Najvtipnejšie priznanie na Facebooku za posledné roky: Story z MHD, z ktorej pôjdete do kolien!
Dvojmesačné prázdniny už skončili a zbohom nám dáva aj leto. Mnohých tak začína chytať nostalgia a so smútkom v duši spomínajú na všakovaké zážitky, ktoré počas tohto krásneho obdobia roka zažili. Je preto správny čas tak trochu si niečím rozveseliť dušu.
Fenomén stránok s priestorom pre anonymné priznania sa na Facebooku teší stále veľkej obľube. Zúrivé emočné výlevy, priznania k opileckým príhodám i nevere, no na druhej strane ale aj naozaj vtipné zážitky, ktoré dokážu iným zabezpečiť krajší deň a pozdvihnúť náladu. Aj toto nájdete na obdobných stránkach známej sociálnej siete.
Tých je za posledné obdobie takpovediac ako húb po daždi a to krížom-krážom po celom Slovensku. Aj my sme sa počas ostatných mesiacov mnohým venovali a uverejnili doslova desiatky všakovakých nevšedných priznaní. Jedno nás však dostalo najviac do kolien a v redakcii sme ho počas hlasovania vyhodnotili ako to najvtipnejšie. Pri príbehu Košičana z mestskej hromadnej dopravy vám určite nezostane jedno oko suché. Veď si ho prečítajte, pri tejto príležitosti sme sa ho rozhodli uverejniť v kompletnom znení:
Kde bolo, tam bolo, v električke to bolo, som sa vydal ako každý pracovný deň do práce. Väčšinou je to stále ako cez kopirák. Nastúpim, hodím také ústa ako každý (poker muja), vystúpim a idem si svojou cestou. No v jeden deň bolo čosi iné. Cítil som, že ma niekto bude potrebovať. A veru tomu tak aj bolo.
Nastúpil som, kde vedľa mňa stála jedna solidná píla (žena ktorú by som v pohode pomojkal) a o to to bolo všetko ťažšie. Neviem, či jej bolo horúco z toho, že bolo teplo v električke, alebo zo mňa (nechajte ma v tom), ale jej krehké nežné ruky sa chopili toho škaredého okna, ktoré nechcelo podľahnúť jej sile. A vtedy prišla moja chvíľa. Pomôžem jej? Ale čo ak s tým nepohnem ani ja?
Obzriem sa okolo seba a nestál tam žiadny chlap iba ja a tá parádna píla. Neviem, ale mal som pocit, že hodila na mňa jedno oko a v ňom som síce hľadal jej telefónne číslo, ale márne, oko mi hovorilo „pomoc mladý princ, potím sa!“ Viac mi už netrebalo. V hlave sa mi pustila zvučka z Terminátora, keď sa ponáral Šwarcik do lávy a ukazoval palcom „šicko ol rajt“
… Chopil som okno, pulz vyletel na 180, čelo sa mi zarosilo. Jej som opätoval letmý pohľad, ktorý jej vravel „ničeho še neboj, nebudzeš mac tote CDčka pod pazuchami“ zaprel som sa a okno sa otvorilo. Všetok ten stres sa vyparil, nahodil som také sebavedomé ústa, usmial sa na ňu, ona poďakovala a ja sa mi zdá, že som jej na to tak dementne prikývol hlavou, čo malo povedať „zamálo“. Tak to bol môj taký hrdinský deň aj keď s koncom bez veľkej pusy a objatia.
Foto: ilustračné