Žena, ktorá prežila Osvienčim, si pripomenula krutú minulosť
WEBNOVINY.SK
POPRAD 23. marca (WEBNOVINY) – Pred 70 rokmi, 25. marca 1942, odišiel z Popradu prvý transport so židovskými dievčatami a ženami do koncentračného tábora v Osvienčime.
V piatok ráno sa na popradskej železničnej stanici spomínalo na tragické udalosti počas druhej svetovej vojny. Pri tejto príležitosti z Popradu vyrazil vlak plný študentov po rovnakej trase ako v roku 1942.
Vo vlaku cestovala aj Edita Grosmanová, žena, ktorú pred 70 rokmi transportovali. Bola jednou z tých, ktorým sa podarilo prežiť nielen transport, ale aj asi tri a polročný pobyt v koncentračných táboroch.
V Žiline pristúpila do vlaku premiérka Iveta Radičová, ktorá sa spolu so študentmi zúčastnila na prednáškach počas jazdy. Vo vlaku bola pripravená prehliadka bývalého koncentračného tábora.
Za obete holokaustu sa v piatok pomodlil trnavský arcibiskup Róbert Bezák, generálny biskup evanjelickej cirkvi Miloš Klátik a židovský rabín Baruch Myers. V Poprade bol do 18:00 na železničnej stanici pristavený starodávny vlak s parným rušňom a nákladnými vozňami, v ktorých bola umiestnená výstava o holokauste.
Matica slovenská sa ospravedlnila za transporty
Matica slovenská sa ospravedlnila za transport židovských občanov zo Slovenska do koncentračného tábora v mene všetkých vinných i nevinných matičiarov i nematičiarov.
„Ľudskosť, tolerancia voči iným a úcta k pravde patria do hodnotového vybavenia Matice slovenskej, našej najstaršej kultúrnej a vlasteneckej ustanovizne, aj v 21. storočí. Tieto princípy a naša zviazanosť s činmi našich predkov vedú nás v podvečer 70. výročia začiatku transportov našich židovských sestier a bratov za krutým osudom k tomu, aby sme sa s pokorou v srdci ospravedlnili v mene všetkých vinných i nevinných matičiarov i nematičiarov,“ uviedol predseda Matice slovenskej Marián Tkáč vo vyhlásení, ktoré poskytol agentúre SITA.
Matica podľa jeho slov zároveň vzdáva úctu všetkým tým príslušníkom národa, ktorí prenasledovaným spoluobčanom pomáhali a zachraňovali im holé životy osobitne po auguste 1944, keď neľudské zaobchádzanie s nevinnými obeťami rasových represálií na našom území vyvrcholilo.
„Našim zámerom je nezabúdať, a tak za nijakú cenu nepripustiť opakovanie zločinov, a zároveň dôstojným spôsobom zvečniť mená záchrancov, ktorí reprezentujú pravú tvár nášho národa, a ku ktorým sa hlásime,“ uzavrel Tkáč.