S močom sa umývalo i "popíjalo". Ako si predkovia poradili bez kozmetiky?
Neboli šampóny, mydlá, dámske vložky či toaletný papier. Detský púder bol prach z dverí. Vedeli ste, prečo papučiari nemali radi niektoré ženy?
Hoci urinoterapia „nevonia“ každému pri predstave pitia moču, jeho vonkajšie použitie napríklad pri poranení a krvácaní nemožno poprieť. Moč vylieči mnohé kožné neduhy.
Situácia v oblasti hygieny sa na slovenskom vidieku výrazne zmenila v 50. rokoch 20. storočia. Ako to však v tých časoch vyzeralo prezrádza historička a etnologička Katarína Nádaská.
Vône minulosti a vši
„Bežná dostupnosť mydiel a iných hygienických prostriedkov, zvýšený finančný príjem do rodín, zamestnávanie žien a potreba byť v práci čistý zmenili prístup k hygiene. Chlap nemohol ísť do autobusu v košeli, v ktorej spal, žena nemohla páchnuť mliekom a močom, odev musel byť pohodlný, nesmel byť tesný alebo priveľký a musel sa ľahko udržiavať,“ hovorí o predkoch etnologička.
V ľudovom prostredí bola znakom vydatej ženy pokrývka hlavy, čepiec alebo šatka, a tomu bol prispôsobený aj spôsob úpravy vlasov. Ženy, ktoré mali dlhé vlasy, si ich museli určitým spôsobom zmotať, aby sa im zmestili pod čepiec. Preto si vlasy česali len raz za čas, čím vznikali vhodné predpoklady pre množenie vší.
Vajíčka vší, hnidy sa prilepili na vlasy. Vši potom preliezali z hlavy na hlavu a v domácnostiach, kde bolo veľa ľudí a menšie možnosti očisty, spôsobovali veľký problém.
Najpoužívanejšou metódou likvidácie vší bolo ich hľadanie a zabíjanie medzi nechtami oboch palcov alebo nechtom palca na kosti hrebeňa, tzv. všiváka.
Ten mal na jednom konci redšie zuby, ktorými sa vlasy rozčesávali a hustými zubami sa vyčesávali vši alebo hnidy. Hlava sa potierala aj petrolejom alebo octom.
Zúfalí papučiari
Spodná bielizeň sa v ľudovom prostredí začala nosiť až v päťdesiatych, v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ženy, ktoré vzhľadom na svoje oblečenie vykonávali „malú potrebu“ postojačky, mohli páchnuť močom. Pri malej potrebe sa žena postavila rozkročmo a vpredu a vzadu si prichytila odev, aby ho uchránila pred pomočením. Zvyšné kvapky moču si utrela rubášom.
„Napríklad na Trenčiansku sa hovorievalo, že papučiari neradi opravovali ženské papuče zo Súče upletené z ovčej vlny, pretože veľmi páchli močom,“ prezrádza Nádaská.
Moč ako očistná a dezinfekčná tekutina sa v minulosti používal aj na liečenie či umytie. Močom sa dezinfikovali drobné poranenia rúk alebo nôh pri poľných alebo lesných prácach. Pri poraneniach muži usmernili prúd moču na ranu, ženy sa vymočili do dlane a ranu si ošetrili. Moč sa používal aj na liečenie rôznych kožných neduhov, vyrážok, ekzémov.
Prakticky na celom území Slovenska sa moč používal v prípade nevoľnosti, ktorú malo vyvolať urieknutie. Vtedy sa ním umyla tvár a utrela sa spodnicou obrátenou naruby. V extrémnejších prípadoch bolo potrebné napiť sa vlastného moču.
Nečistá krv
Vo viacerých kultúrach sa žena počas menštruácie utiahla do ústrania, pretože bola považovaná za nečistú a verilo sa, že veci a ľudia, s ktorými prišla do styku, sa stanú tiež nečistými. Žena sa mala v tomto období vyhýbať styku s potravinami. Po skončení menštruácie sa rituálne očistila a začlenila sa do spoločnosti.
„Ženy sa usilovali svoj stav utajiť, pričom využívali magické, iracionálne spôsoby, ale aj racionálne možnosti. Magické smerovali k tomu, aby sa skrátil počet dní menštruácie. Napríklad zoskok z tretieho schodíka rebríka určoval počet želaných ženských dní,“ hovorí etnologička.
Medzi praktické činnosti patrilo ušitie plátenných vložiek, ktoré sa na telo ženy pripevnili drobnými úchytkami k špeciálnemu pásu. Tieto kúsky sa prali podobne ako ostatné časti odevov a na bežnosť tejto činnosti poukazuje fakt, že začiatkom minulého storočia v miestach, kde sa zdržiavalo viac žien ako napríklad v ženských kláštoroch alebo na dievčenských školách, sa hromadne ručne prali v korytách, pričom boli na túto prácu najímané práčky.
Vložky v takýchto zariadeniach boli súčasťou osobného vlastníctva a tak ako ostané súčasti odevu mali vyšité monogramy ako ostatná bielizeň a odev.
Obdobie trvania menštruácie malo niekoľko variant pomenovania. O žene, ktorá mala menštruáciu, sa v minulosti hovorilo: „má na sebe“, „je nezdravá“, „má svátky“, „má mesáčky“ a podobne. V tomto období bola žena viac vytesňovaná zo života bežnej spoločnosti.
Plienky z košieľ
Zaujímavý je aj pohľad na prebaľovanie detí. V minulosti sa nosili plienky, ktoré sa robili zo starších bavlnených košieľ, spodníc, pretože bavlna bola k detskej pokožke šetrnejšia.
Textilné plienky však rýchlo nasávali moč a u detí sa pri nepravidelnom prebaľovaní rýchlo vytvárali bolestivé zapareniny. Namiesto dnešného zásypu sa v minulosti používal prach naškriabaný spod dverí, prípadne práchno zo zotletého dreva.
Ilustračné foto