Rozhovor so zvolenským DJ-om Musteem: Byť dídžejom je veľký tlak, nemôžem urobiť chybu
Pochádza z tureckého veľkomesta Istanbul, no už 19 rokov žije vo Zvolene. Učaroval mu nočný život a diskotéky. Všetci ho poznajú pod pseudonymom DJ Mustee. Prečítajte si rozsiahly rozhovor s Mustafom Cem Özkanom.
Na Slovensko si prišiel z Turecka. V ktorom roku to bolo a čo ťa sem priviedlo?
Na Slovensko som prvýkrát prišiel v roku 1996. Vtedy som sa zoznámil aj s mojou exmanželkou. Prišiel som ju pozrieť na Slovensko, priamo do Zvolena. Páčilo sa mi tu a ostal som. V podstate ma na Slovensko priviedla bývalá manželka.
Z ktorej oblasti Turecka pochádzaš?
Pochádzam priamo z Istanbulu. Tam mám aj rodinu, chodím ich dva až trikrát do roka navštevovať.
Bolo to príchode na Slovensko ťažké? Zažil si kultúrny šok, alebo si bol zvyknutý na európsky spôsob života a väčšie šoky si ani nezažíval?
Ešte predtým ako som prišiel na Slovensko, som veľa cestoval po Európe. Žil som v Londýne, v Mníchove, mimochodom skvelé mesto. Poznal som teda rôzne kultúry, pretože Európu mám schodenú. Jasné, že vtedy bolo Slovensko po totalite. Predtým som ani nevedel, že existuje nejaké mesto nazvané Zvolen, ale hneď sa mi zapáčil. Oproti Istanbulu bolo maličké a pokojnešie. Nemal som po príchode sem žiadne problémy, ani s ľuďmi. Bol a vlastne stále som spokojný.
Ako to bolo ale s hovorením, jazykom?
Bolo to ťažké, v začiatkoch som nevedel povedať ani len ahoj. Učil som sa na ulici. Keď som sem prišiel žili tu možno dvaja až traja Turci. Musel som sa učiť po svojom. Po šiestich mesiacoch som sa naučil po slovensky. Slovenčina je veľmi ťažký jazyk, najmä gramatika. Treba chodiť na školu alebo čítať veľa kníh v slovenčine, aby sa človek lepšie naučil gramatiku. Na školu som nechodil, knihy tiež nečítam, iba časopisy. Gramatika je teda ťažká, ale v podstate som to všetko zvládol.
Pociťoval si zo začiatku, že ťa ľudia inak vnímali kvôli tomu, že si bol z pre nás pomerne exotickej krajiny – Turecka?
Ľudia ma možno vnímali inak, ale nič negatívne som nezažil. Naopak, skôr pozitívne. Všetci sa mi snažili pomôcť. Nezažil som žiadny rasizmus ani nič podobné. Nezažil som nič ani ohľadom viery alebo toho, že pochádzam z Turecka. Možno je to aj tým, že ja som otvorený človek, so všetkými som sa rozprával. Myslím, že sa môžem aj za to poďakovať Slovensku a Zvolenu. Skôr ľudia boli zvedaví, aký je Istanbul, aké je more, aké je Turecko. Veľakrát som musel ľuďom tu vysvetľovať, že Turecko už nie je ako osvaldská alebo arabská ríša. Dnes je Turecko veľmi moderná krajina. Je veľká, východ je síce trošku iný ako západ. Na východe žijú dedinskí dobrí ľudia, no sú otvorenejší. Na západe, kde je Instanbul, Antália a podobne, tak tam to vyzerá ako New York.
Sú rozdiely aj v Turecku, že sú chudobnejšie štvrte a povedzme až veľmi bohaté?
Áno, tieto rozdiely sú v Turecku veľké. Keď som prvýkrát prišiel na Slovensko, tu som ten rozdiel veľmi necítil. V čase, keď som prišiel do vašej krajiny, pre Turecko to bola vtedy ťažká ekonomická doba. Na Slovensku sme mali lepšiu šancu na budúcnosť. Kapitalizmus tu nebol taký tvrdý ako v Turecku. V čase môjho príchodu tu mali takmer všetci robotu, nebol medzi ľuďmi veľký rozdiel. Dali sa tu dobre kúpiť byty, ale ako prišiel vstup do Európskej únie a prechod na euro, tak kapitalizmus tu začal byť tvrdší ako v Turecku. Už aj tu začínajú byť väčšie rozdiely. Niekto zarába výrazne viac, iní zas veľmi málo. Slovensko sa stáva typickým kapitalistickým štátom, ktorý trocha pokazil aj charakter ľudí, lebo všetkým ide o peniaze, každý bojuje za zarobenie peňazí. Už to poznať vo veľkej miere aj tu. Predtým to tu také nebolo.
Kde sa dajú hľadať tvoje dídžejské začiatky a ako dlho už vlastne hrávaš?
Už 25 rokov hrávam, začal som v roku 1990 v Istanbule. Začal som tam priamo v najlepšom klube, ale najskôr som robil pri svetlách. Tam je najlepší priestor, lebo osvetľuješ a sleduješ, kto ako hrá. Techniku máš pre seba, lebo keď robíš osvetľovača, tak musíš vedieť pri akej pesničke ako svietiť. Potom som začal hrať v top klube Airport Istanbul, dnes už žiaľ neexistuje.
Dlho ti trvalo, kým si sa naučil mixovať a zladiť hudbu? Pomáhal ti v tom niekto, alebo si samouk?
