Tréneri z Karate klubu Junior Prešov navštívili Keňu: Po návrate si vážia to, čo majú tu

Traja tréneri z prešovského Karate klubu Junior nedávno cestovali do africkej Kene, dôvodom bol seminár a propagácia karate. A teraz prezradili svoje dojmy.

Marek Novacký, Maroš Halecký a Rastislav Miklič sa rozhovorili, aké zážitky počas cesty mali a čo si vážia po príchode naspäť domov do Prešova. Viac sa dozviete v rozhovore.

Aké sú vaše dojmy z Kene?

Tréner Maroš: Cesta s projektom KK Junior Prešov do Kene vo mne navždy zanechala hlbokú pečať nepoznaných pocitov, nových skúseností a dovtedy nezažitých zážitkov. Skvelým pocitom je už len to, že som súčasťou tímu ľudí, ktorí nemyslia len na svoje blaho a osoh ako je to dnes, žiaľ, štandardom. Ale sa snažia druhým pomáhať bez nárokov na finančné či iné odmeny – deťom v klube karate, projektom Juniorko, deťom z detských domovov a sociálne slabých rodín z celého Slovenska aj zahraničia a dokonca ľuďom v Keni, ktorá je odtiaľto vzdialená 7000 km.

Tréner Rasťo: Presne tak. Cesta do Kene a pomoc tamojším ľuďom v ich prostredí s využitím našich skúseností, ochoty pomáhať a odhodlania bola výzvou, aká sa nemusí iným pripliesť do cesty ani za celý život. 

Tréner Marek: Keňa je úžasná krajina, avšak chudobná a na naše pomery špinavá. No keď ju človek precestuje, spozná dobrosrdečnosť ľudí a začne si všímať detaily a zistí, že aj v týchto ťažkých podmienkach sa ľudia snažia udržiavať poriadok a čistotu, taktiež hygienu a preventívu. Keňania boli skvelí, vďační, dobrosrdeční, nápomocní s obrovským záujmom pokračovať v nadviazaných priateľstvách, spolupráci a v rozvoji vzťahov, ktoré sme vybudovali počas tejto ťažkej, ale zaujímavej výpravy.

Menili by ste Prešov za Keňu? Aká tam je úroveň karate?

Maroš: Život v Prešove a na Slovensku by som s iným nemenil. Precestoval som viacero krajín a v niekoľkých som aj pracoval a žil dlhšie obdobie. Na Slovensku máme kultúru žitia, fungujúce vzťahy medzi priateľmi a vysoko postavené hodnoty rodiny a detí, čo mi vyhovuje. Vážim si naše zdravotníctvo, školstvo a ich úroveň, ktorá je v iných krajinách častokrát horšia, drahšia a časovo napr. pre pacientov náročnejšia. Nie je to žiadna samozrejmosť v porovnaní s inými krajinami.

Rasťo: Nikdy. Som Slovák a Prešovčan a nikdy sa to nezmení. V Keni všetky tieto hodnoty naberali oveľa väčší význam a uvedomenie si toho, čo máme a častokrát považujeme za samozrejmosť, alebo sa dokonca ešte sťažujeme.

Marek: Úroveň karate v Keni? Cvičenci nemali našu disciplínu, skúsenosti, podmienky a možnosti. Mali však obrovskú chuť sa hýbať, rozvíjať sa, uspieť a byť súčasťou rodiny bojových umení a športov. V tvrdých životných podmienkach africkej Kene ľudia častokrát voľnočasové aktivity, ktoré si vyžadujú pravidelnosť a tvrdý tréning odsúvajú na okraj svojich potrieb. Naši tréneri s dlhoročnými skúsenosťami a tvrdý tréningový seminár bol pre nich novým impulzom a nádejou do budúcnosti, že majú odteraz niekoho, komu na nich záleží a nájde si čas, aby udržiaval a rozvíjal spoluprácu v ich tréningových procesoch.

Priniesli ste im aj oblečenie či inú pomoc?

Maroš: Darovali sme im naše kimoná, chrániče, tréningové pomôcky a mnoho ďalších vecí. Boli to veci klubové, ale aj osobné ako fit náramok, tričká, mikiny, kraťasy, topánky či solárnu power banku. Za každú maličkosť boli veľmi vďační, dojatí a veľmi ich prekvapila naša ochota pomáhať. Avšak, boli sme motivovaní samotnými ľuďmi z Kene, ktorí si dennodenne pomáhali navzájom. Riady v domácnosti nechajú umyť susede bez práce, začo jej dajú 50 kenských shilingov, čo je v prepočte 0,50 eur. Nákup si neodnesú domov 300 metrov sami, ale pomôžu rovnakým spôsobom ďalšiemu človeku. Nemajú práčky, ale pomôžu ďalšej susede, ktorá veci zoberie, vyperie, vysuší a donesie.

Marek: Dnes máme možnosti, ktoré sme 15 rokov predtým nemali – youtube, internet, facebook a ďalšie, ktoré nám umožnia pomáhať novým priateľom v Keni dennodenne radami, videami z tréningových procesov, zasielaním podporných materiálov a video chatmi.

Rasťo: Ako najväčší klub karate na Slovensku máme ochotu pomáhať a naši partneri a sponzori nás v tom podporujú a zdieľajú spoločný zaslúžený dobrý pocit z pomoci iným. Sme silným partnerom a priťahujeme silných partnerov, ktorí chcú transparentne pomáhať iným.

A aká bola cesta? Zažili ste aj nepredvídateľné situácie?

Maroš: Cesta tam trvala 27 hodín a späť 17 hodín. Prestali sme to počítať už vo Viedni (smiech). Leteli sme z Košíc do Viedne, kde nás zasypal sneh a zamrzli lietadlá. Kým nás rozmrazili, mali sme meškanie 2,5 hodiny. Po prílete do Franfurktu sme si s trénermi urobili osobné rekordy, keď sme zabehli cez letisko 3 km za 7–8 minút. Ani to nepomohlo a lietadlo do Nairobi sme videli už len cez okná. Po piatich hodinách sme použili náhradný let, avšak cez Amsterdam s prestupom do Nairobi.

Rasťo: Aby to nebolo nudné, tak vo Franfurkte sme sa stretli s našou batožinou, videli sme ju letieť z lietadla do prepravných vozíkov. Jedna pani nám vo Franfurkte povedala, že v Amsterdame si budeme musieť batožinu fyzicky vyzdvihnúť a opäť pridať na let do Nairobi. V Amsterdame sa však na páse po pristáti neobjavila.

Marek: No a v Nairobi sa na páse po pristáti tiež neobjavila. A tu začala naša africká výprava bez batožiny do najchudobnejšej časti Kene na seminár Pamoja Karate v chudobnom meste Bondo.

Čo vám Keňa dala dobudúcna?

Maroš: Ešte väčšiu chuť pracovať a rozvíjať Karate klub Junior Prešov. Venovať sa naplno deťom v klube a v projekte Juniorko. Byť tu pre svoju rodinu, deti a priateľov. Nesťažovať sa, ale hľadať riešenia. Vážiť si možnosti, ktoré na Slovensku máme a v Afrike nemajú. Žiť svoj život naplno!

Rasťo a Marek: Upevnenenie lásky k domovine.

Sledujte nás aj na našom Instagrame a nenechajte si ujsť ďalší zaujímavý obsah z Prešova a okolia.

A na športovú nôtu ešte chvíľu môžete u nás ostať. V archívnom videu si pozrite slová trénera prešovských hádzanárov, ktoré odzneli na nedávnej tlačovej besede.

Zdroj: Dnes24.sk
Zdroj: Dnes24.sk