Ladislavovi odmalička učaroval zvuk fujary... Až ich začal vyrábať
Ladislav Horvath sa už približne desať rokov venuje výrobe fujár, píšťaliek i pastierskych palíc. Prečítajte si jeho zaujímavý príbeh.
Ladislav Horvath je z Kolonice v Sninskom okrese a venovať sa začal najprv výrobe fujary, ktorá nie je typická pre východ Slovenska. Jej zvuk sa mu páčil už odmalička.
Mráz po chrbte…
„Keď som ju počul v rádiu, človeku až mráz po chrbte prebehol,“ uviedol. Považuje sa za samouka. „Bol som v jednej škole fujary. Tam sme sa niečo učili aj z výroby, ale veľa som toho nepochytil, až doma z internetu,“ zaspomínal na začiatky s tým, že išlo o metódu „pokus – omyl“. „Prvú fujaru mám odloženú na stene a hrá celkom dobre,“ dodal s úsmevom. Za sebou už má približne tridsiatku, niekoľko z nich aj daroval.
Základom dobré drevo
„Najťažšie na výrobe fujary je natrafiť na dobré drevo,“ zdôraznil s tým, že treba ho aj dobre spracovať. Dôležitá je presnosť výroby hlásničky, aby fujara dobre hrala. „Potom musíte vedieť vzorec výpočtu dierok, na ktoré sa hrá, aby to ladilo,“ poznamenal. Najvhodnejšie drevo je podľa neho z bazy čiernej, ktorá má vhodný stred na vŕtanie. „Urobil som aj z agátu fujaru, tá hrá tiež dobre,“ spomenul. Drevo musí minimálne rok až dva schnúť. „Vlastná výroba trvá týždeň, podľa toho, ako je zdobená,“ doplnil s tým, že v tejto oblasti sa inšpiruje aj okolitou prírodou.
Prezentuje svoj koníček
Horvath si myslí, že pokiaľ má človek sluch, nemá problém sa naučiť hrať na fujare. „Keď som tu prvýkrát zahral na festivale, každému sa to páčilo,“ zaspomínal na margo toho, že nejde o typický nástroj tunajšieho regiónu. „Mám známych aj tu z východu, ktorí hrajú na fujare, aj ich vyrábajú, ale nie viac ako na Podpoľaní,“ podotkol. Svoj koníček prezentuje na akciách, ktoré sa konajú na Zemplíne.
