ROZHOVOR: Klobúk je magická záležitosť, ktorá akoby chránila naše myšlienky

Trnavčanka Katarína Žgančíková vyštudovala scénografiu. Tá jej otvorila dvere do divadelného aj filmového sveta, no zároveň odkryla krásu všakovakých klobúkov. Boli to práve klobúky, ktoré vytvarovali jej osobný aj profesijný život. Ako vraví, klobúk a baretu nosí stále a doma ich odkladá iba vtedy, keď sa ponáhľa s taškami.

Dnes vyrábať klobúky, najmä na Slovensku… čo na Slovensku, ale v Trnave. To je pomerne neobvyklá, ale zato asi zaujímavá a súčasne náročná činnosť. Ako ste sa k tomuto remeslu dostali?

Je to kombinácia viacerých faktorov. Ja som povolaním scénograf a tak som sa so starými klobúkmi často stretávala v divadle a filme. Všímala som si ich tvary a vypracovanie, ktoré ma fascinovalo. Som však aj dizajnér a človek, ktorého vždy bavilo nosiť klobúky. Zjednodušene to teda bolo takto. Idem po ulici a túžim tvoriť niečo úplne vlastné – moje. A potom pozerám doma na vešiaku na to množstvo klobúkov a pochopím, že to niečo bolo vlastne stále so mnou.

Neodhovárali vás známi, priatelia, či rodina od vášho smelého plánu?

Nedá sa povedať, že odhovárali. Možno mali pocit, že je to len môj výmysel a že ma to omrzí. Lenže to chcenie bolo silnejšie, pretože, keď nájdete to vaše pravé TO, tak už sa ďalej nezaoberáte nikoho radami.

Ako vôbec vyzerá výroba takého klobúku na mieru? Predsa, každý má iný tvar hlavy, či priemer. Radíte aj pri výbere konkrétneho tvaru, materiálu, či farebnosti klobúčika?

Ak má byť klobúk na mieru vyrobený dobre, treba sa úplne ideálne s človekom stretnúť a trochu spoznať. Vtedy viem napasovať nielen veľkosť, ale aj štýl a tvar. Farba je doménou nositeľa, pretože každý vie najlepšie, akú má rád alebo aká mu ladí k pokožke a šatníku. Výhoda je, že počas procesu výroby so zákazníkom komunikujem. Často si má možnosť klobúk vyskúšať v stave, kedy sa dá ešte upraviť, ale kedy už vidí ako mu sadne.

Aký materiál pri výrobe používate?

Na jeseň/zima používam vlnu a zajačí chlp. Cez leto a na jar najčastejšie pracujem s materiálmi ako sinamay, sisal, trstina (panama), juta.

Niekedy ľudia nosili klobúky azda pri každej príležitosti. Klobúk vždy patril akosi neodmysliteľné k oblečeniu. Tak ako rukavice pre pánov a rukavičky pre dámy. Myslíte si, že sa raz opäť dostane na svoj módny vrchol?

Ťažko povedať, skôr nie ako áno. Všetko závisí od toho, či sa ľudia prestanú naháňať alebo naopak. Čiapku totiž poskladáte aj do vrecka, ale klobúk nie. Často nad tým rozmýšľam, keď tvorím kolekcie.

Pristane podľa vašej mienky klobúk každému?

Mám overené, že áno. Veľa žien i mužov má poznámku, že by si klobúk kúpili, ale bohužiaľ im žiadny nesvedčí. Je to však len mylné presvedčenie, ktoré vzniká vtedy, keď máme o klobúkoch zaškatuľkovanú predstavu. Keď sme ochotní vnímať, že klobúkov je neuveriteľné množstvo tvarov, pochopíme, že na každú hlavu sa dá nájsť ten správny.

Tvoríte klobúky pre mužov, ženy, dievčatá aj deti. To je široký záber. Máte čas na svoje klobúky? Viete, vraví sa, že obuvník chodí bosí… nosievate vôbec klobúky?

Klobúk, či baretu nosím stále. Doma ich nechávam iba vtedy, keď sa ponáhľam s taškami.

Niektoré vaše klobúky vyzerajú vizuálne na hlavách tak, ako keby tam vždy patrili. Najmä tie, čo nosia ženy naboku hlavy. Čím to je, že tak klobúk dobre drží? Správnou veľkosťou?

Áno. V malých klobúčikoch sú zvnútra všité sponky. Používam aj modistickú gumku, ktorá je z jednej strany silikónová, takže drží pevne.

Majú klobúky vôbec mená?

Napríklad je to dámsky cloche, čo znamená fr. zvonček a klobúk aj má tvar zvončeku. Alebo cylinder z nemeckého Zylinder – valec. Ďalším príkladom je pillbox – pilulka, to sú tie malé klobúčiky. Skoro každý klobúk má meno. Súvisí vždy s tvarom alebo pôvodom. Pork pie, fedora, panama, Napoleón a mnohé iné…

„Klobúk je a vždy bol pre mňa magickou záležitosťou, ktorá akoby dokázala ukryť a chrániť naše myšlienky,“ píšete na svojom webe. Povedzte mi, prečo klobúk vnímate ako magickú záležitosť?

Klobúk vie navrátiť postave majestátnosť. Dopĺňa siluetu a hlave vytvára rám, ktorým ju zvýrazní. Zároveň ochráni aj ponúka autonómny priestor. Je to vlastne taký osobný gavalier, s ktorým sú naše pôvaby aj na očiach aj v bezpečí.