Ostrieľaný prešovský lekár Ján Kľoc v rozhovore: Spoveď muža, ktorý v našej nemocnici robí už vyše 40 rokov

Počas štúdia na SVŠ v Lipanoch sa viac zaujímal o predmety ako biológia, chémia, či fyzika. Preto si volil typ Vysokej školy, kde by tieto predmety boli dominantné a k medicíne mal blízko. V Prešove už pracuje viac ako 40 rokov, viac o svojej kariére prezradil v našom rozhovore.

Čo vás priviedlo k štúdiu medicíny?

Nebolo to cieľavedomé. Zaujímal som sa o spomínané predmety a dominantné boli aj na Lekárskej fakulte. Prijímacie pohovory na lekársku fakultu UK v Martine roku 1968 som absolvoval úspešne. Štúdium bolo náročné, ale stále sa k tomu obdobiu vraciam len najkrajšími spomienkami. Po promocii v júni 1974 som 6. júla 1974 nastúpil pracovať na chirurgické oddelenie OÚNZ v Prešove. Prešovu som ostal verný do dnešných dní.

Ako si spomínate na svoje začiatky?

Začiatky lekárskej praxe boli veľmi zaujímavé, postupne som sa dostával do praktických oblastí lekárskej vedy. V rámci prípravy na atestáciu z chirurgie som musel absolvovať cirkuláciu aj na iných oddeleniach. Išlo o oddelenia interné, traumatologické, detské a anesteziologicko-resuscitačné. Počas vojenskej prezenčnej služby na leteckej základni v Českých Budejoviciach som raz týždenne pracoval na chirurgickom oddelení vojenskej nemocnice. V roku 1977 som bol presunutý z traumatologického oddelenia na 14 dní na ortopedické oddelenie na výpomoc pre nedostatok lekárov na tomto oddelení. Tam ma oslovil vtedajší primár oddelenia Blažej Kováč, či by som neostal pracovať na ortopédii.

A to bol zrejme zlom vo vašej kariére…

Áno, takto zo 14-dňového pobytu sa stal pobyt trvalý až do dnešných dní. Tu sa začal môj postupný odborný rast, získavanie nových skúseností. Pomocou starších lekárov som postupne získal potrebné manuálne zručnosti v rámci odboru. Úspešne som absolvoval atestáciu I., a II. stupňa z odboru ortopédie. Absolvoval som veľa študijných pobytov na domácich a zahraničných pracoviskách a po vyhlásení konkurzného výberového konania na miesto primára ortopedického oddelenia som v roku 1988 nastúpil do tejto funkcie. Sledoval som rozvoj ortopédie a pomocou mnohých kolegov z domácich a zahraničných pracovísk postupne zavádzal nové diagnostické a operačné postupy. Dnes už aj my sme edukačným pracoviskom v určitých oblastiach ortopédie pre ortopédov zo Slovenska, ale aj zahraničia.

Aký pohľad máte na stav zdravotníctva na Slovensku?

Žiadna spoločnosť nie je ekonomicky schopná zabezpečiť najmodernejšie technické vybavenie a výdobytky vedy, tzv. ideálnu medicínu. Je dobré, že vedecký výskum je stále vpredu a stále nás posúva ku zvládnutiu ochorení, ktoré predtým neboli riešiteľné. Bohužiaľ, diskrepancia medzi ideálnou medicínou a dostupnou medicínou je stále dosť vysoká.

Rozhodujúcim faktorom v tomto je zrejme ekonomická stránka…

Určite je to stránka pokrytia nákladov a to riešia zdravotné poisťovne. Snahou poisťovní a lekárov je znižovať rozdiel medzi ideálnou a dostupnou medicínou na minimum. Je to však, ako som uviedol, otázka ekonomického rozvoja spoločnosti a z toho vyplývajúcich dotácii do zdravotníctva. Nestretol som sa však vo svojej praxi, aby bola odmietnutá zdravotná starostlivosť aj nadštandardného charakteru, ak to pacient potreboval, čo je dobrou vizitkou nášho zdravotníctva. Ak porovnám úroveň zdravotníckej starostlivosti s obdobím mojich začiatkov, tak je to obrovský krok dopredu.

A ak máte hovoriť o ortopédii?

Ak o nej, tak zachytili sme moderné trendy liečby a otvorením sa svetu aj možnosťou realizovať tieto metódy v našich podmienkach. Nášmu pacientovi vieme poskytnúť tie najmodernejšie spôsoby liečby, tie ktoré sú efektívne a praxou overené. Ide hlavne o oblasti minimálnych invazívnych metód riešenia kĺbových ochorení a úrazov, operácie v oblasti implantológie, teda umelé náhrady kĺbov, rastových faktorov, moderné spôsoby osteosyntézy a moderné rehabilitačné postupy. Zvládame operácie aj u vysoko rizikových pacientov úzkou spoluprácou s oddeleniami; interným, kardiologickým, anesteziologicko-resuscitačným, oddelením cievnej chirurgie, či chirurgickým. Touto tímovou spoluprácou vieme dnes zvládnuť aj zložité operačné zákroky. Chirurgia totiž nie je záležitosť jednotlivca, ale tímovej práce.

Ako pacienti zvládajú bolesť? Máte radosť, ak ich jej zbavíte?

V ortopédii začínajúca bolesť hlavne pri degeneratívnych kĺbových ochorenia ako varovný signál poukazuje na to, že kĺb je nadmieru zaťažovaný. Kĺb sa bráni tejto záťaži bolesťami okolitých mäkkých štruktúr a obmedzovaním pohybu. Je vhodné reagovať na bolesť znížením záťaže na klb, čím dôjde k spontánnej úprave. Ak bolesť odstránime použitím liekov a pokračujeme v preťažovaní kĺbu, môže to viesť k eho výraznemu opotrebovaniu až zničeniu.

Vidíte to na tvárach pacientov?

Samozrejme a to vtedy, keď prichádzajú na kontroly s odstupom času po operačnom zákroku. Mnohí mi hovoria, že ľutujú, že sa nerozhodli k operačnému zákroku skôr. Jeden príklad z praxe: ked čakanie na operáciu bedrového kĺbu bolo okolo 2 rokov, zavolala mi riaditeľka zdravotnej poisťovne, že náklady na liečbu počas 2 rokov dvojnásobne prevýšujú cenu operácie totálnej náhrady bedrového kĺbu a žiadala o jej urýchlenie. Na jej žiadosť bol pacient operovaný. Po operácii však závislosť na analgetikách spôsobila dlhodobý pobyt na psychiatrickom oddelení za účelom odvýkacej liečby od analgetík.

Vaša práca je určite náročná, ako teda relaxujete vo svojom voľnom čase?

Od mladosti športom a tu patrí volejbal či tenis. Taktiež pobytom v prírode a prácou v záhrade.

Skúsite odhadnúť, čomu by ste sa venovali, ak by ste neboli ortopédom?

Ak by to mala byť oblasť medicíny, tak kardiológia, alebo endokrinológia. Ak mimo medicíny, tak oblasť poľnohospodárstva alebo lesníctva.

Aký ste mali doposiaľ najkrajši zážitok v ordinácii?

Krásnych zážitkov je viacej. Sú to hlavne vďačné slová pacientov. Operujeme mnoho pacientov s detskou mozgovou obrnou, ktorej prejavy sú aj na pohybovom aparáte. Akékoľvek, aj malé zlepšenie, rodičia s vďačnosťou hlboko prežívajú. Vo svojej pracovni mám mnoho darčekov vo forme ručných prác – maľby či sošky od týchto detí, ktoré ich darujú s veľkou radosťou a to vidím na ich očiach. Príjemným zážitkom sú aj kontroly pacientov po operáciách zhubných nádorov, ktorí boli úspešne operovaní.

A naopak, váš najhorší zážitok?

Keď sa musíme vysporiadať s problémom, Keď ochorenia je v pokročilom štádiu a nie je možný úspešný radikálny operačný výkon, ktorý by pacienta vyliečil. Nepríjemným zážitkom sú aj fatálne pooperačné komplikácie, tedaembólia pľúc, ktoré môžu vzniknúť aj napriek ich prevencii.

Aké chyby teda zvyknú pacienti robiť?

Podstatou liečebno-preventívnej starostlivosti je, aby pacient sa aktívne staral o svoje zdravie. A aby nepresúval túto starostlivosť len na zdravotnícky systém. Úspech liečby tkvie v trojuholníku choroba-pacient-lekár. Musí sa vypestovať vzťah dôvery, pacient musí pomáhať lekárovi pri liečbe. Veľmi dôležitá je vzájomná komunikácia. Istý slávny lekár povedal, že lekár môže byť slepý, ale nesmie byť hluchý. Zdá sa, že o čo menej možností a odborných znalostií bolo v minulosti, o to viac lekár bol pozornejší k pacientovi. Pacient by si mal uvedomiť cenu svojho zdravia a života a rozmýšľať, ako zlepšiť vzťah lekár – pacient. Pacient by nemal byť len pasívnym činiteľom vo svojej vlastnej liečbe, ale mal by sa aktívne podielať na rozhodovaní o spôsobe diagnostických postupov a výbere najvhodnejšej liečby.

A viete uviesť, čo môže byť najkrajšie na práci lekára?

Podstatou každého povolania je pomáhať a slúžiť iným ľuďom. V tom je zmysel a radosť života. V medicíne je to obzvlášť výnimočné, pretože ide o najcennejšie, čo človek má a to je zdravie. Lekár chráni život a zdravie, zmierňuje utrpenie bez ohľadu na všetky objektívne skutočnosti, ktoré v spoločnosti existujú. V zmysle záchrany života však mnohokrát riskuje svoje zdravie a život.

Odporúčali by ste dnešným mladým ísť študovať medicínu?

Pre mladého človeka je podstatné, aby rozpoznal svoj talent a zvolil si povolanie, v ktorom bude šťastný. Každý z nás je obdarený určitými schopnosťami a náš životný úspech závisí od toho, ako ich využijeme. Pred každým úspechom však stojí vždy poctivá príprava a rozvíjanie nadania. Nedajte sa odradiť problémami, ktoré vás môžu na ceste stretnúť, ale postavte sa k ním s presvedčením, že ich prekonáte. Lekárske umenie je jedno z najkrajších a najúšľachtilejších povolaní. Cesta k nemu nie je ľahká a sprevádzaná mnohými odriekaniami. Udržať sa na vrchole medicínskehoumenia vyžaduje celoživotné štúdium spojené s praxou.

Čítajte tiež:

Sympatická zubárka z Prešova: Svojho zubára som sa bála, ten pri ošetrovaní dokonca fajčil!

Žena, ktorá pomáha riešiť Prešovčanom problémy: Rozhovor so psychologičkou Slavkou Sokáčovou

foto: archív jk