Prešovčanka Rút si vyskúšala život v ďalekej Ázii: Učila tam dokonca šarišské piesne!

Zdroj: archív Rút Pajorkovej

Rút Pajorková z Prešova študovala na Prešovskej univerzite, zamerala sa na hudobné umenie a pedagogiku. Univerzitu si vybrala aj s cieľom vycestovania, čo sa jej aj podarilo. Počas bakalárskeho štúdia sa jej podarilo dostať do Nemecka, čo bola pre ňu prvá výzva. Hudbu tam začala vnímať inak. Keď sa vrátila, skončila bakalára a počas magisterského štúdia sa v rámci výmenného pobytu dostala do Japonska.

„Dostala som ponuku po bakalárskom stupni vďaka dobrým výsledkom ako študent Erasmu aj so spolužiakom. Chcela som študovať hudbu viac z toho praktického smeru. Nehovorím však, že sa mi toho nedostalo aj na Prešovskej univerzite. Škola teda dostala možnosť poslať študentov do Japonska a tak som tam šla študovať hudbu k filmu, teda tvorbu hudby v spolupráci s počítačom. Ide o prepojenie techniky a hudby,“ hovorí sympatická Prešovčanka, ktorá má štúdium na univerzite aktuálne prerušené. Momentálne pôsobí na východnom Slovensku a svoje skúsenosti zo zahraničného cestovania naplno využíva aj v praxi. Viac sa už dočítate v rozhovore.

Aké to bolo študovať v Japonsku?

Odrazu som mala macbook a v škole som mala k dispozícii akoby miništúdio. Študovala som nie 3–4 dni v týždni, ale 6 dní. K tomu som sa učila ešte aj japončinu. Doma som dostala ten šok, že tu máme iné podmienky. To, čo som začala rozvíjať tam, som musela trochu stopnúť. Spájala som tu dva ročníky, ktoré mám za sebou, ale štátnicovať budem až v máji.

V Japonsku ste miestnych obyvateľov doučovali aj slovenské piesne?

Áno a aj češtinu, som totiž český občan a aj som spolupracovala s českou ambasádou v Tokiu. Tam sme uskutočnili zopár kultúrnych večierkov, kde sme na trh uviedli aj víno z Moravy. Oni ďalej napredujú aj po dvoch rokoch, čo som sa vrátila a ja ich stále sledujem a máme dobré vzťahy. Čo sa týka hudby, tvorím aj vlastnú. Začala som s jedným šikovným huslistom hrávať projekt Pán a Pani huslisti. Zatiaľ len covery, ale chcem, aby sme sa dostali aj k vlastným veciam. Každý hovorí totiž, že na Slovensku to nie je možné. Učím sa však každý deň. Zvykať si musí aj telo, pretože po ročnom pobyte v Ázii si muselo zvykať polroka na to, čo je tu. Tam bola veľmi vysoká vlhkosť a vysoký smog.

Ako dlho sa venujete hudbe?

Od piatich rokov. Nevzali ma na spev na ZUŠ, tak som sa naštvala a chcela som mame dokázať, že budem hrať na husle lepšie ako ona. Vlastný album ale zatiaľ nemám. Nehovorím, že myšlienka by nebola. Mala som však nezhodu s jedným štúdiom, kde mi mali pomôcť vyhotoviť kvalitnú nahrávku. Tá by išla aj do Japonska, no nedokončil sa jej mastering. Pôsobila som aj vo folklórnom súbore Rozmarija, tam som bola ako vedúca hudby. No bol to pre mňa stres zodpovedať za ľudí. Veď ešte aj ja sama môžem v hudbe veľa vecí objavovať a to napríklad hudobný nástroj hangdrum, ktorý začal vyrábať náš rodinný príbuzný. Je to tzv. vesmírne ufo a mala som doma aj ja s ladením do japonskej pentatonickej stupnice. Ťahá ma to týmto smerom a rada by som vystupovala aj s ním. Mám 24 rokov a ešte len teraz začínam s covermi, čo niekto môže brat ako neskorý štart. Ale je na to predsa ešte celý život.

V ktorej oblasti ste v Japonsku pôsobili?

V provincii Chiba, bývala som hodinu od Tokia. V hlavnom meste som chodila do školy, kde sme mali školský akože hotel, ale najčastejšie som sa zdržiavala na vidieku. Tam sme sadili ryžu, videla som, ako funguje príroda a ekosystém. Bývala som 10 kilometrov od Tichého oceána, v záplavovej zóne. Bola som prakticky v červenej zóne. To sme si naplno uvedomili až pri tých najsilnejších zemetraseniach. Zemetrasenie sme tam ale mali každý týždeň.

Ako sa je možné proti nemu chrániť?

