Rozhovor s prešovskou učiteľkou Jankou Ferencovou: Chcem byť pre svojich žiakov vzorom, prácu by som nemenila
Janka Ferencová je skúsenou prešovskou učiteľkou. V druhej časti rozhovoru nám otvorene prezradila, čo ju trápi, či je sklamaná, že sa do štrajku zapojilo v našom meste málo učiteľov a ako sa zmenila generácia žiakov od revolúcie až doposiaľ. Chce však byť pre žiakov vzorom a prácu by nemenila.
Janka Ferencová je skúsenou prešovskou učiteľkou, ktorá už 27 rokov odovzdáva svoje poznatky žiakom na základnej škole Šrobárovej. Viac prezradila ona sama v druhej časti rozhovoru.
Aký čas denne svojej práci venujete?
Svoju prácu nemeriam na čas. Je smutné, že verejnosť vidí len dĺžku našej dovolenky a nie našu prácu. Dopoludnia som učiteľom, vychovávateľom, druhou mamou, sudcom, psychológom, zdravotníčkou, špeciálnym pedagógom, sociálnym pracovníkom, zastupujem za chýbajúcich kolegov, aj za vychovávateľky v ŠKD. Moja pracovná doba je v kuse aj do tretej. A v ŠKD je práca bez prestávky. V škole zapisujem známky do klasifikačného hárku, do žiackej knižky a potom v určitých termínoch to musím urobiť aj v internetovej žiackej knižke. Aj zapisovanie učiva do novej triednej knihy je na 1. stupni zrazu obsiahlejšie, zaberie viac času.
Ako to vyzerá popoludní?
Popoludní si pripravujem učivo na ďalší deň, sadám k počítaču, opravujem písomky alebo zhotovujem nástenky. Pomáham aj svojej vnučke s prípravou na vyučovanie. Naši učitelia o druhej začínajú pracovať v krúžkoch, aby žiaci zmysluplne využívali svoj čas, aby nepodľahli drogám. Hodnota jedného poukazu je 30 eur na 60 hodín krúžkovej činnosti, čiže štát prispieva na jednu hodinu sumou 50 centov na žiaka. Pracujú aj popoludní počas celého týždňa v školskej knižnici, ktorá slúži žiakom a verejnosti.
Musia rodičia veľa vecí aj sami doplácať?
My, triedni učitelia sme aj pokladníkmi, vyberačmi poplatkov. Naši rodičia platia príspevok na RR, v ktorom je zahrnuté poistenie žiaka. Je to príspevok, ktorý slúži aj na akcie a podujatia organizované MZ a PK, na činnosť školského parlamentu, na folklórny súbor Fijalečka, na karneval, na náš tradičný vianočný jarmok (učitelia pripravujú vianočné pečivo, ikebany, výrobky na predaj), na súťaže, odmeňovanie žiakov.
Platia aj iné príspevky?
Potom je to príspevok na kopírovanie, žiakom sa kopírujú testy, písomné práce, rôzne úlohy, ktoré nie sú v učebniciach. Rodičia nakupujú učebné pomôcky – výkresy, farby, farbičky, plastelínu a pod., nakupujú hygienické potreby. Platia za pracovné zošity na slovenský jazyk, čítanie, matematiku a prírodovedu, vlastivedu, anglický jazyk. Rodičia a učitelia dávajú aj 2% z dane z príjmu , prispievajú na nadáciu školy, na učebné pomôcky. Potom vyberáme poplatky na kultúrne podujatia – kiná, divadlá. Mnoho žiakov a nielen so sociálne slabších rodín sa tam za celý rok nedostane. A ja ochotne zaplatím aj za žiaka, ktorý na to nemá, poznám sociálne pomery svojich rodičov. Štát prispieval kultúrnymi poukazmi v hodnote 6 eur na žiaka, teraz sú to 4 eurá, prispieval aj na pracovné zošity, teraz už nie. Prečo už nie? Takže rodičia sú hlavnými sponzormi školy.
Vy by ste svoju prácu menili?
Pôvodne som chcela byť právničkou, ale nevyšlo to. Neľutujem. Som humanista a demokraticky zmýšľajúci človek. Som ochrancom detských, učiteľských a ľudských práv. Prácu, aj keď je náročná na čas, by som nemenila. Mám ju veľmi rada, milujem svojich žiakov a vážim si ich rodičov. Prácu žiakov sledujem aj na 2. stupni, ukazujú mi vysvedčenia, študenti SŠ ma chodia navštevovať do školy a ja som šťastná, že nezabudli. Mám aj absolventov vysokých škôl, no študovali prevažne v Prahe, Brne, Bratislave a tam aj ostali, nevrátili sa do rodného mesta. Je to aj o kvalite našich vysokých škôl. A my sa všetci nečinne pozeráme, ako sa náš mozgový potenciál prenáša do inej krajiny, do iného mesta. Možno v Bratislave je šanca ísť robiť niečo iné, ale v Prešove žiadna iná šanca nie je, naše školstvo je prefeminizované, učiteľky sú tiež matky rodín.
Ste sklamaná z toho, ako málo učiteľov sa v Prešove do štrajku zapojilo?
Nie som sklamaná. Je to odraz slovenskej reality. My, učitelia vyjadrujeme svoju nespokojnosť len v rámci svojho kabinetu. Za 25 rokov sme sa nenaučili otvorene a slobodne vyjadrovať. Stále sme tými, ktorí myslia na svojich žiakov a rodičov, správame sa ozaj ako opatrovatelia detí, aj keď tu ide predovšetkým o nich. Nevieme bojovať za svoje práva ako občania, učitelia. Stále to za nás robili odbory a my sme sa len pripojili. Zapojenie alebo nezapojenie do štrajku súvisí aj s informovanosťou. Nie každý učiteľ, rodič, riaditeľ, zriaďovateľ je informovaný, o čo tu vlastne ide. Mnohí si neuvedomujú, že problémy v školstve sa tu koncepčne a systémovo neriešia 25 rokov. Dochádza k zbytočnému ovplyvňovaniu, zastrašovaniu, rečiach o nevhodnosti štrajku. Učiteľom sa bráni vyjadriť svoj občiansky a profesionálny postoj k dlhodobo neriešeným problémom. Chýba podpora zo strany odborov, riaditeľov a zriaďovateľov. Sme naučení správať sa podľa pravidla: Mlčať je zlato, ale súčasné dianie v našej spoločnosti ukazuje, že ak chceme niečo zmeniť, musíme to otvorene pomenovať. Mnohí z učiteľov sú samoživiteľmi rodín, majú finančné aj zdravotné problémy. Myslím, že to sú tiež opodstatnené dôvody, že tých učiteľov v štrajku príliš nebolo, nemôžu si to dovoliť.
Ako to aktuálne vyzerá so štrajkom?
Náš štrajk je momentálne je prerušený. Štrajkovú štafetu preberajú vysoké školy, s protestmi sa pripájajú aj bratislavskí rodičia. Je to ako v bežnom živote. Ak sa chcú dvaja ľudia dohodnúť, musia spolu zasadnúť, seriózne komunikovať, vymeniť si svoje názory, podložiť ich opodstatnenými argumentami, hľadať kompromisy, konštruktívne riešenia, potom prijať konkrétny záväzok, zodpovednosť. A ak nám naozaj záleží na budovaní vedomostnej spoločnosti, táto dohoda by sa mala stať realitou. Všetky medziľudské vzťahy sú založené na dôvere. Učitelia už sľubom neveria.
A aké to bolo v školstve pre vás pred rokom 1989 a aké je to teraz?
V minulom režime sme my, učitelia boli upratovacou čatou, ktorá upratovala narýchlo postavené školské novostavby, aby sa žiaci mohli učiť. Po roku 1989 sme opäť v spolupráci s rodičmi maľovali triedy, tabule. Škola zamokala, tvorila sa pleseň, vypadávali rámy z okien, našej pani riaditeľke sa podarilo po 21 rokoch vybaviť rekonštrukciu. Tá bola uskutočnená v rokoch 2009 až 2011 a my sme zase upratovali, tešili sme sa, boli sme vďační za nové prostredie. Nie všetci žiaci na Slovensku ho majú.
Ak by ste porovnali tých žiakov z čias, keď ste začínali a dnes. Aký by bol výsledok?
Atmosféra v školách bola menej stresujúca, mali sme viac priestoru na komunikáciu so žiakmi, medzi sebou, s rodičmi, bolo menej byrokracie, nesúvisiacou priamo s pedagogickou prácou. Vládla priaznivejšia pracovná klíma. Rodičia sa viac zaujímali o prospech svojho dieťaťa, mali viac času sa mu venovať. Dnes sú oveľa viac pracovne vyťažení, zápasia s mnohými problémami, na deti zostáva menej času. Žiaci trávia viac času v škole ako so svojimi rodičmi. A to sa potom odráža aj na výchove dieťaťa. Chýba vzájomná komunikácia rodiča s dieťaťom o škole, o jeho problémoch. Ja také skúsenosti momentálne nemám, ale počúvam to na našich poradách. Za ten čas sa však generácie zmenili, je to iné a ide to k horšiemu.
A ako to vyzerá s vašou dovolenkou, môžete si dovoliť ísť niekedy do zahraničia?
Nie som materiálne založený človek. Ja si na dovolenku pri mori nepotrpím a ani na ňu nemám, zľavy nemôžem využiť, lebo moja dovolenka je pevne stanovená. Môj otec ma naučil rozprávku O troch grošoch, ja som ju naučila aj svoju dcéru, moju vnučku a učím ju všetkých svojich žiakov. Takže pomáham všetkým príbuzným, mojim žiakom, ich rodičom, svojej škole a priateľom. Časť svojej dovolenky som opatrovateľkou mojej školopovinnej vnučky. Na dovolenku mi stačí ísť aj na vidiecke chalupy mojich priateliek, či na výlety. Mám sestru, ktorá žije už veľa rokov v Rakúsku v meste pri švajčiarskych hraniciach, ale nikdy som tam nebola, nemôžem si to dovoliť.
Prezraďte, považujete svoje povolanie ako poslanie?
Do ostrého štrajku som sa zapojila aj preto, že svoje povolanie beriem ako poslanie. Ja formujem osobnosť svojich žiakov, učím ich čestnosti, pravdovravnosti, humanizmu, samostatnosti, rozvíjam zmysel pre spravodlivosť, empatiu, sociálne cítenie, kritické myslenie a chcem byť naďalej ich vzorom. Ja nechcem byť frustrovaným učiteľom, chcem zmeniť veci k lepšiemu.
Môže vás zaujímať:
Barista z Prešova sa v Londýne uchytil v prestížnom podniku: Pracuje v najlepšom bare na svete!
Náčelník Mestskej polície v rozhovore: Tu dochádza k porušeniam zákona v Prešove najčastejšie!
Herečka Stanka Kašperová: Svadbu mala v divadle, jej obľúbené miesto v Prešove vás dostane