November 89 v Prešove očami pamätníka: Ivan Benko prezradil zaujímavosti o kapele Mloci aj Tuzexe

Ivan Benko bol od roku 1990 nepretržite poslancom v prešovskom mestskom zastupiteľstve, okrem toho pôsobil aj ako predseda MsNV či riaditeľ študentského domova UPJŠ a neskôr prešovskej univerzity. Za socializmu vystriedal 14 profesií. Ako nám opísal, bolo to preto, že vždy si niekde otvoril ústa. Mal blízko aj ku skupine Mloci, nielen o tom a zážitkoch z novembra 89 nám porozprával v nasledujúcom rozhovore.

Ako ste november 89 vnímali vy?

Viete, po prvé, bol to šok. Kto sa vtedy v ten piatok prvýkrát dozvedel, že sa v Prahe niečo robí a počítal, že v pondelok nastúpia partie a začne nejaká čistka, nestalo sa tak. Ľudia si za tie dva dni víkendu uvedomili, že sa môže niečo povedať a začalo sa bojácne, doslovne, rozprávať o tom kde, čo a ako. V pondelok som nastúpil do práce, robil som vtedy vedúceho materiálového strediska okresnej školskej hospodárskej správy. Mali sme sídlo pri synagóge v škole. Tam sme mali pracovisko, boli tam štyria ľudia. Pripravovali sme pomôcky a tam sme sa partia stretli s pánmi Lieskovským, Burdom, a mám dojem, že aj s Tónom Bidovským. Prišli s hláškou, že okresný výbor strany chce siahnuť na študentov. Bidovský doniesol obálku s menami ľudí, ktorí sú ochotní obhajovať študentov. Boli sme trošku šokovaní. Keď vám to povie pracovník okresnej prokuratúry.

K čomu ste s kolegami dospeli?

Peter Lieskovský bo politológ, my sme sa poznali ešte z Vysokej školy. Prešli sme všetky možné aj nemožné známosti a prišli sme k tomu, že asi tá ozvena z Prahy, ktorá potom neskôr prišla do Bratislavy, pôjde ďalej na východ a už sa to nedá zastaviť. Študenti mali stretnutie s dekanom, bolo im vyhrážané, ale zaujímavé bolo, že k žiadnemu súdnemu procesu nedošlo.

Kde sa stretával koordinačný výbor VPN?

Prvýkrát sa stretol koordinačný výbor VPN v pondelok 20.11.1989 v Klube mladých, dnes na poschodí Ruskej knihy. Mám dojem, že do konca týždňa sme prešli do baletnej sály PKO. Tam sa pridali viacerí ľudia, za učiteľské fórum tam boli Igor Urban, Marta Sedláková. Už sa to začalo kryštalizovať, v utorok 21.11. bol generálny štrajk, toho sme sa zúčastnili. Zaujímavé bolo, že ešte ako študentský rebel som poznal niektorých chlapcov z Štb, ani veľmi nevyskakovali. Prešlo to tak, že pripravovali sme všetky možné veci, volali sme do Bratislavy na VPN, čo a ako robiť. Ján Budaj, Milan Kňažko i Fedor Gál nám davali rady. My sme sa viac zamerali na pomoc pre Rumunov. Začali sme robiť zbierku s tým, že sme odoslali pred Vianocami kamióny, ktoré odchádzali pre Slovákov do tejto krajiny. Šiel tam mladý Šurkala ako dokumentarista, tiež aj Igor Urban ako sprievod, chlapci z polície sa k nám pridali. Bolo zaujímavé, že i tí policajti mali strach, no potom verejne začali vystupovať.

Aká atmosféra okolo toho panovala?

