Ekvádorské dobrodružstvo Jána Mokoša zavŕšené: Bol najďalej od stredu Zeme

Wikipedia o hore Chimborazo hovorí, ako o vyhasnutom stratovulkáne. Je to najvyšší vrch Ekvádora (podľa najnovších meraní od stredu Zeme aj najvyšší vrch sveta). Nachádza sa asi 150 km od hlavného mesta Quito a 30 km severozápadne od mesta Riobamba. Pri dobrej viditeľnosti je zahliadnuteľný až z pobrežia, z mesta Guayaquil. A práve tu sa objavila vlajka mesta Vysoké Tatry, ktorú tam pripevnil tatranský primátor Ján Mokoš (68), s ktorým sme sa po návrate z Ekvádora porozprávali.

Kedy vznikla myšlienka zdolať Chimborazo, ktoré nie je každému pod Tatrami veľmi známe?
„Myšlienka vznikla pred šiestimi rokmi, keď som bol na Mont Blancu (4810 m), považovaného za najvyšší vrch „starej“ Európy. Vtedy som si povedal, že by som mohol urobiť ešte najvyšší vrch Afriky – Kilimandžáro (5895 m). To sa podarilo a prišla ďalšia výzva – najvyšší vrch „veľkej“ Európy Elbrus v Rusku (5642 m), ktorý som zvládol 23. júna minulého roka. Zo šiestich nás vyšlo 6. Dvaja z tejto expedície išli so mnou aj teraz do Ekvádora.“

Prečo teda práve Chimborazo?
„Najvyšším vrchom v Amerike je Aconcagua (6 959 m). Nie je však tak ťažký na psychiku a fyzičku ako na prírodné podmienky. Keď som dával dokopy ľudí partiu, tak som horko – ťažko zohnal ďalších troch. Prevažoval názor, aby sme išli na najvyššiu nečinnú sopku na svete Chimborazo (6310 m). Okrem tohto titulu má ešte druhý bonus – je to najvzdialenejší bod na Zemi od jej stredu. Je o 2220 metrov vzdialenejší od stredu Zeme než Mont Everest.“

Ako dlho trvá príprava na takéto dobrodružstvo? Sám by Ste tam asi nešiel.
„Dva roky som dával dohromady partiu. Nakoniec sme využili ponuku jedného Žilinčana, ktorý v Ekvádore v hlavnom meste Quito učil 8 rokov angličtinu. O Ekvádore som vedel, že sú tam veľké rozdiely v životnej úrovni aj obrovské rozdiely v nadmorskej výške. Domy sú tam bežné do výšky 4 tisíc metrov nad morom. Všetko vyššie musí povoliť štát. Len pri bežnej prechádzke zdoláte pri zostupe alebo výstupe 400 až 600 výškových metrov, čo sú veľmi veľké rozdiely. Aklimatizovali sme 5 dní. Potom sme zaútočili na Chimborazo.“

Zaútočiť na horu, ktorá na svojom mieste stojí tisíce rokov, si určite vyžaduje osobnú odvahu i rešpekt. Navyše hrá sa aj o čas a počasie. Vyšlo Vám to?
„Útok sme začali na chate pod sopkou vo výške 4800 metrov. Je otázne, či je dobré zdolávať v priebehu dňa 1500 výškových metrov a to všetko na ľadovci a na snehu. Popoludní sme sa ubytovali, dali sme si obed, trojhodinovú prechádzku bez vodcov a večeru. Po dvojhodinovom oddychu (o desiatej večer) sme s „čelovkami“ vyrazili smerom na vrchol. Išli sme kratšou trasou. Zaujímavé je, že tam nie je problém s nastavovaním času. Je to krajina na rovníku, takže slnko vychádza každý deň o šiestej ráno a zapadá o šiestej večer, je to stále rovnaké. Na vrchole sme boli o pol siedmej ráno. Výstup samotný je veľmi náročný fyzicky i psychicky, ale nie technicky okrem jedného úseku. Tých 300 vzdialenostných metrov boli skaly, kde nebol ľad ani sneh, len kamene. Bolo to hlavne v noci veľmi nebezpečné. Ale nebolo to náročné ako tatranské steny. V tej tme sa zdalo, že kopec má sklon 60 stupňov. Tam nejdete krížom – krážom, ale stále rovno asi 40-stupňovým stúpaním.“

Boli podmienky vhodné a stabilné alebo ste si vychutnali niečo netradičné?
„Domorodci nepamätajú, že tak nízko a tak veľa napadalo snehu. Robilo im to problém s úrodou. Potom sa to ustálilo. V Quite (2850 m) bolo približne 25 stupňov Celzia. Ľudia chodili v tričkách a kraťasoch. Teplota pri výstupe bola prijateľná až do skalného masívu, ktorý sme museli prekonať. Dul pomerne silný vietor. Na vrchole sme odhadovali silu vetra na úrovni 80 – 100 km/h a teplotu okolo 15 stupňov Celzia pod nulou, ale vďaka silnému vetru pocitová teplota bola ešte nižšia. Najdôležitejšie pre mňa bolo to, aby mi vietor neodfúkol rukavice pri vyberaní vlajok alebo občerstvenia z batohu. Na vrchole sme boli 10 minút, urobili sme niekoľko fotiek a povedali sme si, ako budeme postupovať smerom dole. Dlhý pobyt na vrchole v tých podmienkach nebol zvládnuteľný. Každý výstup končí doma. Dôležité je, aby človek zostúpil. Treba si zachovať energiu na cestu späť. Na vrchol nám výstup trval 8,5 hodiny, dole nám to 4,5 hodiny pri prevýšení 1800 metrov.“

Podali ste obdivuhodný výkon napriek vysokej nadmorskej výške, počasiu i časovým okolnostiam. Kedy prišiel na rad poriadny spánok?
„Po zostupe sme sa za hodinu zbalili a navštívili sme miestny rezort v nadmorskej výške 3400 metrov, kde sme pribrali ďalšie auto a pokračovali sme do mesta Baňos de Aqua Santa (1800 m). Boli sme unavení, takže nebol problém vyspať sa. Prešli sme sa po meste, najedli sme sa a dali sa dokopy. Nohy ma boleli ešte dva dni. Regenerácia teda prebehla celkom rýchlo.“

Ekvádorské dobrodružstvo vo Vás osobne určite zanechalo veľa dojmov a pocitov. Ktorý zážitok bol pre Vás úplne ten najsilnejší?
„Krásnych miest a zákutí je tam veľa. Môj hlavný cieľ bolo vystúpiť na Chimborazo, čo sa mi splnilo. Len som nebol spokojný s našim horským vodcom. Veľmi nás neusmerňoval, len sme šliapali a šliapali. Najväčším emocionálnym zážitkom bola chvíľa, keď sme vytiahli naše vlajky na vrchole. Je tam veľa krásneho z hľadiska prírody, scenérie i histórie. Na mňa mimo prírody veľký dojem urobili ľudia – sú dobrosrdeční, skromní a pokorní. Napriek tomu, že niekedy je tam bieda, miestni sú vľúdni, ochotní. Nikde som nevidel, aby sa niekto niekam ponáhľal, aby bol niekto, ako sa ľudovo hovorí, vyložene naštvaní – všade kľud a pohoda. Ako hovoria Španieli – maňána. Je to ťažké preniesť domov. My žijeme iný život na inej úrovni. Ich nezaujíma snáď ani to, čo bude zajtra. Žijú si svoj život.“