Spoveď Zlatice zo Spišskej o práci opatrovateľky za hranicami: Babka si rada vypila, cítila som sa ako krčmárka
V dnešnej dobe už nie je nič výnimočné na tom, že ľudia odchádzajú za prácou do zahraničia. Odchádzajú z rôznych dôvodov a do rôznych kútov celého sveta. Dnes vám prinášame spoveď matky, ktorá bola nútená ísť za prácou za hranice Slovenska.
Keď ostane matka sama s dieťaťom na Slovensku veľa možností nemá. Aj pani Zlatica zo Spišskej Novej Vsi bola doslova nútená poobzerať sa po práci v zahraničí. Opatrovanie v Rakúsku ju živí viac, ako šesť rokov.
Prečo ste sa rozhodli ísť pracovať do zahraničia?
Bola som nútená. Ostala som sama s dcérou a keď som si chcela zarobiť na vlastné bývanie tak to by som na Slovensku nedokázala. Robila som tu za necelých 400eur.
Aké boli vaše začiatky?
Ťažké. Ale vždy som myslela na to prečo som išla pracovať mimo Slovenska. Našťastie jazyk som vedela, ale rodina a najmä dcéra mi veľmi chýbala a stále chýba. Vždy som si vravela, že keď to zvládli iní, zvládnem to aj ja. Hlavne som sa utešovala, že sú to len dva týždne.
Teraz je to už lepšie keď odchádzate?
Ani nie. (zasmiala sa Zlatica) Nedá sa ani po toľkých rokoch zvyknúť na to odchádzanie. Som strašne nervózna pred odchodom. Najradšej by som ostala pri rodine, alebo ju tam zobrala zo sebou.
Vravíte, že by ste si vzali rodinu so sebou. Uvažovali ste už o tom bývať v Rakúsku?
Samozrejme. Sestra tam už žije desať rokov. Aj ja by som si vedela predstaviť tam žiť. Momentálne mám na Slovensku ešte záväzky dcéra chodí do školy a mám mamu ktorej treba pomôcť. Neskôr uvidíme možno sa tam presťahujem.
Uvažovali ste už aj nad tým prestať tam pracovať a vrátiť sa na Slovensko?
Samozrejme. A zasa len kvôli rodine. Veľmi mi chýbajú. Je to taký dvojitý život dva týždne doma, dva týždne tam.
Je rozdiel pracovať v Rakúsku a pracovať na Slovensku?
Finančný určite. Čo sa týka práce ako takej neviem to veľmi porovnať na Slovensku som robila v závode a zamestnávateľa som ani nevidela. Teraz robím pre konkrétnu rodinu. Niektorí sú milí iný zas nie. Sú to ľudia. Tak, ako aj na Slovensku sú rôzni.
Prečo ste si vybrali práve prácu opatrovateľky?
Pretože ma táto práca baví a hlavne preto, že dáva aj nejaký zmysel. Je však rozdiel opatrovať niekoho, kto to naozaj potrebuje a niekoho len preto, že jeho deti sa nechcú o neho starať.
Mali ste už aj negatívnu skúsenosť s opatrovaním. V koľkých rodinách ste boli?
Teraz je to štvrtá rodina z tej predchádzajúcej som odišla sama. Práve pre tú zlú skúsenosť. Babka si rada vypila. Ja som sa tam už necítila ako opatrovateľka, ale ako krčmárka. Stále som jej musela nalievať. Táto práca nedávala pre mňa zmysel tak som po troch mesiacoch odišla.
Čo vám lezie na vašej práci najviac na nervy?
S prácou som v podstate spokojná. Len keď ju skončím a som sama tak veľakrát si poviem čo tu ešte robím. Nemám sa s kým porozprávať, jednoducho tá rodina chýba. Cez leto je to ešte horšie. Ľudia si v záhradách grilujú sú spolu a ja som tam sama. Vtedy si radšej zatiahnem žalúzie a idem si ľahnúť – nech mi nie je až tak smutno.
Nemáte tam kamarátky, alebo niekoho s kým sa stretávate?
Je tu viac žien zo Slovenska, niektoré sa stretávajú v meste, alebo keď idú na nákup. Chodia spolu aj na prechádzky. Ja nechodím.
Ako spoznáte, že je to opatrovateľka zo Slovenska?
Veľmi jednoducho. Opatrovateľka zo Slovenska nesie v rukách plné tašky a ide pešo. Domáceho som tak ešte za tých šesť rokov nestretla.(smiech)
Foto: ilustračné