Keď sme začiatkom roku prešli do bývalej školy na ulici Februárového víťazstva, terajšia Štefánikova, tam sa to už rozvíjalo a začínalo sa dávať dokopy. Predsa len v PKO vždy niečo vyrušovalo. Bola to veľmi spontánna, veľmi kultúrna a nenásilná akcia. Áno, nadávalo sa na komunistov, ľudia boli emotívni. Začali sa pripravovať veci, aby mohli byť vo februári nové voľby, nové mestské zastupiteľstvo. Nastúpila nová tajomníčka, celá tá časť i za pomoci študentov a ľudí prešla kultúrne a vyrovnane. Ľudia boli nadšení, že vôbec môžu niečo povedať, množstvo hesiel išlo až do vulgárností. No v rámci toho nadšenia, ktoré tam vtedy bolo.

V Prešove 17.11.1989 re­volúcia nebola?

Tu boli len ohlasy. Začalo to v Prahe na Strahove. My sme sa z televízie dozvedeli, že sa niečo robí, počas vtedajšieho víkendu to už začínalo byť voľnejšie. Aj v Košiciach bolo tichšie ako v Prešove.

Prečo sa štrngalo práve kľúčmi?

Keď si spomeniem na záber policajtov, čo zatláčali ľudí, študenti kričali – Máme holé ruce! Zobrali kľúče, aby sa zvonením privolala nová doba. Začala to prakticky Bratislava, Marta Kubišová pri celej tej atmosfére obnovila tú povestnú pieseň, nech je mier v tejto krajine zo 68. roku.

Keď hovoríte o hudbe, vy ste mali blízko ku skupine Mloci…

Mloci sa toho prví chytili, bola to rebelská kapela. Mali skladbu napríklad Pozatvárajte krajčírov, ktorá zarezonovala a vtedy kapela bola na vrchole svojej slávy. Mali protestsongové veci a tú vlnu tiež rozšírili. Ja som pôsobil ako spíker, konferoval som ich vystúpenia, hrával som aj na drumbli. S Mlokmi som začínal v roku 1986, skončil som práve v revolučnom roku. Nedovolilo mi to zamestnanie, ísť v piatok na koncert. Hudbu som hrával, pokiaľ som nedostal mozgovú príhodu. Bolo to tak v dychovke na tube, s Mirom Táslerom či Dinom Dugasom. Mali sme skupinu Pamätníci a s nimi som hrával, pokiaľ som mohol. Mám pocit, že aj skupinu Mloci mi pomohla k predsedovaniu, pretože bola populárna a tam ma ľudia videli. Mali sme občas problémy s eštebákmi, ale potom to prešlo.

Aké profesie ste vystriedali od 89-teho doteraz?

Len dve. V 90-tom som robil predsedu MsNV a potom som prešiel ako riaditeľ študentského domova UPJŠ a potom prešovskej univerzity. Za socializmu som vystriedal 14 profesií, pretože vždy som si niekde otvoril ústa. Sedem rokov som učil na vysokej škole, potom som išiel robiť tajomníka. Neskôr na MsNV, potom som sa pohádal s tajomníkom. Ďalej na ONV, tak bol pokoj a bol som riaditeľom okresnej školskej hospodárskej správy a keď som si dovolil na straníckej schôdzi niečo povedať, tak som bol ako vedúci materiálového strediska. Boli to veselé zamestnania.

V súvislosti s vami sa spomína, že ste boli prvým neoficiálnym primátorom Prešova…

Nie, ja som posledný predseda. Prvým primátorom bol pán Sopko. Jeho volili ľudia, mňa volilo plénum MsNV, bolo to v PKO. Volilo nie ako teraz 31, ale vtedy 150 poslancov. Predsedom mal byť pán Lieskovský, mal som byť podpredseda pre kultúru a podobne. Viac to zariadili pracovníci MsNV a poslanci to odsúhlasili.

Aký máte pohľad na súčasnosť po novembri 89? Ste sklamaný?