Keď ste na prízemí, musíte vyjsť vonku. Inak by na vás spadol vrch. Musíte sa snažiť dostať na miesto, kde cítite, že na vás nemôže nič spadnúť. Zaliezť pod stôl je blbosť. Tí, ktorí sú na vyšších poschodiach majú také postele, v ktorých majú kryty. Pod tú posteľ si ľahne, pričom to vyzerá ako búdka pre psa. Museli sme tam mať vždy ryžu a vodu, aby mal človek v prípade komplikácii šancu prežiť. Priamo výcvik sme od školy ale nedostali, boli to len isté inštrukcie a tá základná bola nepanikáriť. Musela som sa z toho trochu dostať, aj keď som už bola na Slovensku. Teraz si viac vážim, že som doma, ale niektoré veci ma tu, samozrejme aj rozčuľujú. Každý, kto bol vonku to berie podobne. Niektorí ľudia mi hovoria, že mám ísť von. Ale iní chcú, aby som neodchádzala a že tu niekto musí ostať. Tak som tu a som zatiaľ bakalár na plný úväzok.

Kde vás zemetrasenia zastihli?

Na medzinárodnom stretnutí, keď sme čakali veľvyslancov z Portugalska a USA. Boli sme v meste Saitama a mysleli sme si, že to nebude nič vážne. No prišlo silné zemetrasenie s magnitúdou 6. Ja som sa vtedy strašne bála. Druhýkrát som ho zažila, keď som bola na 53. poschodí mrakodrapu. Vtedy som vedela asi všetky modlitby sveta. A tretíkrát bolo najsilnejšie, v máji 2015. Trvalo viac ako minútu, väčšinou trvá pritom asi len 10 sekúnd. Prišlo nám zle a nemohli sme sa ani pohnúť zo zeme, tak fungovala gravitácia. Spustili sa sirény a čakali sme, že príde tsunami. Vtedy som sa fakt zľakla a povedala som si, že definitívne prídem domov a viac tam neostanem. Psychicky to tam viac neunesiem. Aj kultúru tam majú takú, že muž stále pracuje a žena je doma. A ja si to neviem ani predstaviť. Ja musím pracovať a najmä tvoriť. Japonsko ma však neuveriteľne osobnostne posunulo ďalej.

A čo kuriózne ste pri pôsobení v zahraničí zažili?

Japonci sú veľmi vtipní, keď sa snažia povedať niečo s písmenom H, keďže ho nepoznajú. Preto nepovedia hurá, alebo ostré písmeno R. Učila som ich aj šarišské piesne a dokonca máme vydané CD na Prešovskej univerzite, sú to šarišské piesne v japončine, na ktorom sa podieľala aj ja. A so šarištinou sa snažili popasovať, ale nešlo to najlepšie (smiech). Uznávali akurát pesničku Tancuj, tancuj, to sa im veľmi páčilo. Ja som tam spolupracovala aj so spolkom slovensko-japonské a japonsko-slovenské kultúry. Oni sú v dobrom fanatickí a sú schopní prísť aj do Východnej, aby sa naučili lepšie tancovať slovenské tance. Vytvorili spolok krajín V4 a idú naplno.

A vy ste sa naučili japončinu? A čo vystúpenia, aké ste tam absolvovali?

Áno, základy mám. Chcela by som to rozvíjať, ale aktuálne na to nemám čas. A čo sa týka vystúpení, žiadaný bol najmä folklór. A hlavne, keď zistili, že tam mám aj kroj. Tam je biela farba považovaná za farbu smútku a ja som prišla v bielom kroji (smiech). Boli to obrovské kultúrne rozdiely, ale brali to. Dobre som si rozumela napríklad s Poliakom, stretla som aj ľudí z Česka. Dôležité ale pre mňa bolo komunikovať s naším veľvyslanectvom, na ktoré som sa trochu upriamila.

Akí sú Japonci?

Nosia „masku“ a nikdy naozaj neprejavia svoje emócie. Nesťažujú sa, povedia vám prepáčte a to je všetko. Nebudú vám vysvetľovať prečo a sú aj hanbliví. Často sa pri nich cítite sami, že vám nikto nerozumie. Mladí Japonci sú oproti starším úplne iní. Majú väčší vzťah k Európe, ale staršia generácia narodená po druhej svetovej sa cudzincov bojí. Ak tam prídete biely muž, veľa Japoniek považuje za česť vydať sa za bieleho muža. A najväčšia česť pre nich je vydať sa za Američana. Tá kultúra sa začína mixovať a Japonsko začína vymierať.

Čo vás na vašom pôsobení mimo Slovenska najviac prekvapilo?

Sama zo seba som bola prekvapená, že som zvládla Japonsko a je tam pritom prísna drezúra, až príliš prísna. Nemecko sa na to nechytá. Je veľmi hierarhicky založené a majú radi poriadok, precíznosť a česť. U nich je slovo nad papier. Čo sa sľúbi, to je nad písomnosť. Už keď som niečo povedala, musela som si za tým stáť. A doma som to musela napísať na papier. Žiť v Japonsku mesiac je dovolenka, ale žiť tam rok už znamená prijať tú krajinu a jej normy. A to je už niečo iné. Žiť by som tam neostala.

