Muž, ktorý zažil zlatú vápenkársku éru Skýcova, prehovoril: Unikátne spomienky na zašlé časy!
Vápenkári – tak sú ešte i v súčasnosti nazývaní obyvatelia Skýcova. Dôvodom je chýrne vápno, ktoré sa tu vo veľkom v minulosti vyrábalo. To sa vyvážalo po celom Slovensku. O zlatej ére pálenia vápna na Skýcove nám porozprával pamätník Jozef Paukov (82).
Dedinka Skýcov sa v minulosti preslávila vďaka kvalitnému vápnu, ktoré sa tu dlhé roky vyrábalo. S jeho pálením miestni začali pred viac ako 250-timi rokmi. V čase najväčšieho rozkvetu vápenkárstva bolo pri obci umiestnených až 80 pecí, ktoré boli určené na výrobu tohto stavebného materiálu. Po nástupe komunistického režimu a vznikaní družstiev však toto remeslo v dedinke postupne zaniklo.
V obci však stále nájdeme pamätníkov, ktorí sa dobre pamätajú na zlatú vápenkársku éru. S jedným z nich sme sa o tomto slávnom remesle pozhovárali. O pálení vápna rozpráva 82-ročný Jozef Paukov.
Priblížte nám bližšie, na čo presne vápenkárske pece v obce slúžili?
S tým sa naši rodičia zo Skýcova zaoberal, živili sa výrobou vápna v týchto peciach. Široko ďaleko sa to rozvážalo. Tých pecí bolo ale do 80 v dedine, viac ako tri rady, vedľa hlavnej cesty boli a potom ďalšie vedľa toho a ďalšie. Ľudia si to sami stavali. Pre Skýcov to znamenalo veľa. Celá dedina sa s tým zaoberala. Niektorí v horách rúbali drevo, väčšina ale vápno robila. Len Skýcovčania to robili v celom okolí.
Kde všade sa vyvážalo skýcovské vápno?
Vyvážalo sa všade po Slovensku. Na všetky strany. Najďalej som viezol ja do Komárna. Predať to problém nikdy nebol. Vrátiť sa s vápnom domov, to neexistovalo také. Skýcovské vápno bolo známe pre svoju kvalitu. S tým budovali si ľudia domy a líčili ich potom zase s tým.
Aj do zahraničia sa vyvážalo?
Do zahraničia už nie.
Čo sa týka vašej rodiny, ako dlho ste sa tomuto remeslu venovali?
V našej rodine už môj prastarý otec pálil vápno.
A vy sám ste to ako dlho robili?
Do školy keď som chodil, už som bol pri peciach. Vtedy neboli žiadne ospravedlnenia v škole ako teraz. Od desiatich rokov som to robil až do vzniku družstiev. Ešte jak začalo družstvo sa robilo. To ešte aj družstvo pálilo. Potom to ale zaniklo.
Ako prebiehala samotná práca?
Najprv sa nachystal kameň, ktorý sa bral z kopca Vápenný vrch, ktorý je nad dedinou. Potom sa začal rozbíjať. Najskôr na malé kúsky a potom stále väčšie a väčšie. Potom, keď to bolo hotovo, tak sa zapálilo, kúrilo sa pod tým. Vypaľovalo sa to takých 16 až 20 hodín. To jeden človek len robil. Ja som napríklad kúril, potom ma vystriedal otec, keď som bol dlho.
Koľko vápna sa zvládlo vypáliť napríklad za týždeň?
Podľa toho jak sa ľudia snažili. Ja čo pamätám, s otcom do týždňa sme dve pece vypálili. Jedna pec pritom bola tak 15 – 18 metrákov vápna.
Bola to ťažká práca?
No ľahká to nebola. Úrazy sa ale nestávali. To len sem-tam pri tom lámaní kameňa sa stalo, že padla skala na nohu. To sa lámalo kladivami.
Takže tu asi pracovali len chlapi, či nie?
Nie, pracovali aj ženy. Podávali kamene a aj rozbíjali na menšie tie kamene.
Pracovalo sa počas celého roka, či to bola len sezóna práca?
V lete sa robilo. Cez zimu sa nepracovalo. Veľká noc keď šla, vtedy sa začalo s prácou. Ľudia vtedy potrebovali bieliť – líčiť baráky.
Skýcov bol počas vojny vypálený Nemcami. Dotkla sa táto tragédia aj vápenkárskych pecí?
My sme museli počas vojny opustiť dedinu, domy. Vyhnali nás z obce za to, že sme opatrovali partizánov. Pece ale neboli počas vojny zničené.
V súčasnosti tu ale ostali už len tri pece. Čo sa stalo so zvyškom ?
Tak vidíte, ako to chátra, keď sa to neondie. Ľudia si to vtedy opravovali. Potom, keď sa s tým skončilo, tak to ostalo stáť a chátrať. Preto tu už nie sú.
Čítajte tiež:
Hudba, spev a kopa vápna: Na Skýcove si pripomenú nevšedné remeslo
Naše okolie skrýva množstvo zaujímavostí: Pikošky z obcí pri Moravciach, o ktorých vie málokto
Na fotke: Jozef Paukov pred vápenkárskymi pecami
