SVET O SLOVENSKU: Švajčiarsky humor pochopila po desiatich rokoch
Ako ťažko sa žilo československým emigrantom, ktorí v čase Pražskej jari utiekli do Švajčiarska, rozpráva výstava v Prahe. Mnohí po rokoch priznávajú, že dnes by zrejme azyl nedostali.
V časoch komunistickej diktatúry to boli Česi a Slováci, ktorí ako emigranti utekali z vlastnej krajiny a hľadali útočisko v zahraničí. Francúzska verzia portálu radio.cz uvádza, že 15-tisíc z nich zakotvilo vo Švajčiarsku. Aktuálna pražská výstava pod názvom Druhý život približuje ich osudy a ťažké prispôsobovanie sa životu v novej domovine. Mnohí z vtedajších emigrantov sú dodnes vďační Švajčiarom, že im nezabuchli pred nosom dvere, keďže podľa dnešných kritérií boli ekonomickými migrantmi a právo na azyl by tak už nezískali.
S otvorenou náručou
“Takmer všetci československí imigranti si spomínajú na pocity radosti, eufórie a slobody, ktoré sa miešali s nostalgiou, vykorenením a beznádejou,” píše portál. Cituje výpovede viacerých Čechov a Slovákov, ktorí po roku 1968 utiekli do Švajčiarska a viac sa domov nevrátili. Máloktorý z nich si na začiatku myslel, že to takto skončí. Väčšinou plánovali len krátky pobyt, ktorý sa však pod vplyvom politickej situácie doma predĺžil navždy.
“Švajčiari prijímali imigrantov veľmi srdečne. Mali sympatie pre tých, ktorí utiekli pred totalitným režimom. Zároveň to bola doba, keď boli Švajčiari kritizovaní za to, že počas druhej svetovej vojny nepomáhali židovským utečencom. Preto to v šesťdesiatich rokoch chceli napraviť a ukázať lepšiu tvár. Ľudia z Československa boli zároveň kultivovaní a vzdelaní, čo švajčiarska ekonomika uvítala,” cituje portál slová jednej emigrantky Sabine Bitter.
Ťažké začiatky
Začať v cudzine nový život bolo ťažké. “Najprv mi polícia oznámila, že mám do troch týždňov opustiť krajinu. Ale Švajčiarsko je humanistická a solidárna krajina. Ľudia sú tam odjakživa zvyknutí pomáhať utečencom. Cudzí ľudia mi zaplatili advokáta a tak som napokon o rok neskôr získala azyl. Spávala som u priateľov na zemi a jedla som len chlieb a jogurty. Ale mohla som si zaplatiť kurz nemčiny a dostať sa na univerzitu,” spomína Helena Kanyar-Becker.
Dodáva, že problémom boli aj kultúrne rozdiely. “Na začiatku som bola veľmi nešťastná. Nechápala som, ako tá krajina funguje, nerozumela som jazyku a predovšetkým švajčiarskej mentalite. Trvalo mi asi tri roky, kým som sa integrovala a na švajčiarskych vtipoch som sa začala smiať až po desiatich rokoch.”
Prežiť si život emigranta na vlastnej koži človeka poznamená a zmení jeho pohľad aj na súčasných emigrantov. Vedec Otakar Široký priznáva, že vďaka osobnej skúsenosti lepšie chápe aj súčasnú migračnú vlnu, ktorá sa valí do Európy. “Na základe dnešných kritérií by sme aj my v tom čase boli považovaní za ekonomických migrantov, ktorí nemajú nárok na azyl,” dodáva spisovateľka Irena Brežná.
Foto: ilustračné