Ako sa robila žurnalistika v revolučných časoch? ROZHOVOR s novinárkou Novembra '89

Zdroj: Archív D. Ondruškovej

Dáša Ondrušková v súčasnosti pracuje v Tlačovej agentúre Slovenskej republiky (TASR), kde denne prináša čerstvé správy z trnavského regiónu. Zároveň je predsedníčkou Krajskej organizácie Slovenského syndikátu novinárov.

Počas Nežnej revolúcie sa spolu s ocenenými Danielom Rybom, Máriou Ševčenkovou, Jánom Karáskom a Oľga Dubovskou aktívne zapojila do boja o zmenu politického systému.

Porozprávali sme sa s ňou o tom, ako sa robila žurnalistika v zlomovom období, o cenzúre i paralele vtedajšej a dnešnej novinárskej práce. V rozhovore sa tiež dočítate, ako si spomína na časy plné eufórie.

Ako ste sa vôbec dostali k novinárčine?

Začala som ešte na gymnáziu v Trnave, kde som nastúpila do redakcie Blesku, v tej dobe najlepšieho školského časopisu na Slovensku. Stala som sa jeho druhou šéfredaktorkou. Odtiaľ sa odvíjala moja záľuba a záujem o novinárčinu.

Mojou prvou pracovnou zastávkou bola redakcia mesačníka Kultúra a život Trnavy (KaŽ), kde som zostala osem rokov, až do revolúcie.

Ste rodená Trnavčanka?

Áno. A celú moju kariéru som, s malou výnimkou, novinársky pôsobila v Trnave. V deväťdesiatych rokoch som sa venovala v Bratislave pre denník otázkam parlamentu a vlády, no po nejakom čase som to vzdala, bolo to pri dochádzaní z Trnavy veľmi náročné na čas a energiu. Nie je to úradnícka práca od – do, ale od nevidím do nevidím.

Pre koho všetkého ste pracovali?

Kultúra a život Trnavy, Trnavská verejnosť, Trnavské noviny, Trnavské listy, potom Národná obroda, Parlament… a už pätnásť rokov robím v TASR, ale redakciu mám v Trnave.

Kde vás zastihol November ´89?

Bola to spomínaná Kultúra a život Trnavy. Moja dobrá kolegyňa a vtedajšia šéfredaktorka mesačníka Mária Ševčenková si spomenula, že počas jedného prvých zasadnutí zložiek Národného frontu s predstaviteľmi Verejnosti proti násiliu (VPN) v Okresnej knižnici v Trnave, kde sa hovorilo o potrebe revolučných novín, som ja za redakciu ponúkla možnosť rozdeliť financie, papier a pracovný čas tlačiarne tak, aby polovica pripadla pre revolučné noviny.

Tak začala vychádzať Trnavská verejnosť a náš dvojčlenný redakčný kolektív sa posilnil o ďalších kolegov.

A bolo tak, ako ste povedali? Dostali revolučné témy polovicu priestoru?

Bolo. Decembrové číslo KaŽ vyšlo tým pádom úplne tenké, no podarilo sa nám už doň umiestniť na titulku fotografiu z námestia.

Bolo to ťažké rozhodnúť sa?

Boli sme mladí, mali sme cez dvadsať. Nevedeli sme do čoho ideme a bolo to veľké riziko.. Vedeli sme však, že to chceme spraviť a postavili sme sa na stranu, o ktorej sme boli presvedčení, že tadiaľ vedie cesta. Nezaváhali sme.

Čo bolo obsahom Trnavskej verejnosti ?

Na začiatku to boli výzvy rôzneho druhu, aby sa ľudia zapojili. V Trnave rezonovali mnohé témy, medzi nimi veľmi hlasno návrat Trojičky na námestie. Bola to jedna z prvých požiadaviek z tribúny, teda z balkóna na divadle.

A potom sa nám do redakcie ľudia začali ozývať. Posielali svoje trápenia, chodili osobne a poukazovali na problémy a my sme to redakčne spracovávali.

Snažili sme sa byť nezávislí, no Trnavská verejnosť bola v revolučných časoch orgánom VPN. Tak ako na Slovensku, aj v Trnave sa postupne zjavili ľudia, ktorí pochopili, že cez VPN môže viesť cesta k moci. Začali nám, respektíve snažili sa, zasahovať do obsahu a dávali nám aj žiadosti o predkladanie materiálov pred zverejnením, s čím sme sa nedokázali stotožniť.

Do otvoreného konfliktu sme sa dostali, keď mal vyjsť článok o priebehu okresného snemu VPN, kde bolo v pôvodných požiadavkách odvolanie šéfredaktora skompromitovaného Trnavského hlasu Milana Jurinu. Medzitým sa on s ľuďmi okolo VPN zbratal a požiadavka vymizla. V článku bola však spomenutá a tak nám jednoducho „na rotačke“ zastavili noviny.

O tri dni neskôr vyšli cenzurované a miesto, kde mal článok pôvodne na stránke byť, bolo vybielené. Malo to veľký ohlas na celom Slovensku.

S týmito novinami sme následne všetci skončili a po nejakom čase sme vznikli ako samostatné vydavateľské združenie a začali vydávať nezávislé Trnavské listy. Nadácia Charta 77 nám na začiatok poskytla pomoc v podobe prístrojového vybavenia, dostali sme aj dva počítače… ale okrem jedného nikto na nich nevedel vtedy robiť. Fungovali sme až do roku 1992. Novinári sme boli dobrí, ale ekonóm nikto. Noviny zanikli.

Stávali ste aj na námestí?

Pravdepodobne každý raz, i keď to s odstupom času ťažko tvrdiť s určitosťou. Pamätám si, že bola zima, ale veľmi sme sa tešili. Teraz, keď vidím na výstavách fotografie z námestia, samozrejme, každý si na to spomína, pozerám sa na fotky ľudí z námestia a ľudia sa usmievajú. Z každého padol kameň, aj z nás.

Pamätám si na generálny štrajk , keď na hlavné námestie prichádzali z bočných ulíc veľké prúdy ľudí z celej Trnavy, ľudia z fabrík s transparentmi. Energia sa násobila, gradovala do eufórie.

Keď porovnáte ako sa robila žurnalistika celkovo či investigatíva vtedy a dnes, je to veľký rozdiel?

V mesačníku sme sa venovali problémom, no investigatíva v zmysle, ako to poznáme teraz, sa v princípe nerobila. Jednoducho na to nebol priestor.

My sme boli periodikum s podtitulom o kultúre a živote. Ako každé jedno, aj KaŽ bola niečím orgánom, konkrétne Mestského výboru Komunistickej strany Slovenska. Keď sme články napísali, redakčná rada ich prečítala a na zasadnutí sme tematicky načrtli ďalšie číslo.

Aby som bola spravodlivá, k nejakým radikálnym zásahom z ich strany neprichádzalo. Občas niečo vzhľadom k svojim znalostiam dopísali. No čo sa týka kvality novinárskej práce a vydanej energie, je to porovnateľné. Len podmienky boli iné.

Tri desaťročia po Nežnej stáli ľudia v uliciach opäť, kvôli zavraždenému novinárovi Jánovi Kuciakovi a veciam čo vychádzajú na povrch. Ako to vnímate vy? Vidíte v tom nejakú paralelu s Novembrom ´89?

Teraz sú si ľudia vedomí svojich možností a priestoru, kde sa môžu vyjadriť. V roku 1989 išli do rizika.

Sledujte nás aj na našom Facebooku a Instagrame a nenechajte si ujsť ďalší zaujímavý obsah z Trnavy a okolia.