Poďme k vašim záujmom. Študovali ste aj hudobný nástroj?

Áno, husle. Ale skôr išlo o učiteľský smer. Husle som sa v Japonsku snažila aplikovať do jazzu. To znamená filmová hudba – jazz, čiže husle v prepojení s ukážkou počítačovej hudby. Učila som Japoncov slovenské piesne popritom, to bola zábava. Mňa oni učili zároveň veľa z techniky.

Máte teda všestranné záujmy…

Človek si ale ničím nemôže byť stopercentne istý a aj keď si už myslí, že je pred cieľom, vždy sa môže niečo vyskytnúť, čo človeka od toho cieľa odkloní. Niektoré povolania si vyžadujú mať titul. Hudobník ho nepotrebuje, ale učiteľ áno. Sú tu dva protichodné svety. Ja som spontánnejšia a tak trochu bohém.

Čomu sa venujete aktuálne?

Pracujem v Prešove pre anglickú firmu. Našla som si uplatnenie v rámci jazykovej sféry. Mňa práve to, že som bola v zahraničí, neuveriteľne vytiahlo na trhu práce. Nemusela som sa učiť angličtinu doma, naučila som sa ju vonku. Každý deň som osem hodín v styku s angličtinou. Prenikám viac do biznisu, pretože hudba a biznis potrebujú ísť spolu ruka v ruke.

A čo Nemecko, kde ste tiež pôsobili?

Povedzme, že štýl kultúry a momentálna situácia, ktorá panuje v Európe ma príliš neťahá. Možno sa to zmení a vykryštalizuje sa to. Ostávam možnostiam otvorená. Chcela by som ostať určitý čas v Európe, pretože klíma a príroda sa v Japonsku nezmení a bude to len horšie.

Vy ste určite extrovert…

Veľmi. Niektorým ľuďom to vadí a niektorí sú takí, že však povystrájaj, nech je tu život. Aj v práci som trochu šašo a stresovú situáciu sa vždy snažím odľahčiť. A je jedno, či je pri mne Angličan, alebo Holanďan. Aby sa ten život nebral až tak vážne. Ale sú aj prípady, keď to zbytočne zveličím aj ja.

Aké krajiny ste ešte precestovali a kam by ste ešte chceli ísť?

Hýbala som sa v rámci Európy, počas univerzity som stihla byť každé leto niekde inde. Veľmi by som chcela ešte vidieť Austráliu, Ameriku a láka ma aj Rusko. Pôjde to však len postupne.

A po strednej škole ste chceli ísť na vysokú školu kam?

Chcela som ísť do Brna na muzikálové herectvo, ale nezobrali ma. Počula som aj také hlasy, že skončiť šiesta pod čiarou je celkom dobrý úspech a ešte by som to mohla skúsiť. Počas strednej školy som sa pripravovala s profesionálnym hercom, ktorý mal vyštudovanú vysokú školu a pripravoval ma na prijímačky. Porota sa zabávala, spev bol takisto v poriadku, ale pri pohybových veciach sa čo-to vykryštalizovalo a možno tam nebol ten pohyb príliš dotiahnutý, neviem.

Aké odporúčanie by ste dali mladým ľuďom, ktorí váhajú, či odísť do zahraničia?

Musia si uvedomiť, či to naozaj chcú a ak áno, ísť si za tým hlava-nehlava. Strach tam však stále bude a ja keď poviem, že som sa v zahraničí nebála, tak klamem. Ja som sa bála veľkomesta a toho, že je tam 12 miliónov šikmookých ľudí. Trochu som mala fóbiu aj z toho, že som menšina a zrazu si musím zvyknúť. Milo som však bola prekvapená, že Tokio je bezpečné mesto. A ak chce človek spoznať sám seba, musí ísť von, lebo tu doma to nespozná.

Takže, keď človek ide do zahraničia, nespoznáva iba danú krajinu, ale aj samého seba…

Presne tak. Ako reaguje v danej kultúre, čo chce a nechce. Keď človek ide von, väčšinou tam nie je garantovaná minimálna mzda, ktorú mu musia zaplatiť. Slovensko je v tomto ohľade jedna z mála krajín. A veľa Slovákov preto aj býva oklamaných, pretože si myslia, že im zaplatia. Vonku je úplne iný svet, nikto tam na nikoho nečaká a je tam veľká konkurencia. Ak sa tohto človek začne báť, radšej nech nikam nejde. Treba mať len triezvy strach, alebo ešte lepšie – zdravý úsudok.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Prešova a okolia.

Foto: archívne