Eva Mikulová Kultúra Magazín

Ľuba Blaškovičová: Práca mi pomáhala v najťažších a najtragickejších chvíľach v živote

Známa košická herečka Ľuba Blaškovičová pred mesiacom oslávila svoje 65 narodeniny. V Štátnom divadle oslávi jubileum hrou Moje baby

Ilustračný obrázok k článku Ľuba Blaškovičová: Práca mi pomáhala v najťažších a najtragickejších chvíľach v živote
9
Galéria
Zdroj: Ján Štovka

Stála členka divadelného súboru v Štátnom divadle v Košiciach, herečka Ľuba Blaškovičová, pred mesiacom 16. augusta oslávila svoje životné jubileum – 65 rokov. Je čas na bilanciu a aké má ešte plány? Ochotne nám prezradila v našom rozhovore.

Aké boli tvoje tohtoročné oslavy narodenín?

Na jednej strane som rada, že mám narodeniny v lete, lebo som slnečné dieťa, ale na druhej strane, väčšinou nemám ani tie okrúhle narodeniny ako osláviť. Oslavovala som len s rodinou, pretože máme divadelné prázdniny. Keď tak spomínam na predchádzajúce okrúhliny, tak tie posledné sme v divadle prešli tichým mlčaním.

Tieto už neprejdú tak potichu, lebo som dostala od divadla darček. Síce o 2 mesiace po narodeninách, ale budem hrať predstavenie k životnému jubileu – hru Moje baby. Teším sa, že to oslávime aj spoločne s kolegami.

A ako si ich oslávila s rodinou?

Na viackrát s tými najbližšími a s priateľmi na mojej chalupe v Prakovciach. Lebo v lete, keď naozaj nemusím, tak odtiaľ neodchádzam. Bolo to veľmi fajn a veľmi príjemné, i keď v užšom kruhu ako zvyčajne.

Čo si želáš do ďalších rokov?

Želám si, aby sa neposunula divadelná sezóna a aspoň ako-tak normálne sme hrali. Priznám sa, že pred pár rokmi ma už divadlo prestávalo baviť. Už mi pripadalo stereotypné, málo objavné pre mňa samotnú a viac som riešila vlastné projekty, ktoré ma nabíjali energiou.

Ale odkedy mám v repertoári tie „Moje baby“, tak ma to nabudilo a nakoplo. Dostala som viacero pekných hereckých príležitosti a znova sa na predstavenia teším.

Nechystáš sa do dôchodku?

Nie, verím, že ma ešte nepošlú. Baví ma totiž hrať a byť s kolegami, lebo ich mám rada. Každý vek má svoje plusy a moje krásne, mladé kolegyne predsa nebudú hrať staré babky.

Máš v pláne i vlastné projekty?

Ja by som sa k nim veľmi chcela vrátiť, pretože Imaginácie boli moja najväčšia srdcovka. Ale finančná situácia teraz kultúre vôbec nepraje. Možno sa niečo udeje a motyka vystrelí a  ktosi dôležitý si uvedomí, že treba robiť i vizuálne zaujímavé umenie vo verejnom priestore.

Ako narušil koronavírus tvoje plány?

Samozrejme, každému ovplyvnil nejakým spôsobom život. Tešila som sa na premiéru pred Veľkou nocou a že si potom budem rekonštruovať môj domček, ktorý som začala prerábať minulý rok. Ale tým, že sme prerušili sezónu, vrhla som sa hneď do práce a domček som dokončila v priebehu troch mesiacov karantény.

A keďže som šikovný a predvídavý človek, mala som nakúpený materiál a nezaskočilo ma, že všetky stavebniny boli zavreté. A myslím si, že som to vďaka covidu dotiahla až do nečakaných detailov.

Lebo ja rada vidím výsledky rýchlo a som ochotná makať nonstop, kým niečo nedokončím. Takže som sa takto realizovala a rodina mi to oplatila tým, že sa striedali u mňa na chalupe, čiže som mala návštevné leto.

Mala si i nejaké cestovateľské plány?

Práve tento rok nie, lebo som chcela dokončiť domček a keď som sledovala, čo sa všade vo svete deje, tak som ďakovala, že som stihla tie svoje veľké cesty v minulých rokoch. Jedine ma mrzelo, že mojej dcére Kristíne zatiaľ nevyšla plánovaná cesta do Peru. Uvidíme, čo sa bude diať ďalej a na budúci rok by som išla niekam len v dosahu autom.

Na aké najsilnejšie momenty v tvojom živote spomínaš?

Stále si hovorím, že som dieťa šťasteny, ale na druhej strane si neviem predstaviť, čo za potvoru som bola v minulých životoch, prečo sa mi i toľké nešťastia nakopili. Keďže som človek, ktorý nechce byť v depresii a utápať sa v smútku, tak si to musím nejako nahradiť. Možno tie problémy ma nakopli, aby som robila veci, ktoré ma zamestnávajú, od­pútajú a motivujú.

Minulý rok bol strašne ťažký a vtedy som sa pustila do práce na domčeku. A nebyť toho, tak ten rok asi ani nedám. (minulý rok tragicky umrela jej dcéra Katarína – pozn. red.)

Práve minulý rok si bola spoluorganizátorkou verejného podujatia k 30. výročiu Novembra v Košiciach

Áno, ten sa mi pripravoval veľmi ťažko, pretože to bolo krátko po rodinnej tragédií. Ale nakoniec som z toho mala dobrý pocit. A čo ma naozaj potešilo a prekvapilo, že som bola na viacerých besedách s mládežou, kde tie deti s otvorenými ústami počúvali, čo sa vtedy v novembri 1989 a po ňom dialo a že všetky prišli i na spomienkový míting.

Nechystáš sa napríklad napísať knihu?

Verím, že raz dopíšem Katkinu knihu, ktorá sa týka nielen jej života ale i nášho. Možno by mala byť odkazom, posolstvom pre ďalšie generácie a najmä pre túto, o ktorú sa veľmi bojím. Lebo mládež vôbec netuší, čo je to závislosť, nevie do čoho sa púšťa, čo spôsobuje užívanie drog a všetko berie na ľahkú váhu. Neuvedomuje si, že ubližuje sama sebe a aj svojim blízkym a ako závislí ľudia budú v živote nepoužiteľní.

Čo si želáš aby sa ti ešte splnilo?

Keďže z našej štvorčlennej rodiny sme zostali iba dve, najviac si želám, aby moja dcéra Kristína bola šťastná. Aby ju práca televíznej redaktorky a režisérky uspokojovala tvorivo aj finančne, lebo to, čo ona natočí, je naozaj skvelé. Dokument, ktorý urobila o svojom otcovi Petrovi bol nádherný. Tina má krásne poetické videnie.

Ale pracovať v kultúre je ťažké, ak nemáš bohatých mecenášov alebo silné produkčné zázemie. A samozrejme bolo by fajn, keby sa naša rodina rozrástla možno o nejaké vnúčatá.

Aby i z tej mojej chalupy a domčeka mal niekto osoh a radosť. Ten kto to podedí a postará sa o o záhradu a lipu, pod ktorou sú moji blízki a raz budem aj ja . Čo tam spočíva, patrí do rodiny. Cintorín sa predsa nepredáva.

Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM