Ľubomír Hudačko Rôzne

Peter Himič v rozhovore o novembri 1989: Bola to len otázka času, kedy vypukne

Spomienky na november 1989 má z pozície študenta. Divadelný vedec a dramaturg Peter Himič je Prešovčan, ktorého sme v rozhovore nielen o tom vyspovedali.

Ilustračný obrázok k článku Peter Himič v rozhovore o novembri 1989: Bola to len otázka času, kedy vypukne
Zdroj: TASR

Už sa ho na to ľudia pýtali. Archívne materiály z obdobia novembra 89 mal, ale ako to býva, pri vypratávaní bytu v Prešove a po tom, čo mu zomrela mama, to doma pravdepodobne nepozornosťou vyhodili.

„Smolou bolo, že som tam mal všetky študentské zápisnice a prišiel som o nich,“ hovorí na úvod veľkého rozhovoru pre Prešov 24 nielen o 30. výročí novembra 1989 divadelný vedec, dramaturg a exriaditeľ Štátneho divadla v Košiciach, Peter Himič.

Ako ste prežívali 17. november 1989 vy, čo ste v ten deň robili?

Nekachličkoval som. Moderoval som vtedy v Čiernom orli v Prešove imatrikuláciu, bol som tretiak na Vysokej škole. Nič mimoriadne sa tu v ten deň nedialo a tie ďalšie veci sú už známe.

Konali sa kvôli tomu rôzne stretnutia, neskôr sa to zlomilo a zorganizoval sa štrajkový výbor, ktorý logicky prešiel do senátov, kde boli študentské časti. Ja som bol podpredseda senátu a šéf študentskej časti na Filozofickej fakulte – tieto momenty sa diali už po tých známych zhromaždeniach.

K akým zlomovým situáciám vtedy došlo?

Po jednom z prelomových mítingov sa raz v jedálni zorganizovalo stretnutie, kde boli prítomné aj kompetentné osoby. To bola zlomová situácia, lebo bola tu snaha zahrať to do autu a vyťahovali sa rôzne témy typu ekológia alebo čističky vôd. Snažili sa z toho uniknúť, bolo to zaujímavé.

A Milan Kolcun, dnes sprievodca a historik, bol vtedy ako študent priamo v Prahe, keď sa to stalo. Vyzvali ho, nech povie, ako to bolo, pretože bola tam snaha relativizovať to. A on pred celou aulou, kde boli aj učitelia povedal, že nie je pravda, čo hovoria tí za predsedníckym stolom. To bol zlomový bod.

Zrejme tieto okamihy neboli jednoduché…

To bol však len detail, lebo veci boli v samopohybe. Nebola otázka či, ale kedy presne k tomu dôjde. Samozrejme, že sa mnohí z toho snažili vytriasť. Boli takí, ktorí sa pridali na stranu študentov, to boli prirodzené autority, najmä z katedry Slovenského jazyka a literatúry.

A potom boli takí, ktorí sa neprejavovali tak, ako dovtedy. A buď boli rezistentní voči tomu, alebo to nejako prežívali. Ale to nehovorím v zlom, lebo neviem, ako by som sa zachoval na ich mieste ja.

Boli aj takí, ktorí sa veľmi držali tej ideológie, priam až boľševicky. A ďalší strašili, že sa to zmení a všetci vyletíme. Nebolo to jednoduché.

Pamätáte si aj na nejaké nepríjemné udalosti, ktorými vás chcel niekto zastrašiť?

Z osobných vecí si pamätám, že niekto zavolal rodičom domov. Ja som býval na Sídlisku II a keď som šiel pešo okolo Torysy, prišiel telefonát, asi z ŠTB. Zdvihla to mama a povedali jej, že syn sa vám nevráti domov.

Ale to bola jediná vec takéhoto druhu, ktorú si pamätám z takýchto vyhrážok. Nemali sme ako študenti až také úzke kontakty s VPN, ako to bolo povedzme v centre Bratislavy. My sme mítingy neorganizovali, len sme sa ich zúčastňovali.

Aká nálada panovala medzi študentmi?

Na škole boli medzi nami rôzne tábory; predovšetkým na Pedagogickej fakulte. Tí razantnejší študenti chceli, aby všetci učitelia išli do konkurzov, aby boli všetci akoby preverení.

Na FF najmä po prejave ľudí, ktorí po roku 68 boli odstavení a nemohli kariérne postupovať a nemohli ísť predsa do rovnakého konkurzu, sme prijali fakt, že nepôjdeme touto cestou. Veď my sme neboli previerkovou komisiou.

Chceli sme sa takému extrému vyhnúť, to si pamätám. Aby to nepripomínalo previerky zo 70. rokov. Ja stále hovorím, že kto sviňou je, tak ňou je a kto nie, tak nie. Bolo to aj nepríjemné niekoho súdiť, veď ja som mal len 20 rokov. Ako študentov nás volali do závodov a podnikov a vznikali rôzne komické situácie.

Aké napríklad?

Napríklad, keď si dvaja ľudia vykrikovali, že čo všetko kto nakradol. Vykrikovala to žena a muž jej odpovedal, že: ´veď ty si mlieko do čižmy kradla, tak ty buď ticho´. Keď sa na seba v tom kultúrnom dome na dedine vykričali, tak ja som sa otočil k niekomu a vravím: preboha, veď to zastavte.

Ale bolo mi povedané, že nie, to je v poriadku, veď oni sú bratranec a sesternica (smiech). Všetci sa poznali a žili na jednej kope. Revolúcia spustí okrem iného to, že sa otvorí takáto „žumpa“. Tie situácie boli smutno-smiešne.

Ak by k revolúcii nedošlo v novembri, stalo by sa tak neskôr aj tak?

Princíp ostal jasný, tá revolúcia bola istým spôsobom zmenou. A keď sa na to človek pozrie spätne, bolo to len otázkou času. Niekde v Prešove sme to nevedeli.

Prešov bol, samozrejme, silnou ideologicky sledovanou fakultou, pretože tam bola katedra marxizmu-leninizmu, vedeckého ateizmu a tak ďalej. Bolo to ideologicky silne sledované pracovisko.

Pochopiteľne, že to bolo tvrdšie. Ale keď si človek spätne pozrie napríklad poľskú vládu, ktorá už bola nekomunistická pol roka predtým, tak išlo len o informačnú blokádu.

Spomeniete si aj na niečo vtipné, čo sa v tých chvíľach udialo?

Ja si pamätám 17. novembra to, že keď som šiel moderovať tú imatrikuláciu, tak ma zastavila žena, ktorá mala v tej hierarchii isté postavenie. Oni disponovali rôznymi informáciami.

Povedala mi, aby som si dával pozor a aby som nepovedal na tej imatrikulácii nejakú blbosť. A ja som v ten večer na otázku od kolegu dôvod meškania vysvetlil tak, že som fajčil a nevedel som dobre zahasiť špaka. A človek s takýmto priezviskom bol vedúci tajomník krajského výboru strany (smiech).

Bol by to problém za iných okolností, ale potom to už nikto neriešil. Išlo len o študentskú recesiu. Dnes už nie som človek, ktorý by sa zabával z mena. Ja som však naozaj fajčil, mali sme to moderovať dvaja, tak preto som dostal tú otázku.

Dialo sa niečo zásadné 17. novembra aj v Prešove?

Nie, to nastalo až v ďalšie dni. V utorok 21. novembra sa začali konať mítingy. Nabralo to rýchly spád a išlo to obrovskou rýchlosťou. Počas týždňa sa vymenilo a odvolalo celé predsedníctvo strany v Prahe a to už bola snehová guľa, ktorá sa nedala zastaviť.

Jasné, že sme sa na vlne toho, čo sa dialo v centre viezli, to je pochopiteľné. Takisto aj televízia – tam sa ukázala sila médií. Keď nič nevidíte, tak nič neviete. Jasné, že keď toto pustili v Prahe v TV, tak to bolo o niečom inom. Celé to bolo hektické.

Aké ďalšie udalosti nasledovali?

V priebehu týždňa sa urobil štrajkový výbor a ďalšie veci. Niekto bol poverený tým, že chodil do hlavného mesta a udržiaval styk so študentmi z Prahy alebo Bratislavy. Potom sa začali vydávať noviny, medzi nás prišli ľudia z vonku.

Napríklad doktor Paľo Drotár prišiel pomôcť a to aj v iných veciach, veď my sme boli ešte študenti. Toho 17. 18. a 19. novembra to bola ešte sladká nevedomosť. Tí, ktorí v tom boli zaangažovaní a mali informácie, tak tí o tom vedeli.

A tí skutoční, ktorí sa aj pred rokom 89 postavili režimu – a na nich sa zabúda – tak tí to vedeli vopred. Ale väčšina spoločnosti o tom nevedela a ľudia fungovali normálne. Ja si to takto pamätám, ale na tom nie je nič výnimočné, takých osudov sú tisíce.

Takže od toho momentu sa Slovensko podľa vášho názoru dostalo do lepších koľají?

V princípe určite, pochopiteľne. Keď počúvam, že ľudia hovoria o mlieku, ktoré stálo dve koruny a že vtedy bolo lepšie – tak mi to príde smutné. Ľudia majú radi slobodu, ale veľmi radi si v nej užívajú ekonomické veci. A je veľmi málo ľudí, ktorí sú ochotní tie ekonomické veci zameniť. Ale taká bola väčšia časť spoločnosti.

Dá sa nájsť aj istý druh podobnosti s vtedajškom a dneškom?

V 70. a 80. rokoch to bolo vymyslené tak, že veď ľuďom dáme – že nech si aj chaty postavia, prehliadneme, že ukradol mech cementu, ale bude aspoň pokoj.

Dáme im byty, aj mladomanželské pôžičky. Nuž a v tomto je istý druh podobenstva aj dnes. Tiež sa rozdávajú veci a dajme zadarmo, lebo je to dobré.

Ja tu vidím istý druh podobnosti s tým, že dáme to a to zadarmo, ale nestarajte sa, čo sme hovorili, nehovorte, že kradneme a čo zle robíme. To je paralela a takto to bolo aj v tých 80. rokoch.

Ten stedoeurópsky postsocialistický priestor je problém najmä morálny. To, že nastal ekonomický posun – tak veď bodaj by nie, veď sme súčasťou EÚ, to je samozrejmosť, ktorá sa dnes vydáva za fantastickú vec.

Inak, dramaturgoval som u nás v Štátnom divadle v Košiciach premiéru k novembru 89. Obrátila sa aj k otázkam agentov ŠTB. Mňa to fascinuje a zaujíma, lebo individuálny príbeh je zaujímavý. Revolúcia prináša to, že všetci sú vždy v jednej kope.

O čo v hre ide?

Ide o performance Václava Havla: List Gustávovi Husákovi z roku 1975. Keď to čítate, mnohé veci sa vám objavujú znova, ale mnohé ukazujú, ako málo sme sa, najmä v otázkach morálky, zmenili. Mať sa dobre, tu niečo vybaviť, tam niekomu pomôcť, nestarať sa, to sa ma netýka a podobne.

V druhej časti máme diskusiu nielen o revolúcii, ale aj o tom, či prebehla revolúcia v človeku. Hosťami boli, alebo ešte budú Ján Budaj, Milan Kňažko a chceme zavolať ďalších.

Dostali vtedy mnohí pocit, že s mocou im bola pridelená aj múdrosť?

Poltika je, bohužiaľ, v mnohom kompromisnícka, nie ako v diplomacii. Tam je kompromis na úrovni. Mnohí dostali pocit, že s mocou dostali múdrosť a že oni chcú dobre a keď chcú dobre, my máme počúvať.

A keď nepočúvame, tak to vzťahujú na seba, že im škodíme. A tieto pokusy tzv. sociálneho inžinierstva, že prerobíme tých ľudí – tak to sú kolektivistické metódy, ktoré zabúdajú na človeka.

Revolúcia sa nedá urobiť tak, že všetko ustrážite, že teraz to bude len takéto. To nikdy tak nebolo, aj francúzska revolúcia priniesla obete, to isté sa udialo v Rusku. Ten princíp je úplne identický. Intelektuálna časť národa vždy chce ostať taká.

Takže je to podľa vás posun k lepšiemu…

Či sa to pohlo – áno, je potrebné vedieť pomenovať tie problémy, uvedomiť si ich, nájsť si k tomu vzťah. Jasné, že je to posun k lepšiemu, pochopiteľne. Veď 30 rokov žijeme bez nejakého napätia, v mieri, celá generácia nevie čo to je, keď vás strašia, že Američania majú bomby v západnom Nemecku a vy si musíte dať plynovú masku.

Vy máte 10 rokov, ste vyplašení a nejaký učiteľ vás učí, ako si dať plynovú masku na tvár. Dnešná mládež nevie čo to je a nezažíva to. Nie je pravda to, čo tvrdí staršia generácia – že keby mladí zažili to čo oni, keby boli na vojne, tak by vedeli čo to je.

Nie je humánne vyhrážať sa tým, že keby to vedeli, keby si kládli masky. Deti nemajú čo byť súčasťou takýchto vecí. Akoby tu bol za tým sentiment. Iná vec je obrana štátu, ale my nie sme veľká krajina.

Ako by sme sa teda mali zachovať k mládeži?

S deťmi by sa malo hovoriť, chodiť s nimi, zažiť niečo a nie nechať ich napospas. A potom sa čudujeme, že sa mládež radikalizuje. Mládež na to nemá odpovede, nikto im ich nedá. My sme tie odpovede dostali v rodine, pretože v spoločnosti sme ich nedostali. Vonkajší priestor klamal a v rodine ste mali ten priestor, kde sa hovorila pravda.

Počúval sa Hlas Ameriky, Slobodná Európa. Hovorilo sa o tom, utekalo sa na chaty a nadávalo sa na režim. My sme mali to porovnanie, mládež to teraz nevie porovnať, nevie čo je dobré a zlé, lebo nemá ten kontrast.

Mnohí aj stratili, lebo sa prehadzovali majetky. Ja osobne neviem veci merať dvojkorunovým mliekom. Niekto by mohol povedať – že veď ten bol riaditeľ divadla, má peňazí až až.

Ale ja som nikomu nič neukradol, tvrdo som si svoje vydrel. Chápem aj túto polohu ľudí, ale akosi nevieme prijať zodpovednosť za seba. Čakáme, že práca príde za nami. Ale chápem, že je to ťažké.

Lákali aj vás na vstup do politiky?

Boli ponuky na vstup do politiky. Ja som bol v 90. rokoch radovým členom sociálnej demokracie, ešte tej pôvodnej československej, kde bol Dubček, to bolo po 90. roku. A myslím, že 2 x som sa v miestnych voľbách pokúšal kandidovať. Mne bol blízky ten princíp pôvodnej sociálnosti, aj v prepojení na kresťanské hodnoty. To bol však len ošiaľ.

Vraví sa, že do 30-tky môžete byť ľavičiar a potom už musíte byť len pravičiar, alebo tak nejak znela tá parafráza. Zaujímalo ma to intelektuálne ľavičiarstvo, ktoré ale v politike vždy spôsobí problémy, lebo ide o snílkov. Ale potom som pochopil, že v zmysle politiky to nie je môj priestor.

Politici vnímajú odborné veci politicky, nie odborne a padajú rozhodnutia, ktoré škodia. Nevedia vybalancovať model, ktorý sa v západnej Európe rokmi vydobil. My to nemôžeme vydobiť za 30 rokov.

Keď skončil humbug po revolúcii, aké boli vaše ďalšie kroky?

Zostal som na škole v Prešove, na Filozofickej. Strednú školu som absolvoval na dolnom gymnáziu v Prešove. V roku 1997 som šiel do Slovenského rozhlasu za programového námestníka do Košíc.

A v roku 1999 za riaditeľa divadla, kde som bol 20 rokov, až do júna tohto roka. A teraz som dramaturg činohry. A ešte učím hercov, režisérov a dramaturgov v Banskej Bystrici. V tom fachu teda zotrvávam.

A čo vravíte na to, že po rokoch sa od vraždy novinára Jána Kuciaka opäť ľudia začali zhromažďovať na námestiach?

Myslím si, že po období útlmu a skepsy sa ukázalo, že spoločnosť, ktorá je konfrontovaná s takouto krajnosťou sa vie zmobilizovať. A to je nesmierne dôležité.

Spomeňme si, ako sa to snažili bagatelizovať. Vždy je snaha také svinstvá ospravedlniť. A čo je ešte dôležité – že ľudia sú už naštvaní. A myslím, že právom.

My sme nedospeli ako národ k tomu, aby sme vedeli riešiť veci na úrovni. Stále je to taká balkanizácia. Mnohí nadávajú na Západ, ale rozdiel medzi nami je evidentný. Áno, tiež sa tam kradne, berú sa úplatky. No my im nesiahame po päty v mnohých veciach.

Ako by sa to dalo správanie nášho národa podľa vás charakterizovať?

Najpresnejšou charakteristikou typickej črty nášho národa je scénka z filmu Pacho, hybský zbojník. Bičovaný si pýta ďalšie rany od urodzeného pána a ukazuje, kam ešte môže udrieť a chce to tam a tam. Čiže radšej nech si udrú a bude pokoj.

Ale to nie je riešenie. Je v tom skrytá schopnosť podriadiť sa, veď je to pán, on vie, prečo to chcú robiť. A to je nebezpečné. Moc tým bola zaskočená a nerátala s tým, že ľudia opäť môžu vyjsť do ulíc.

Akú dobu teda žijeme?

Ľudia toho proste majú dosť. Je pravda, že základom demokracie sú voľby. Ale úlohou umelcov aj intelektuálov je poukazovať na to, že to ešte neznamená, že sa môžu správať nemorálne.

Tú moc im nikto neberie. Ale z morálneho hľadiska – je tu ešte iná zodpovednosť, nielen počítanie percent a hlasov. Všetci nadávajú na mladú generáciu, ale ja ich učím a sú to šikovní ľudia.

Žijeme dobu priemernosti. Aj priemerné veci vydávame za geniálne, napríklad celebrity. Tá spoločnosť nie je nastavená na hodnoty, ale na výsledky a to je zlé, keď ste nastavený len na výsledok. V tom sa, myslím si, ešte budeme asi chvíľu brodiť.

A vo fotogalérii si pozrite aj momentky prešovského hudobníka Eda Klenu s Karlom Krylom z roku 1989.

Sledujte nás aj na našom Facebooku, Instagrame a Twitteri a nenechajte si ujsť ďalší zaujímavý obsah z Prešova a okolia.

Edo Klena a Karel Kryl: Z roku 1989 majú spolu vzácne momentky
2
Galéria
Zdroj: Vlado Salzer

Hl. foto: archívne

Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM