Alexandra Kolínská Kultúra

Rocker z The Parentals fanynkám: Ľúbim vás všetky aj keď máte krivé nohy, dajte nám srdce a my vám dáme hudbu!

Štvoricu mladých rockerov, ktorí vystupujú pod názvom The Parentals, nemusíme Košičanom predstavovať. Počas rozhovoru si zaspomínali na svoje začiatky a nezabudli ani na odkazy, pre verné fanynky. :)

Ilustračný obrázok k článku Rocker z The Parentals fanynkám: Ľúbim vás všetky aj keď máte krivé nohy, dajte nám srdce a my vám dáme hudbu!
Foto: Alexandra Kolínská / Zdroj: Dnes24.sk

Miro Felber (spev, gitara), Dodo Lumtzer (gitara, spev), Joži Dvořák (bubny), Miťo Samuely (basa). Toto je štvorica košických rockerov, ktorí tvoria kapelu s názvom The Parentals, s ktorými sme pospomínali na ich začiatky. O jednom z ich koncertov si môžete prečítať v článku Mladí košickí rockeri The Parentals: Ak sa na koncerte bavíme my, bavia sa aj ľudia. Prečítajte si v rozhovore, čo všetko na seba chalani prezradili…

Kedy a ako vznikla vaša kapela?

Dodo: Vznikli sme v deviatom ročníku na základnej – to bolo dávno, dávno, keď sme hrali na španielkách výchovné koncerty, napríklad pre postihnuté detičky. My sme boli veľmi dobré duše.

Joži: A aj naďalej sme.

Dodo: Áno a aj sme, aj keď hráme metaľe a podobne. Vtedy to začalo a potom takou dobrou konštaláciou sme sa spojili s Mirkom, ktorý k nám prišiel, zaspieval Mettalicu a tak to začalo, keď dal ten ryčák metalikovský a potom sme si povedali: Áno, toto je tá cesta.

Joži: My dvaja sa poznáme konkrétne nejakých 22 rokov, od prvej triedy na základnej škole. Moji rodičia sú hudobníci a oni nám dali vlastne bedne aj celú výbavu. Potom sme šli ku kamarátovi do skúšobne, kde sme skúšali hrávať a vtedy k nám prišiel Mirko. Nakoniec sme z tej klubovne museli odísť a tak sme boli nútení ísť do Barce a tam Dodo našiel nejaké priestory.

Dodo: Začali naše poloprofesionálne cesty, lebo za tie priestory sme si už museli platiť.

Joži: Stále sme boli traja – Dodo, Mirko a ja a zháňali sme basáka. Vystriedalo sa ich nejakých pár a potom a zrazu prišiel Miťo, všetko to sedelo, tak sme začali spolu hrávať aj tvoriť. A v podstate to už takto trvá nejakých 10 rokov.

Miro a Miťo, kedy ste sa ku kapele pridali?

Miťo: Kedy sme sa predali? :D

Miro: Ja som sa tam votrel ešte ten rok, keď Joži s Dodom začali spolu hrať v skúšobni u nášho Kamoša. Nejak som sa votrel s tým, že: Chlapci, počul som, že potrebujete spev, tak som sa pozval. :D Joži ma ešte dva roky potom nenávidel, lebo on chcel spievať, ale potom sme sa zaľúbili vášnivo a máme sa radi dodnes.

Miťo: Ja som sa pridal vlastne 2 roky potom, to bol rok 2004. Ja som mal vtedy nejakých 14–15 rokov, to som začal hrať na basu a začal som pozerať kapely. Ale nejak všetky kapely ma nenapĺňali (smiech). Ja som mal proste veľké ambície!

Venujete veľa času kapele?

Joži: Robíme to hlavne kvôli tomu, že nás to baví a napĺňa a nie pre peniažky, aj keď nepohrdneme. :D Všetci máme, samozrejme prácu a hudbu berieme ako hobby.

Miro: Zažili sme aj niekoľko festivalov, ale nebolo to nič veľké typu Okey leto alebo Orange Domaša.

Akým spôsobom tvoríte pesničky?

Joži: Kapela na koncerte hráva vždy svoje veci, ale aby sme to publikum trochu oživili, tak sa snažíme občas zahrať aj nejaký ten cover. Robí to množstvo kapiel a preto sme aj my pristúpili na túto metódu. S tvorbou hudby najskôr začal Dodo v čase, keď sme boli ešte bez Mira. Ako k nám prišiel on, tak sa do toho pustili obidvaja. Oni dvaja ako gitaristi sú tí, ktorí donesú nejaký ten riff a pri hraní v skúšobni na to niečo nabaľujeme, skúšame.

