Sestrička roka Marcela Orságová (52) z Lučenca: Nie je to len odkrútiť si službu, s pacientmi sa treba aj rozprávať

Sestra Marcela Orságová nosí sestričkovskú uniformu už od osemnástich rokov. Za jej 34 ročnú obetavú prácu si v Lučenskej nemocnici vyslúžila ocenenie za prácu sestry pri lôžku. „Prekvapilo, ale aj potešilo ma takéto ocenenie. Veľmi si to vážim, no myslím, že každá sestra by si ho zaslúžila,“ hovorí skromná sestrička Marcela.

Ako dieťa bývala často chorľavá, k nemocniciam preto mala odpor. Po ukončení základnej školy sa prihlásila na ekonomickú školu, no osud to zariadil inak. „Nezobrali ma na ekonomickú školu, druhá možnosť bola zdravotná, kde som bola úspešne prijatá,“ spomína na štart svojej kariéry sestrička Marcela Orságová.

Prvá injekcia

Počas školskej praxe si v nemocnici prešla všetkými oddeleniami. „Vtedy som prvý krát na gynekológii pichala injekciu. Neviem, či sa viac bála rodička, alebo ja,“ vybavuje si spomienky dnes už s úsmevom. Po škole ju to ťahalo preč z malého mesta. Chvíľu pôsobila v Banskej Bystrici, neskôr sa rozhodla odísť do sveta.

Cieľom bola Praha. „To boli najkrajšie roky môjho života. Bolo to pre mňa úplne iné, možno to bolo aj dobou. Vtedy si pacienti prácu sestry vážili. Teraz už len hľadajú chyby,“ myslí si sestrička s 34 ročnou praxou. Po návrate z Prahy začala pracovať v Lučeneckej nemocnici. „Bola to veľmi ťažká práca, ale boli sme mladé, tak sme to brali s takou ľahkosťou, išlo nám to inak, teraz už ťažšie zvládam aj nočné,“ vysvetľuje starostlivá sestrička.

Lieči aj ľudský prístup

Je to veľká zodpovednosť byť sestričkou. Mnohí si neuvedomujú, čo všetko je úlohou sestry a za čo zodpovedá. „Neustále chodím po izbách, kontrolujem pacientov, čím som staršia, tým viac sa obávam. S mnohými už máme pekný vzťah, bohužiaľ musia sa sem vracať tak raz za tri mesiace, takže už dosť o nich vieme a aj oni o nás,“ rozpráva o vzťahoch s pacientami.

„V nočnej sa často s pacientami aj porozprávam. Oni potrebujú trošku aj takého ľudského prístupu, nielen odkrútiť si povinnosť a ísť,“ vysvetľuje.

Urológia nie je výnimka

Aj keď sa to nezdá, ani na urologickom oddelení sa nevyhnú odchodu pacienta. „Jeden milý pán sem chodil roky, potom, keď nám tu umrel, bolo to veľmi smutné. Už sme sa poznali, porozprávali sa, vždy sa tešil, keď som prišla do služby. Je to presne také, ako keď vám odíde niekto blízky,“ hovorí a s nostalgiou sa na chvíľu zamyslí.

Podľa jej slov, si často aj mimo služby, spomenie na pacientov. Najmä tých, ktorí sú napriek svojej chorobe k sestrám veľmi milí a pozorní. „Veľmi dobre padne, keď prídem do práce a pacient sa poteší, povie, že som dobrá sestrička, alebo sa opýta, prečo som smutná, keď zrovna nemám najlepší deň. Také maličkosti dokážu človeka povzbudiť,“ dodáva na záver sestra Marcela.