Lučenčan Miro Drobný rád skúša hranice: S Rytmusom ho to takmer stálo film, kam až to dohnal s cestovateľkou Andreou?
Miro Drobný - cestovateľ, scenárista, režisér, producent, podnikateľ a istý čas aj poslanec Mestského zastupiteľstva v Lučenci. Človek, ktorý bez obáv zachádza za hranice, čo mu v živote prináša mnohé nečakané situácie, nové skúsenosti a otvára obzory. Kam až je schopný zájsť?
Lučenčana Mira Drobného netreba nikomu zvlášť predstavovať. Najväčšiu popularitu mu jednoznačne priniesol film Rytmus sídliskový sen. Pri príprave tohto projektu sa mu podarilo zájsť za hranicu, kedy Patrika Vrbovského nahneval tak, že stopol natáčanie filmu a na pol roka prerušil s Mirom kontakt. Za hranicou sa, však, Miro nepohyboval prvý krát.
Viac ako 5 rokov natáčal po celom svete s priateľkou Andreou Kerestéšovou cestopisy. Z ich ciest vzniklo 68 častí dokumentu na Vlastnej koži a 20 častí Andrea za hranicou. „Vyhľadávali sme situácie za hranicou, teda také, ktoré nie sú úplne bežné a každá časť mala byť o niečom, čo by nás mohlo vystrašiť,“ vysvetľuje scenárista a režisér, ktorý si neplánovaný strach užil aj na vlastnej koži.
„Najviac ma vystrašilo, že napriek rôznym tabletkám a očkovaniam sa nám po pobyte v džungli a pralesoch nepodarilo vyhnúť malárii. Skončil som v nemocnici v Afrike. Bolo to dosť nepríjemné. Hneď za nemocnicou bol cintorín tých, ktorí v tej nemocnici umreli. Nemocnica v Afrike je vlastne len pár železných kontajnerov, do ktorých boli vypálené okná. Ten pobyt ma skutočne vystrašil.“
Hraničné situácie pripravoval Miro rád aj pre Andreu. Platila však medzi nimi dohoda, že pokiaľ niečo nebude ochotná vyskúšať, alebo zažiť, nastupuje na scénu Miro. „Keď sme boli v Číne na bitúnku psov, to zvládala veľmi ťažko. V jednom diely mala ochutnať poľné myši, ktoré sa tam bežne jedia, vtedy som tiež musel nastúpiť ja a zjesť to za ňu,“ smeje sa pokušiteľ hraníc.
Na jeho prekvapenie majú myši údajne biele mäso, ktorého chuť pripomína niečo medzi divinou a kuraťom. „Boli pripravené s veľmi chutnými omáčkami, takže to malo celkom použiteľnú chuť. Dedinčan, ktorý nám to pripravil, chodí denne na ryžové polia a loví myši. Vyzeral veľmi mlado a na svoj vek bol veľmi vitálny. Neviem, či je to tým, že denne nachodil kilometre na ryžových poliach, alebo skutočne tými myšami,“ dodáva cestovateľ.
„Ako pochúťku nám ešte na záver vytiahol larvy sršňov. Úľ sršňov vyzerá niečo ako včely majú u nás. Z nich vyťahujú larvy a považujú to za delikatesu. Ale to som už neskúšal,“ priznáva Miro.
Ani duchovné, či spirituálne záležitosti neboli nič pre veriacu Andreu, aj v tých ju zastupoval kolega. Miro ale tvrdí, že všetky hraničné zážitky boli vždy naplánované tak, aby neohrozovali ich život, alebo nezachádzali do krajností. Pri niektorých jeho príbehoch, si však človek nie je úplne istý, či tomu tak skutočne bolo.