V niektorých veciach áno. V roku 1995 sme zrušili mestské podniky, mestský bytový podnik správ mestských komunikácií technickej služby a všetky veci, ktoré slúžili mestu. S tým som nesúhlasil. Že to bude lepšie, ak sa to dostane do súkromných rúk. Tieto podniky mali zostať ďalej v meste, lebo my nie sme schopní postaviť jednu bytovku. Nie sme schopní opraviť niektoré veci. Máme síce náhrady za to, ale to sú mestské firmy, ktoré si musia požičiavať. Pre nás by to bola zamestnanosť a zároveň by to bola efektivita pre mesto. Toto vyčítam tejto spoločnosti, že trošičku divoká privatizácia a tieto projekty veľmi, veľmi poškodili aj hospodárstvo a hlavne mesto. Nemalo sa to rušiť, bolo to veľmi zlé.

Ktoré sa zrušili?

Technické služby mali od upratovania mesta, kosenia trávy, všetko. Cintorínske služby a podobne. Dopravný podnik mal taxislužbu. Tá okamžite prešla pod súkromné ruky. Dopravný podnik mal aj medzinárodnú dopravu, robil zájazdy so svojími autobusmi. Správa mestských komunikácií mala kompletnú údržbu všetkých komunikácií, ktoré patrili mestu. Tu sa nedalo povedať: moment, tak Lesík delostrelcov je cesta prvej triedy, to nepatrí mestu. Nie, správa mestských komunikácií oznamovala správcovi ďalšej komunikácie, nech ide vyčistiť priepusty, pretože nám to zaplavuje ulicu. Ďalej sme mali mestský bytový podnik. Spravoval všetky byty, pokiaľ sme ich nepredali. Kým sme nezačali privatizovať tieto byty. Bol prídel bytov, pretože Sekčov a Šváby sa postavili štátom, dotáciou, ale prechádzali do správy mestského bytového podniku. Prvá vec, čo sa stala: oddelili sme tepelné hospodárstvo a zrazu sme zistili, že platíme obrovské peniaze za teplo. Tí, ktorí bývajú v rodinných domoch to nepociťujú. Ale množstvo ľudí to začalo pociťovať. A sociálna oblasť – Veselá s Cemjatou ostali pod mestom. No 300 miest pre 90-tisícové mesto…Dajme tomu, že máme 20 000 dôchodcov, som optimista, je trošku málo. Na dôchodcov sa už pomaly vôbec nezameriavame. Tu sme prešli niektoré veci povrchne a nevieme sa k tomu vrátiť. Je to ťažké, keď niečo prerušíte, znovu napojiť.

Čo by ste uviedli ku kultúre?

Môj názor je, že pre kultúru v meste sme urobili veľmi málo. Napríklad Mestská správa kín bola, Tokajík, Mier, Úsvit. Kiná Prameň v Solivare, boli pod správou mesta, amfiteátre. Nebyť Táslerovcov, tak neobnovíme amfiteáter. Ľudia si už na Táborisku odvykli na to, že je tam taký hluk. Zvykať si na to, že tam budú koncerty v lete, hmmm. Za čo mesto nemôže – v Prešove bola 50 rokov opereta a rozbili sme Divadlo Jonáša Záborského. Chceli sme ho v roku 1990 spojiť so Štátnym divadlom v Košiciach a to bola najväčšia chyba v systéme kultúry. Ešteže sme zachovali PKO. A od roku 1990 sme spravili minimum v doprave. Ja mám stavebnú priemyslovku, ktorú som skončil v 66-tom a tam som prvýkrát videl dopravný generál Prešova. No odvtedy v meste neexistuje, nie je možné ho nájsť.

Poďme teraz teda od kultúry k nakupovaniu. Aké obchody v 89-tom v Prešove fungovali?