Dodo: Väčšinou je to také lepenie vecí, lebo veľakrát sa nám stalo, že sme si napríklad mysleli, že máme 3 pesničky a vznikla z toho jedna.

Joži: Ale nechávame tej tvorbe voľný priebeh. Snažíme sa to nijak nesiliť. Clapci donesú nejakú tú melódiu, a my to už potom spoločne nejak dokopeme do finálnej podoby. ;)

Dodo: Veľakrát sa nám stalo, že sme nechali odležať veci aj polroka a potom prišiel niekto s niečím, čo k tomu dolepil a bolo to akže wau! Basgitarista príde s niečím, Joži si niečo zahmká povie mi – zahraj tam toto! Ja to zahrám a vtedy dostane tá pesnička formu.

Veľa textov spievate v angličtine. Ste dobrí angličtinári?

Joži: Obištyria sme ťažkí angličtinári, bez nejakého nadnášania seba samých. :D Proste sme sa takto zišli a všetci sme silní angličtinári. Máme tu aj svoju históriu, čo sa týka angličtiny.

Miťo: Ja som držiteľom dvoch imatrikulačných listín z jazykvedných odborov, bohužiaľ, titul žiadny, ale imatrikulačné listy tam sú, takže v septembri som sa vždy ukázal na lingvistických štúdiách v Košiciach. Konkrétne išlo o Angličtinu pre európske inštitúcie a ekonomiku odkiaľ ma vyradili a následne môj druhý pokus bol Britsko-anglické štúdiá.

Miro: Máme radi slovenčinu a máme aj dokonca dve slovenské skladby. Na ďalšej pracujeme s Lukym Adamcom, takže možno budú tri. Inak je pre nás slovenčina veľmi ťažký jazyk, treba dodržiavať rytmický zákon, inač to znie gadžovsky. Naše texty vždy začnú v svahílčine. Chvíľu to znie ako angličtina, chvíľu ako nemčina, chvíľu ako francúzština a nemá to totálne žiadny zmysel, len občas sa tam objaví nejaké slovo. Potom sa to vždy nejak doplní a tak vzniknú naše texty.

Aký bol prvý podnet, ktorý vás dostal k hudbe?

Miťo: Podľa mňa som pri hudbe skončil pre to, lebo som krivý na všetko ostatné. :D

Miro: Ale to je fakt pravda. :D

Miťo: Ale okrem hudby viem aj chodiť.

Miro: Áno, chodí rovno a nekoktá. :D Ani hlúpy nie je.

Miťo: Aj vtipy viem porozprávať a viem ceľkom rýchlo plávať. :D Aby som sa dostal k otázke. Ja som chodil od malička aj na hudobnú, ale nebolo to ono. Je to tak, že ty začneš hrať na nejaký hudobný nástroj a myslíš si, že za to dostaneš strašne veľa peňazí, alebo že všetky čaje ťa budú chcieť, ale potom hráš dva týždne a zistíš, že nie… :D Ale potom zistíš, že aj tak sa ti to páči.

Miro: Ja som ako tretiak na základnej škole dostal taký malý Cassio klavír a nevedel som hrať na tom vôbec nič. Potom prišiel môj spolužiak zo základnej školy a zahral na ňom Somársky pochod. Ja som si povedal: Tak keď Robo Kendera toto dokáže, ja to nedokážem? A tak som pílil uši rodičom, aby ma dali na klavír.

Ale teraz spievaš…

Miro: Áno, to som potom zistil, že možno to zvládnu počúvať aj iní ľudia. Jedine že by nezvládli. :) Keďže ja hrať na gitare neviem veľmi, ani tancovať neviem, tak preto mi pri tom gitarovom sóle neostáva nič iné, len spievať.

Máte nejaký odkaz pre fanynky?

Dodo: Všetkých vás ľúbim. Všetkých, bez ohľadu na to, či máte krivé oči, krivé ústa, krivé nohy… Ľúbim vás všetkých. Príďte na koncert, dajte srdce nám a my vám dáme hudbu. Vaše uši budú ľúbezne tôniť v krásnych hviezdnych nociach a budete spomínať na tie časy, keď ste prišli na náš koncert.

Miro: My si ich každú jednu vážime a aj sa z nich tešíme a veríme, že nám ostanú verné a sú to, čo nás ťahá ďalej.

Joži: To, čo tí ľudia od nás dostanú a ako nám dajú späť tú energiu, to je pre mňa najviac. Ďakujeme.****

Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM