Obrazy Natálie si zamilujete: Miesta v Prešove namaľovala nádherným spôsobom, FOTO
Tvorba Natálie Studenkovej naozaj stojí za videnie. A môže sa pochváliť aj maľbami známych prešovských miest. Nenechajte si ujsť fotogalériu ani rozhovor s ňou.
Od roku 2015 je Natália Studenková členka Umeleckej besedy Slovenska, čo je spolok výtvarných umelcov Slovenska, je aj organizátorkou Medzinárodného výtvarného sympóziumu Inter-Art-Košice a od roku 2016 aj vodca skupiny IWS Slovakia v International Watercolor Society, čo predstavuje medzinárodný spolok akvarelistov. Tesné spojenie s prírodou, sprostredkovanie jej krehkosti a nepolapiteľnej krásy, ktorá sa blíži k dušiam, to všetko tvorí celkovú náladu diel, ktoré táto maliarka prináša k ľuďom. Viac prezradila ona sama v našom rozhovore.
Ako dlho sa venujete maľovaniu, kedy prišiel u vás ten prvý impulz?
Lásku k maľovaniu mám ešte z detstva. Školské roky som strávila na Štátnej umeleckej strednej škole T. G. Ševčenka v Kyjeve a pokračovala som v štúdiu na Národnej Univerzite technológií a dizajnu v Kyjeve, ktorú som ukončila s červeným diplomom.
Prečo ste sa rozhodli zvečniť na plátno aj prešovské dominanty a samotné mesto?
V júni 2017 som sa zúčastnila medzinárodného výtvarného sympózia „Ja pútnik“ na pozvanie OZ J.D. – Galéria J.L, kde sa objavili moje akvarelové obrazy s historickými hodnotami Prešova, ako Kostol sv. Mikuláša, Staré mesto a jeho uličky Floriánska a Hlavná, kroré sa mne veľmi páčia.
Čo všetko prešovské ste už namaľovali a akým spôsobom tvoríte?
Vlani vo februári prebehla už tretia prešovská výstava mojich diel v historickej budove Skladu soli v Solivare v množstve približne 40 kusov. Preto som zachytila na niekoľkých svojich maľbách krásu budovy Skladu soli, aj v jesenných farbách aj v mrazivom období. V poslednom čase základnou technikou mojej tvorby je akvarel. Je to pomerne zložitá technika maľovania, pretože vyžaduje veľa pozornosti. Preto maľovanie musí byť dosť rýchlym a čerstvým, aby nestratilo svoju jemnosť a transparentnosť.
Pochádzate z Ukrajiny?
Áno, narodila som sa v Kyjeve. V posledných rokoch bývame s rodinou na Slovensku. Očarila nás krása jeho prírody, história, ľudia a preto cítim sa na Slovensku ako doma. Okrem toho sa aktívne venujem rozvoju slovensko – ukrajinských kultúrných vzťahov, lebo sme dobrí susedia a mentálne blízke národy, ktoré boli dlhý čas politický rozdelené. Spolupracujem v tomto smere s ukrajinskou ambasádou v Bratislave a s honorárnym konzulátom Ukrajiny vo Vranove nad Topľou.
Ako dlho trvá namaľovanie jedného diela a kde všade ich momentálne môžeme vidieť?
Momentálne sa zúčastňujem na viacerých spoločných výstavach v rámci Slovenska aj v zahraničí. Moje obrazy sa dajú pozrieť napríklad v Klube zväzu Rusínov-Ukrajincov v Košiciach. Taktiež najbližšiu osobnú výstavu pripravujem v Liptovskom Jáne.
Aké ďalšie mestá maľujete?
Samozrejme, maľujem aj iné mestá a regióny na Slovensku, ako Košice, Bardejov, Humenné, Bratislava, Stará Turá, Pieniny, Tatry, Malú Fatru, Stražovské Vrchy, Tokaj, kde som bola na viacerých výtvarných pleneroch a na ktorých som stretla veľa nových umelcov z celého sveta.
Aký máte vzťah k mestu Prešov?
Mňa a Prešov spajá moja tvorba. Milujem Prešov a Prešovský kraj. Ako som už hovorila, mala som pred niekoľkými rokmi už tri osobné výstavy obrazov v meste, a to v Krajskom múzeu, slovensko-ukrajinskom kultúrnom centre a aj na Solivare.
V Sklade soli na Solivare ešte naďalej trvá medzinárodná výstava akvarelovej maľby Svet akvarelu?
Áno, som jej organizátorkou. Na výstave sú predstavené obrazy 160 autorov z 50 krajín sveta, cez Uruguaj až po Japonsko. Je to výnimočná príležitosť spoznať súčasné tendencie rozvoja svetového akvarelového umenia a dostať neskutočnú inšpiráciu. Druhá časť tejto výstavy a ďalších 90 obrazov je vystavených v kaštieli v Budimíre. V auguste 2017 bola táto výstava prvýkrát slávnostne otvorená a predstavená v Dvorane Ministerstva kultúry SR v Bratislave. Výstava v Solivare a Budimíre trvá ešte do 15. februára 2018.
Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Prešova a okolia.
Foto: archív Natálie Studenkovej