Mládež dnes nevie, čo je to Tuzex, čo sú to bony. Čo by som ale mohol pochváliť, nevyužili sme sociálne zákony, zákon negácií, že ak niečo znegujem, mám z neho vytiahnuť dobré do nového prvku. Pri divokej privatizácii sa nepýtalo ľudí, či tam chcú mať tú mäsiareň aj naďalej. Pozrite, na Ulici 17. Novembra nemáte mäsiareň a pritom koľko je tam starších ľudí. Bol tu mäsopriemysel, bolo tu ZPA, bol tu stredný a ľahký priemysel, ZVL. Na Budovateľskej mali Pozemné stavby sídlo. Teraz? Svojim spôsobom sa začali robiť byty a je to ulica, ktorá je priemyselná. Keď si pozriete areály, sú využité na 60%. Aj toto je chyba. Niektoré obchody sa zachovali, niektoré vypadli. Tie určuje doba, dopyt a požiadavka. Pri tej ekonomike musí byť niekto, kto ju chce plniť. Prior je terajšie Tesco, Rozvoj bol oproti Krajskému súdu. To bol prvý obchodný dom v Prešove, postavený v 60. rokoch.

Kde sa v Prešove nachádzal Tuzex?

Vedľa dnešnej bagetérie a potom sa presťahoval do Oranžovej budovy na Levočskú ulicu. Zanikol asi v roku 1991, pretože vtedy sa zrušil zahraničný obchod a s tým padli aj bony a veksláci.

Ja som november 89 nezažil. Prišiel som o niečo?

Prišli. Prišli ste o vybavovanie cestovnej doložky, prišli ste o vybavovanie devízového prísľubu. Teraz máte peniaze a idete. To, že sa uvoľnili cesty, to máte výhodu. Uvoľnil sa systém štúdia, systém pozerania na svet, máte voľnejší prístup. Chcete si pozrieť Korán, Bibliu? Pozrite si. To je nutné kvitovať, že vy po intelektuálnej stránke nie ste v záprahu. Máte voľný pohľad, môžete sa pozrieť a vidieť či porovnávať. Neviem si predstaviť, žeby som vás teraz usmerňoval, tak toto nesmiete napísať do článku po tomto rozhovore.

A môžem slobodne voliť…

Predtým ste museli voliť. Ktoré mesto, ktorý obvod nemal tých 90%, už bol problém. Ľudia museli ísť voliť, bola to povinnosť. Dnes je to voľné, čo je svojim spôsobom chyba. Ja hovorím jedno: dajme volebnú povinnosť a všetci sme zodpovední za to, čo máme. Nenadávajme na tých 40% ľudí, ktorí zvolili. Keď 80% zvolí túto vládu, alebo primátora, tak okej, sklaniam sa. Nie je to nominácia, máte nezávislých kandidátov, politické strany. Predtým ste mali jednu, ktorá si určila ľudí a mohli ste zakrúžkovať toľkých, koľko prikázali. V celom systéme politiky je totálne uvoľnenie. Nie sú okovy.

Vám sa Prešov páči?

Aj keď bol otec Lipták a mama z Podkarpatskej Rusi, majú trvalý pobyt v Prešove, tu zomreli. Ja som mal veľa ponúk, ale neodišiel som. Prešov je pre mňa zamilované mesto. Nevedel som šarissky do 15-tich rokov. Pri otcovi som takto rozprávať nemohol, hneď letela facka. Keď som uvádzal neskôr skupinu Mloci, chytal sa za hlavu. Neskôr, keď som to mal uvádzať niekde na strednom Slovensku, tak mi hovoril, aby som aspoň pre ľudí urobil kurz šarištiny, aby niečo rozumeli, o čom sa spieva. Pre mňa je Prešov mestom miest, výnimočným mestom. Ani jedno mesto na svete nemá tri biskupstvá, ani jedno si nedalo zobrať synagógu. V 1990-tom povedal Havel, že synagóga ide do Los Angeles, tak sme povedali nie, synagóga zostane tu. A nemá takú pohnutú históriu ako niekde inde a môžem povedať, že pri tej miešanici ľudí, ktorá tu je, si rozumejú a myslím si, že sa majú radi.