Primár oddelenia ARO Ján Mačkin (61): Najkrajšie je na ulici stretnúť človeka, ktorého život visel na vlásku

Čo vás priviedlo k štúdiu medicíny?

Moji rodičia chceli, aby som študoval medicínu. V škole mi to celkom dobre šlo, bol som výborný žiak. Zameraný skorej na prírodné vedy. Strašne ma bavila matematika, ale aj biológia, chémia a fyzika. V podstate som nebol rozhodnutý, čo by ma najviac bavilo a medicína bola atraktívna a trošku ma aj rodičia potlačili a pričinili sa o to, aby, som tam šiel, tak som sa na to dal.

Pochádzate z lekárskej rodiny?

Nie, vôbec nemám lekársku rodinu, ja som dokonca rodený poľnohospodár. Pochádzam z Pohorelej, kde sme mali do 73. roku pole, vtedy ešte nebolo družstvo. Samozrejme, popri práci na poli rodičia pracovali aj inde, mama robila v Strojsmalte, otec na meteorologickej stanici vo Švermove. Prácu na poli sme zdedili po svojich predkoch. Dokonca moje prvé prázdniny, ktoré som vôbec zažil mimo domu boli letná aktivita na vysokej škole.

Čo bolo najťažšie počas štúdia medicíny?

Najťažšie boli prvé dva roky, to boli relatívne ťažké roky, pretože tam bolo nutné zvládnuť oproti strednej škole neskutočné kvantum vedomostí. Bolo treba neskutočnú trpezlivosť, odsedieť si to na stoličke a naštudovať veľa nových vecí. Len anatómia – obrovské množstvo informácií, ktoré musíte za relatívne krátku dobu do seba dostať a naše stredné školy nás nepripravovali na niečo tak intenzívne. Ako príklad, z jednej hodiny anatómie na druhú, sme sa mali naučiť okolo 1000 latinských slovíčok. Samozrejme, na druhý deň za tie slovíčka vyhadzovali. Kto nevedel, musel opakovať cviko.

Potom keď už sme sa preklenuli cez teoretické odbory a chodili na klinické stáže, bolo to oveľa zaujímavejšie. Koniec-koncov aj prístup kolegov lekárov a asistentov bol úplne iný od štvrtého ročníka vyššie. Brali nás ako svojich kolegov.

Prečo práve anestéziológia?

V dobe, keď som končil, v piatom-šiestom ročníku, ma veľmi zaujala akútna medicína ako taká, hlavne v chirurgii. Bavila ma teoretická stránka, lebo praktické veci ešte neboli rozvinuté. Intenzívna medicína bola vtedy veľmi mladý odbor, ktorý sa v 70. rokoch len začal rozvíjať.

Keď som prišiel do nemocnice Brezna, 15. júla 1977 len vzniklo lôžkové Oddelenie ARO. Ja som nastúpil a bol som prvým ošetrujúcim lekárom ARO na tomto oddelení. Už rok predtým bolo oddelenie anestéziológie, ale nie lôžkové a od 1. novembra ´77 sa otvorili prvé lôžka, bolo ich 18. Vtedy nebolo ešte Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny, ale Oddelenie ARO, anestéziologicko-resuscitačné oddelenie, čiže oddelenie zaoberajúce sa na jednej strane anestéziou, to znamená podávanie anestézie pri operácii a na druhej strane, to bola intenzívna starostlivosť, ktorá sa robila v rámci resuscitačného oddelenia. Vtedy ešte súčasť tohto oddelenia tvorili aj interná intenzívna starostlivosť aj chirurgická intenzívna starostlivosť, bolo to na jednej ploche, tak ako to kedysi projektant naprojektoval, potom sa to rozdelilo. Dnešná tendencia je taká, že by sa to malo naspäť integrovať.

Odbor anestéziológie a intenzívnej medicíny sa od tej doby ešte len začal rozvíjať, robili sme s kolegami výkony, ktoré pred nami v breznianskej nemocnici ešte nikto nerobil, učili sme sa za pochodu a riešili sme problémy a liečili pacientov. Napríklad, sme mali lôžkové oddelenie otvorené skôr ako Banská Bystrica. Vtedy bol prvým primárom pán primár Siman, bývalý chirurg, ktorý založil a začal budovať toto nové oddelenie.

Od 15. júla 1977 do dnešného dňa ste teda verný breznianskej nemocnici…

Prakticky áno, akurát som bol rok na vojne, to bol jeden výpadok, potom tri mesiace, keď som bol na druhej atestácii a teraz tento rok po úraze som bol tri mesiace práceneschopný, prvý raz som bol na chorej za celú svoju prax. Teraz beží už 38. rok mojej práce a som verný tomuto pracovisku a nemocnici v Brezne.

Čo je najkrajšie na vašej práci?

Neexistuje krajšia vec, ako keď idete po meste a stretnete na ulici človeka, ktorý u vás ležal v kritickom stave ako úplne normálneho. Vtedy do vás vstúpi neskutočná radosť, že vaša práca nie je zbytočná. Je to krásne. Vidieť človeka, ktorý u vás ležal na oddelení, jeho život visel na vlásku a zomieral, personál oddelenia robil všetko pre jeho uzdravenie, trvalo to trebárs mesiac alebo aj viac a zrazu toho človeka vidíte, ako obyčajného človeka v meste a stretnete ho, pozdravíte sa a máte z toho neskutočne dobrý pocit, to je to najkrajšie, čo môžete zažiť.

Samozrejme, tých pocitov je viacej aj víťazstiev, ale aj porážok je strašne veľa. Je to strašne komplikované, tí naši pacienti sú veľmi, veľmi chorí a niekedy boj o život vyhráme, niekedy prehráme. Akútna medicína nie je o tom, že dokážeme všetko vyriešiť, vyliečiť, my skôr dokážeme pomôcť pacientovi preklenúť kritické obdobie našimi liečebnými metódami ako umelou pľúcnou ventiláciou, umelou obličkou, podporou obehu, doplnením tekutín, udržiavaním stravovaním počas kritického stavu, to všetko dokážeme zabezpečiť a pomôžeme mu preklenúť kritické obdobie, aby sa mohol uzdraviť.

Už ste to aj čiastočne naznačili, čo je teda na vašej práci najnáročnejšie?

Prežívať všetko to ľudské s pacientmi. Profesionálny prístup nás učí, aby sme sa snažili odosobniť od stavu svojich pacientov, aby sme ich problémy nebrali osobne, lebo ľudského bôľu a nešťastia, čo sme tu aj s kolektívom zažili a čo som ja zažil za tých pomaly 38 rokov, to je ťažko aj popísať, to by z toho bolo napísaných X románov, to sú neskutočné príbehy. Keby sme to všetko prežívali, boli by sme neustále pod hrozným psychickým tlakom.

Napriek tomu, sú prípady a zvlášť, keď ide o malé deti, mladých ľudí, to je jednoducho niečo, čo človeka nenechá ľahostajným a zanecháva ťažké stopy na psychike. Takisto, ako všetci ľudia, aj my takéto veci hlboko prežívame, obzvlášť, keď sa to týka ľudí, ktorí by ešte nemali zomierať, ale ďalej žiť, nastane úplne zbytočná smrť a toto sú najhroznejšie veci ako aj pre príbuzných, tak aj pre nás, jednoducho nie vždy sa vieme od toho odosobniť, aj keď profesionálny rozum nám to radí, pretože bez odosobnenia sa nedá liečiť, zase povedzme si na rovinu, aj keď sa snažíme byť nad vecou, ale potom to príde, pacient odíde a vtedy to človek musí ešte raz prežiť vo svojej hlave, premietnuť si ten film. Potom si kladiete rôzne otázky, prečo, za čo, na čo, je to veľmi náročné.

Takže vaša práca vás ovplyvňuje aj v osobnom živote…

Jednoznačne, ovplyvňuje. To nech nikto nevraví. Zvlášť, práca v neodkladnej medicíne, kde sú pacienti vo veľmi kritických stavoch. Je potom na každom zdravotníckom pracovníkovi, aby si našiel cestu ako zrelaxovať, ako sa dokázať odfiltrovať od týchto problémov, nabrať novú energiu, ako sa hovorí, nabiť si svoje baterky.

Ako si vy dobíjate baterky?

Pre mňa osobne to je príroda, športovanie, bicyklovanie, lyžovanie, ski alpinizmus. Samozrejme, v prvom rade je to rodina. Aby človek dokázal túto robotu vykonávať bez toho, aby na ňom zanechala trvalé následky, musí mať dobré rodinné zázemie a na druhej strane relaxovať svojimi voľnočasovými aktivitami, aby sa znovu dostal psychicky do formy.

Ja som zaľúbený do nášho kraja. Pochádzam z Horehronia a hôr by som sa nikdy v živote nevzdal. Len pre zaujímavosť, od roku ´79 som v Horskej službe. Jednoznačne, hory mi prirástli k srdcu. Keď človek vyjde len do Rudohoria na bicykli, naskytnú sa mu prekrásne pohľady, neskutočné zážitky, je tu krásne. Chodím behávať po okolí, po horách, na Skalku, príroda je tu každý deň iná. Cítite nádherné vône hory a lúky. Človek hneď z hlavy vyvetrá problémy a je mu lepšie, má dobrý pocit a dokáže sa znovu vrátiť naspäť a pracovať s plným nasadením.

Ktoré sú vaše najobľúbenejšie zákutia?

Samozrejme, Chopok a Ďumbier sú moje základné srdcovky. Ak raz umriem, dám si popol vysypať na Chopok ako môj kolega z Horskej služby Milan Surový. Teraz momentálne chodím bicyklovať do Rudohoria. To sú neskutočné, úžasné zákutia, okolo Balockých lesov, Poľany, nádherné terény, príroda je tam prekrásna.

V druhej časti rozhovoru s primárom Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM, ARO) v breznianskej nemocnici Jánom Mačkinom sa dozviete o organizovaní zdravotníckej pomoci pri nešťastí na železničnom priecestí v Polomke a tiež o dôležitosti prvej pomoci a darcovstve krvi.