Od konca 2. svetovej vojny v Európe uplynulo 80 rokov: Prečo sa akt KAPITULÁCIE opakoval?

Oslavy kapitulácie nacistického Nemecka v máji 1945 sa v minulosti často podriaďovali politickým záujmom. Ako pri príležitosti ukončenia 2. svetovej vojny pre agentúru SITA povedala historička z Historického ústavu SAV Marína Zavacká, v štátoch pod vplyvom Zväzu sovietskych socialistických republík (Sovietsky zväz) sa presadil ako pamätný dátum ukončenia 2. svetovej vojny 9. máj. Rozdiel v datovaní sa opieral o spomínaný fakt, že keď 8. mája o 23.00 hod. vstúpil do platnosti dokument o bezpodmienečnej kapitulácii hitlerovského Nemecka podpísaný bojujúcimi stranami na hlavnom veliteľstve sovietskych vojsk v nemeckom Karlshorste (predmestie Berlína), bol v Moskve pre časový posun už 9. máj.

Kapitulácia nanovo

Problém podľa Zavackej spôsobilo i to, že jeden akt kapitulácie sa uskutočnil už 7. mája 1945 vo francúzskom Remeši, z pohľadu Sovietskeho zväzu však nebol dostatočne reprezentatívny. Preto sovietske vedenie vyžadovalo, aby kapitulačný ceremoniál prebehol nanovo, za prítomnosti predstaviteľov západného aj východného frontu, a to priamo v Berlíne.

„V bývalom Československu sa navyše zdôrazňovalo, že až 9. mája ráno vošli tanky Červenej armády do Prahy. V čase Studenej vojny sa májová spomienka na spoločné víťazstvo všetkých spojencov nad Treťou ríšou redukovala na oslavu Červenej armády, doplnenú spomienkou na Čechov a Slovákov na východnom fronte,“ vysvetlila Zavacká. Len postupne sa podľa historičky do oficiálnej verzie sviatku vracali príslušníci domáceho odboja, aktívni v zápase proti nacizmu už od roku 1939, či postavy z exilovej československej vlády v Londýne. „V časoch politického uvoľnenia sa začala spomínať aj účasť francúzskych zajatcov a amerických letcov v SNP, v posledných rokoch sa konečne výraznejšie pripomína aj obeť vojakov rumunskej armády, ktorých len vo Zvolene leží vyše desaťtisíc,“ povedala Zavacká.

Vývoj pripomínania

Spôsob pripomínania si konca vojny prechádzal podľa historičky zaujímavým vývojom aj v samotnom Sovietskom zväze. „Hoci sa tam 9. máj každoročne pripomínal novinovými článkami a večernými koncertmi, sviatočným voľným dňom sa stal až pri príležitosti 20. výročia roku 1965. Odvtedy sa datujú aj tradičné vojenské prehliadky na Červenom námestí v Moskve. Sám Josif Vissarionovič Stalin sa síce štylizoval do roly geniálneho vojvodcu, no o vyzdvihovanie zásluh iných živých veteránov záujem nemal, vnímal ich ako konkurenciu pre svoj osobný hrdinský kult,“ vysvetlila Zavacká.

Pripomenula, že napríklad v roku 1950 bol pre svoju vysokú popularitu maršal Georgij Konstantinovič Žukov vynechaný aj z finálnych scén filmu o páde Berlína. „Vojaci Červenej armády, ktorí videli životnú úroveň ‚na západe‘, boli považovaní za nespoľahlivých a po návrate často držaní pod dozorom. Oslobodení zajatci mali nálepku zradcov, lebo ‚prežili u nepriateľa‘, a tragické boli aj osudy vdov a sirôt po nezvestných padlých vojakoch, ktoré nemali nárok na podporu, lebo nedokázali preukázať, že dotyčný nedezertoval,“ uviedla historička.

Zmeny v sovietskej politike sa podľa Zavackej výrazne odrážali aj na tom, ako sa vojna pripomínala u nás. „Po Stalinovej smrti sa tamojšie pomery postupne uvoľnili a do Československa začali prichádzať početné delegácie bývalých frontových bojovníkov. Prekvapení tu zisťovali, koľkí z ich starých spolubojovníkov sa medzičasom tiež stali obeťami stalinizmu, napríklad v súvislosti s procesom proti Viliamovi Žingorovi (počas Slovenského národného povstania významný organizátor partizánskeho hnutia, po vojne prenasledovaný za kritiku komunistickej strany, krivo obvinený z protištátnej činnosti a popravený, pozn. SITA). Paradoxne, práve vďaka vplyvu sovietskych návštev v 60. rokoch sa vo viacerých prípadoch urýchlil proces spoločenskej rehabilitácie účastníkov odboja, ktorých vtedy ešte stále prenasledovali tunajší stalinisti,“ doplnila historička.

Prekrývanie vojen

Zavacká zároveň podľa vlastných slov považuje za príznačné, že v post-sovietskej propagande dodnes pretrváva aj prekrývanie 2. svetovej vojny, ktorá sa začala v septembri 1939, o dva roky kratšou „Veľkou vlasteneckou vojnou“, datovanou až od nacistického útoku na ZSSR v júni 1941.

„Politici tak majú možnosť vyhýbať sa zmienkam o dlhoročnej aktívnej nacisticko-sovietskej spolupráci, ktorá tejto vojne predchádzala. Nejde pritom zďaleka len o dlho zamlčiavaný pakt Molotov-Ribbentrop, alebo dáta o čerstvých sovietskych dodávkach ropných mazív do leteckých motorov nacistických bombardérov nad Londýnom roku 1940," zdôraznila historička. Ako príklad uvádza, že už v 20. rokoch Sovietsky zväz pomáhal Nemecku porušovať záväzky z Versailleskej mierovej zmluvy, ktorá mu zakazovala budovanie útočných vojsk, tým, že v skrytosti umožňoval výcvik nemeckých tankistov, letcov či bojových chemikov priamo na svojom území.

Viaceré štáty si dnes pripomínajú 80. výročie ukončenia 2. svetovej vojny v Európe. Druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939 útokom Nemecka na Poľsko. K hitlerovskému Nemecku sa pridalo Taliansko a neskôr aj Japonsko. Proti takzvanej Osi sa združili spojenci – Veľká Británia, Francúzsko, Sovietsky zväz, USA a ďalšie krajiny. Odhaduje sa, že v 2. svetovej vojne zahynulo viac ako 50 miliónov ľudí, podľa niektorých zdrojov dokonca viac ako 70 miliónov. Milióny ľudí utrpeli zranenia a materiálne škody boli nevyčísliteľné. Príčinou vzniku vojnového konfliktu, počas ktorého sa bojovalo v Európe, Ázii i Afrike a do bojov sa zapojili aj občania Spojených štátov amerických, Kanady, Austrálie, Nového Zélandu a ďalších krajín, boli podľa historikov predovšetkým pocity krivdy obyvateľov štátov porazených v 1. svetovej vojne a ich odpor voči Versaillskej zmluve, hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia a nástup nacizmu v Nemecku.

ilustračné foto