Monika Hanigovská Magazín

Martina prežila v Kyjeve TEROR: Na Slovensko utiekla za zvuku sirén a rakiet, vojna ju zmenila

Čím všetkým si musela prejsť mladá Ukrajinka, ktorá má rodinu na Slovensku? A prečo sa už smrti nebojí? Nielen o tom nám porozprávala Ukrajinka Martina.

Ilustračný obrázok k článku Martina prežila v Kyjeve TEROR: Na Slovensko utiekla za zvuku sirén a rakiet, vojna ju zmenila
11
Galéria
Zdroj: Martina Felonenko

Martina Felonenko má rodinu na Slovensku. Zmaturovala v Bratislave, a keď sa mala rozhodnúť pre ďalšie štúdium, v septembri odcestovala na univerzitu do Kyjeva. No jej život ako aj ďalších obyvateľov Ukrajiny zasiahol vojenský konflikt, ktorý šokoval celý svet.

Martina sa v čase prepuknutia nachádzala v samom centre diania, kedy sa hlavné mesto Ukrajiny stalo dôležitým ruským cieľom.

V rozhovore pre Dnes24 sa dozviete:

  • Ako sa sama postavila nebezpečnej situácii,
  • čo všetko musela prežiť, kým sa dostala na Slovensko,
  • aký to má nateraz dopad na jej psychiku,
  • ako sa jej po skúsenosti s vojnou zmenil hodnotový rebríček,
  • čo je podľa jej slov najdôležitejšie pre človeka, ktorý prežije vojnu,
  • na vojne „našla“ jednu pozitívnu vec.

Kde ste boli v čase, keď prepukol konflikt?

Nachádzala som sa v Kyjeve, v Desnianskom okrese. Približne 15 minút od môjho domova je mesto Brovary, kde je jedna z vojenských lokalít, a kúsok je Troještina, kde máme zase tepelnú elektráreň. Tieto lokality veľmi aktívne bombardovali.

Ako sa u vás začal 24. február 2022? Práve ten deň, na ktorý Európa nikdy nezabudne?

Zobudila som sa ráno 04:50 na bolesti hlavy. Krátko po piatej som počula prvý výbuch. Hneď som vyskočila z postele a išla som k oknu. Nič som nevidela, pomyslela som si, že sa mi to možno len zdalo. No o niekoľko minút som počula ďalší výbuch. Napísala som mojej známej, ktorá býva v Brovaroch (mesto neďaleko Kyjeva, poz. red.). Odpísala, že to počula tiež.

Zapla som si televíziu a uvidela som, ako bombardujú ukrajinské mestá. V tej chvíli som chytila paniku. Bála som sa, plakala, ale rýchlo som sa upokojila. Uvedomovala som si, že teraz nie je čas na slzy, že treba niečo robiť. Zavolala som rodičom. Povedali mi, aby som sa zbalila a odišla. Bohužiaľ, nepodarilo sa mi to v ten istý deň, čakala na mňa hrozná noc.

Boli ste v byte celkom sama?

Áno.

Koľko ste narátali výbuchov?

V noci tri, ráno ďalšie tri, cez deň jeden. Večer a v noci letelo veľmi veľa lietadiel, sú dosť hlučné.

Čo ste potom robili?

Snažila som sa upokojiť sa, ten strach je však nekontrolovateľný… Pred aktívnym bombardovaním sa mi začalo triasť neskutočne celé telo. Čím bližšie bol večer, tým viac narastala panika a strach. Okolo 18. hodiny sme sa dozvedeli, že budú bombardovať Kyjev.

Kam ste sa ukryli?

V noci som chcela spať v kúpeľni alebo na chodbe… Ale bola som sama. Budova je jedna z najvyšších v okolí a bývam na 24. poschodí. Veľmi som sa bála, že keď budú strieľať, tak nestihnem utiecť. Rozhodla som sa, že strávim noc v podzemnej garáži. Boli tam aj iní ľudia, to ma aspoň trošku upokojovalo.

Rozhovor pokračuje pod fotografiou.

Počas útokov sa zdržiavala v kúpeľni a v noci prespávala v garáži. / Zdroj: Martina Felonenko

Prechádzalo vám vtedy niečo hlavou?

Keď som odchádzala z bytu, uvedomila som si, že sa rozprávam sama so sebou ako s malým dieťaťom. Je to možno nejaká psychická reakcia. Človek sa potom nejako upokojí. Vravela som si: Milá moja, všetko bude v poriadku, nič sa nestane, neboj sa! Ty si slniečko, všetko bude v poriadku, len to musíš vydržať! A tie isté vety sa mi v hlave stále opakovali.

Ďalšie tri dni som veľmi veľa plakala. Trhá mi srdce! Teraz už neplačem, lebo mám pocit, že som vyplakala všetky slzy, ale mám veľmi divnú náladu. Emočne sa neviem vôbec kontrolovať. Plačem, potom sa smejem, potom sa len niekoľko hodín pozerám do stropu.

To bude asi následok traumy. Zažili ste niečo ešte desivejšie?

O 4:21 prišli z bytov muži, ktorí sledovali správy (v garáži nebol signál, pozr. red.) a povedali: Teraz všetci k stene, bez paniky, k stene! V tej chvíli sa mi začalo triasť celé telo. Leteli ruské vojenské lietadlá a ako som neskôr pochopila, o minútu začali výbuchy.

Schovávali ste sa len v tej podzemnej garáži?

Áno, ale v noci som oľutovala, že som nešla do krytu, lebo keby nás tam trafila raketa, tak je koniec, ostane masový hrob.

Rozhovor pokračuje pod fotografiou.

Takto to vyzeralo v podzemnej garáži. Odtiaľ počula nálety a zažila najväčší strach. / Zdroj: Martina Felonenko

Kedy ste opustili Ukrajinu a dostali sa na Slovensko?

Na druhý deň (25. marca, poz. red.) o siedmej hodine ráno skončil zákaz vychádzania, a vtedy prišli po mňa autom kamaráti.

Z Kyjeva sme odchádzali za zvuku sirén, pričom nad nami preleteli tri rakety. Odišli sme skoro. Keby sme vyrazili tak o 20 až 30 minút neskôr, nevyšli by sme, pretože potom zničili most na výjazd z Kyjeva.

Cesta bola dlhá a veľmi dlho sme hľadali ubytovanie. Všetko bolo obsadené, nocovať v aute sme nemohli, bolo to veľmi nebezpečné. Nakoniec sa nám podarilo nájsť izbu v takej malej dedinke. Bola v nej veľká zima, spali sme v bundách. Bola som veľmi unavená, zaspávalo sa mi ťažko, v ušiach som mala stále zvuk sirény.

Spala som možno dve hodiny a ráno sme vyštartovali. Stavili sme sa ešte na pumpe a cestovali sme dovtedy, kým sme nedosiahli hranice. Tam nás nakŕmili polievkou a čajom. Naozaj to veľmi chutilo, cítili sme, že to robili s láskou.

Celý deň sme v podstate stáli v 30-kilometrovej kolóne. Rodičia pre nás prišli do Maďarska a odtiaľ sme išli domov, do Bratislavy. Aj keď nepijem vôbec alkohol, po príchode sme si dali domácu slivovicu, pretože sme to potrebovali.

Spomínali ste, že ste odtiaľ utiekli aj s kamarátku a jej dieťaťom. Koľko má rokov?

Má tri roky, 7. marca bude mať narodeniny.

Kde bol jej priateľ či manžel?

Manžel nás viezol. Nemohli ho pustiť do zahraničia, lebo má vojenskú povinnosť. Mali ste vidieť, keď sa spolu lúčili… Toľko sĺz, plakal aj na hranici.

Nikdy som nevidela tak veľa mužských sĺz ako za tieto dni.

Rozhovor pokračuje pod galériou.

FOTO: Martina Felonenko
11
Galéria
Zdroj: Martina Felonenko

Máte ešte rodinu na Ukrajine?

Mám tam babku a dedka. Chvalabohu, v ich meste je zatiaľ ticho! Sedia doma a nevychádzajú. Taktiež mám veľa kamarátov, ktorým sa nepodarilo odísť. Ostali v Kyjeve. Bývajú v okrajových častiach miest, ktoré sa aktívne bombardujú, takže veľmi silno to prežívam za nich. Stále sme v kontakte, viem, čo sa deje.

Niektorí Ukrajinci rozprávajú o tom, že sa boja každého hlasnejšieho šumu či hluku.

Stále to prežívam, ale už je to trochu lepšie. V Bratislave je ticho, príde mi to až divné. Začnem mať však mimovoľný strach, ak preletí nejaké lietadlo.

Ako veľmi sa vám zmenil rebríček hodnôt?

Zmenil sa o 180 stupňov. Až v ťažkých momentoch pochopíte, že najdôležitejšia je rodina a ľudský život. A nič vám už netreba! Myšlienky boli veľmi rôzne (počas bombardovania v Kyjeve, poz. red.).

Boli aj také, že možno sú to posledné chvíle v mojom živote, ale chceš ich prežiť len so svojimi milovanými. Je strašné, že im nemusíš stihnúť povedať a ukázať, ako silno ich miluješ. Hanbíš sa a ľutuješ, keď si sa k nim nevhodne správala. Nepotrebuješ v ten moment oblečenie, peniaze, veci, skrátka nič!

Bála som sa, že keď sa mi niečo stane, tak umriem sama. Že ma možno nenájdu rodičia, nebudú vedieť čo a ako. Počas bombardovania prichádzali aj myšlienky ako: Aký má môj život zmysel, keď okolo umierajú ľudia a budú umierať tisíce? Prečo sa tak bojím o svoj vlastný život, veď nie je ničím lepší alebo výnimočnejší ako život susedky?

Mám pocit, že som stratila tú cennosť vlastného života. Už viac sa smrti nebojím. Bojím sa o svojich príbuzných.

Teraz ste na Slovensku. Ako vyzerá váš deň?

Som s rodinou v Bratislave, aktívne pomáhame utečencom. Niekedy im robím prekladateľku.

Keď to celé šialenstvo vypuklo, ľudia na Slovensku sa spojili a podali pomocnú ruku. Chceli by ste im niečo verejne odkázať?

Veľmi som vďačná každému, kto pomôže. Kto nie je ticho! Veľmi si to cením, nikdy nezabudnem na túto pomoc.

Na celej situácii vidím jednu pozitívnu vec. A to, že celý svet „je spolu“. Aj ľudia, ktorí sa nevedeli nikdy dohodnúť, sú spolu. To je výnimočné! Myslím si, že nám všetkým táto situácia pomôže uvedomovať si, čo je v živote dôležité, a čo naopak také dôležité nie je. A to sú najmä medziľudské vzťahy.

Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM