Keď sa povie Teo
Teo Bohinský tragicky zahynul v auguste 2016. V septembri sa konal prvý ročník jeho Memoriálu.
V tom, čo ako športovec vedel robiť, chcel siahať na tú najmožnejšiu špičku a väčšinou tomu tak aj bolo. Muž s tvárou usmievavého slniečka, ktoré nik nevedel nemať rád, disponoval podľa slov mnohých kondíciou býka, optimizmom afrického misionára a pudom sebazáchovy ukradnutým už v kolíske.
Divoký lyžiar
Stále v dobrej nálade, čo mala v každej siedmej vete to jeho povestné „hehe“ alebo „haha“, nálade, čo nikdy nedbala vychutnať si pivko, zmrzku alebo zaoblené krivky na Makovici. Športové gymnázium v Kežmarku, letectvo v Košiciach. Výstup na Mt.Blanc. Lyžiarsky inštruktor v milovaných Alpách i na Novom Zélande. Opakované úspechy v Špindlerovom Mlýne na pretekoch inštruktorov v snehovom raji Krkonôš.
Doma v Bardejove a okolí najdivokejší, najdynamickejší a najzručnejší lyžiar, ktorého kúsky by aj dnes a poľahky odpálili youtube. Dokrivené fisherky po nevydarenom skoku a jeho „ja nepadám” – Johny, pamätáš? Odmala tvrdá lyžiarska ruka otca, po pretekoch, v ktorých urobil chybu a vypadol, neraz až priveľmi.
„Modré Cabery boli pre nás všetkých vtedy o dlhé kilometre viac, než je dnes ten najpremakanejší ajfón.“
Niekedy okolo roku 1974 som uňho, ako u prvého decka na našich kopcoch vôbec videl klipsňáky. Ozajstné klipsové lyžiarky, čo sa nemuseli šnurovať! Poviem vám, tie modré Cabery boli pre nás všetkých vtedy o dlhé kilometre viac, než je dnes ten najpremakanejší ajfón. Keď som sa tak po rokoch nad Teovým priezviskom zamyslel, pochopil som, prečo Bohinský.
Lebo proste Boh In Ski. Teo miloval život, miloval rýchlosť, miloval adrenalín. Pri freestyle v Rakúsku si požičia lyže a zabudne skontrolovať nastavenie viazania. V hlbokom snehu mu vypínajú obe lyže a po následnom páde si na chvíľu necíti telo. Lyžou rozseknuté stehno lieči veľmi dlho a pri následných stretnutiach opakovane počúvame, ako ho limituje vo výkonoch. (MUDr. Milan J.)
Z Rakúska už nevzlietol
V rámci svojej leteckej profesie pilotuje malé lietadlo, kým spolupracovník na vedľajšom sedadle rekognoskuje, zaznamenáva a mapuje terén. Z dodnes nie úplne objasnených príčin dochádza stroju palivo a Teo je nútený pristáť v kukuričnom poli. Lietadlo je po manévri takmer neporušené a schopné ďalšieho letu, čo sa už nedá povedať o spodnom prádle prísediaceho zememerača. Že vraj doslova.
Pri bicyklovaní v lese Teo padá tak, že jeho spolubajker mu v poslednej chvíli stihne vytiahnuť zapadnutý jazyk. (Vlado K.) Osudný deň, 10. júla 2016, rakúske letisko v Zell am See. Lietadlo Piper Warrior so štyroma ľuďmi na palube nenaberie počas štartu potrebnú výšku a naráža do valu na konci štartovacej dráhy. Utrhnutá sedačka v kokpite patrí práve Teovi.
Po dvoch týždňoch strávených v stave umelého spánku nedostáva šancu ani posledná nádej. Teo Bohinský nás opúšťa v horúcom lete 3. augusta 2016. Keď občas na nebi pozorujem stratusy, nimbusy, či kongestusy, s tichým úsmevom si spomeniem na toho, ktorý mi o nich len nedávno tak zanietene rozprával.
Septembrový 1. ročník Memoriálu Teodora Bohinského z Bardejova do Gaboltova, spojil hŕstku verných, ktorí prijali pozvanie organizátora akcie VK a spol s.r.o., a prišli si s Teom symbolicky zajazdiť. Vďaka pani Bohinskej a blízkej rodine za účasť i milý príhovor, vďaka Vladovi Kuľkovi za veľkorysé pohostenie v cieli na Farme Gaboltov, vďaka všetkým, ktorí podporili silu ozajstného kamarátstva. Som si istý, že Teo si to tam hore s nami neskutočne vychutnal. Česť tvojej pamiatke, bratu.