rodiny. Môj otec bol obvodný lekár na dedine, bývali sme v rodinnom dome, kde bola aj jeho ordinácia. Ako malý chlapec som ho často pozoroval pri jeho práci a to ma pravdepodobne priviedlo k medicíne. Ovplyvnilo to aj mojich súrodencov. Mladší brat je farmaceut, najmladší je genetik , jedna sestra pracuje ako chirurg na Kramároch, druhá sa zaoberá kanisterapiou.
Prezradíte, ako si spomínate na svoje začiatky?
V časoch socializmu sa o tom nesmelo hovoriť, pretože každý mal právo a povinnosť pracovať, no medzi nami, stomatológmi, boli viacerí po skončení nezamestnaní. Nastúpil som ako robotník-brigádnik do závodu na výrobu nábytku v Topoľčanoch. Keď sa to dozvedel okresný tajomník KSČ, že lekár šmirgľuje dosky, vyhlásil, že je to ideologická sabotáž. Našťastie som si potom našiel miesto stomatológa v Hnúšti, kde som aj nastúpil a v Topoľčanoch sa na moju „ sabotáž" zabudlo.
Viete povedať, čo by ste robili, ak by ste neboli zubárom?
Asi by som sa zaoberal hudbou, alebo prácou s drevom, alebo výrobou vína.
Máte radosť, keď pacientov zbavíte bolesti?
Je to náš každodenný chlebíček a stále ma to teší.
S akými netradičnými zákrokmi ste sa počas svojej praxe stretli?
Keď sme nemali možnosť dostatočne rýchlo zhotoviť na koreň zuba nadstavbu, tak sme si, my starší, často pomohli spinkou od spisov, na ktorej sme urobili očko, spinku sme ukotvili do koreňa a túto sme potom obalili zubnou výplňou. Mnohé z týchto zubov prežívajú dodnes.
Aké netradičné požiadavky mali pacienti, spomeniete si?
" Vytrhajte mi všetky zuby, dám si nastreliť umelé".
Ako ste na túto požiadavku reagovali?
Vysvetľujem, že to nie je jednoduché"nastrelenie", ale je to dosť nepríjemná operácia, samozrejme, keď je to v takom rozsahu.
Boli nejaké požiadavky pacientov, ktoré boli až tak netradičné a nesplniteľné, že ste ich museli odmietnuť?
Stáva sa to, jedna mladá dáma chcela zákrokmi stomatológa zmeniť vizáž celej tváre, to jest viac vystúpené lícne kosti, zmenšenú bradu, plnšie pery, dokonca viac napnúť pleť. O zuboch sme sa nebavili.
Koľko pacientov ošetríte denne?
Boli časy, keď aj 30 denne, bola to však otročina. Optimum je tak 7–10, ale býva to aj 15 až 20.
Kam chodíte k zubárovi vy?
Predtým ku kamarátom, teraz k synovi, ktorý tu pracuje so mnou.
Vy sám sa zubárov bojíte?
Nebojím, ale tiež mi to nie je príjemné.
Je vaša práca ťažká? Čo je na nej najťažšie?
Áno je ťažká, je to kombinácia fyzickej a duševnej práce. Pre mňa je najťažšie odolávať tlakom nervóznych ľudí z čakárne, pre iných práca v tzv. vynútených polohách.
Ako relaxujete po práci?
Snažím sa hrať tenis koľko sa dá, a tiež chodím plávať.
Čo vám na slovenskom zdravotníctve najviac prekáža, čo by ste chceli zmeniť?
Prekáža mi krívajúci systém napriek mnohým pokusom o jeho ozdravenie. Ľudia v ňom sú často obetaví, ale to samo osebe nestačí. Je mi záhadou, kam miznú peniaze určené pre zdravotníctvo. Ja, ktorý vediem svoju ambulanciu, predsa musím vedieť kam idú moje peniaze. Prečo to nevedia ustrážiť aj vo vačších zariadeniach? Myslím si, že transparentnosť tokov peňazí v zdravotníctve by sa dala zmeniť.
Čítajte tiež:
Zlatomoravecký psychiater otvorene: S týmito potiažami sa na mňa ľudia obracajú najviac!
Foto: osobný archív Pavla Kapsu