Techniky mixovania sú ako šoférovanie auta. Ako rýchlo sa naučíš šoférovať auto? Môže ti to trvať mesiac, ale i šesť. Ale pre dídžejov nie je mixovanie až tak dôležité. To je iba technika. Sú tam ďalšie dôležitejšie detaily. Vlastný sound, svoje srdce, feeling, to však trocha trvá pokým sa naučíš. Hráš pre ľudí, energiu ľuďom dávaš a oni ti ju dávajú späť. Treba získať aj skúsenosti. Samozrejme, že v mojich začiatkoch mi pomáhali dídžeji okolo mňa, najmä teda starší dídžeji. Hovorili sme veľa o muzike, lebo keď si dj, musíš o hudbe vedieť viac ako ostatní. Rozprávali sme sa o jazze, reagge, funky, blues. Aj keď to nehráš, tak to nevadí, dôležité bolo, že sme sa o tom rozprávali a vymieňali si poznatky. Veľmi mi pomohol v začiatkoch DJ Murat a starší dídžeji.
Čo je pri hrávaní diskoték, alebo pri mixovaní najťažšie?
Všetko je to biznis. Ty hráš diskotéku, tá musí žiť a fungovať. Na diskotéke je hlavnou osobou práve DJ. Môže tam byť super prostredie, najčistejší pohár a podobne. Ale ľudia sú tam kvôli tancovaniu a počúvaniu hudby. To je veľký tlak, nemôžeš urobiť chybu. Plus je to všetko elektronika, takže sa môže stať hocičo. Dôležité je kedy a čo budeš hrať. Z tohto má niekedy DJ strach. Hráš napríklad polhodinu a nikto nereaguje, tak potom sa začína panika. A práve toto je aj o tých skúsenostiach, ktoré som spomínal skôr a taktiež o vedomostiach o hudbe. Nie je to o tom, že ja idem dnes púšťať iba elektronickú hudbu, máš tam 100 pesničiek a necháš ich hrať… Môže sa stať, že nikto nereaguje, tak musíš mať pripravený aj záložný plán a iný štýl. Najťažšie je práve to, že ty sa snažíš a reakcia od ľudí nemusí prísť…
Hrával si kedysi inú hudbu ako teraz? Zmenil posun doby a plynutie času aj teba a tvoje hranie?
Dakedy bol v móde euro beat, Modern Talking a im podobní. Hral som všetko, funky, house music, ale hrával som dakedy aj na Tureckej riviére pri mori. Tam je to viac ako festival. Hráš síce diskotéku, ale hráš zábavné veci ako aj latino music. Teraz je to už iné.
Akú hudbu počúvaš v súkromí? Je to house či elektronika, alebo práveže niečo čosi úplne iné?
Doma počúvam rock a new wave ako Depeche Mode, The Cure, anglický spev a rockovú hudbu.
Okrem hrávania známych trackov, máš aj vlastné veci. Ako skladáš a tvoríš muziku?
Vlastnú hudbu nerobím, ale už hotovú skladbu vylepším a dám do svojho soundu, pridám beaty. Je na to veľa programov. Alebo vezmem nejakú tureckú pesničku a dám do nej európsky sound. Robím takéto vlastné mixy, avšak skladby iba vylepšujem, mám takýchto pesničiek urobených už veľa.
Ako si spomínaš na staré časy známeho Letisko klubu, čo bol dakedy pri Ratese? Dá sa to porovnať možno s terajším klubom Ministry of Fun?
Letisko bolo nielen pre mňa, ale aj pre Zvolen a stredné Slovensko veľmi dôležitým klubom. Keď som prišiel sem, kamarát mi ponúkol, aby som tam hral. Vtedy tu hrali dídžeji úplne iný štýl. Pomaly prichádzal do módy house alebo elektro hudba. Začali sme ju hrávať práve v Letisku. Ľudia na ňu reagovali veľmi kladne. Bola to super diskotéka, super klub, výborní ľudia, všetko bolo vynikajúce. Môj život na Slovensko je spätý práve s týmto klubom a teraz je spätý s Ministry. Ministry je už dnes svetový klub, či zvukom, technikou, svetlami alebo sedením. V podstate sa Letisko a Ministry ani nedajú porovnať. Dnešný klub je približne pre 600 až 800 ľudí a Letisko bolo pre približne 200 ľudí. Letisko i Ministry majú svoje miesta v mojom živote na Slovensku. Najlepšie kluby, čo som hral.
A čo ľudia? Zmenili sa, zmenilo sa ich správanie na diskotékach?
Áno, zmenili sa. Zákazníci v Letisku sa viac venovali hudbe, prišli na diskotéku práve kvôli muzike. Dnes mladí ani neprídu na diskotéku veľmi kvôli hudbe. Idú sa zabaviť do klubu, vypiť si. Rozdiel je teda v kvalite publika.
Kedysi si hrával z vinylov, používaš stále aj gramce, alebo už nie? Aký je rozdiel v mixovaní na gramofónoch a napríklad na počítači?
Nie, gramce už nepoužívam vôbec. Cd player je už spravený ako gramofón a hrám prostredníctvom tohto playera. Keď máš gramofón cítiš hudbu, ale keď hráš z cd, necítiš to až tak a ani nevieš, či si stopercentný dj, ale je to pre nás oveľa jednoduchšie.
Určite sleduješ aj tvoju konkurencia/kolegov. Koho považuješ za najväčší talent v našom regióne a na Slovensku a prečo?
Pre mňa je najlepší Peter Šatara zo Zvolena (pozn. Dj Pete Loop) je to jeden perfektný DJ. Môže hrať na gramofóne, keby mohol aj nohami by zahral (smiech). Má super sound, vie čo je dobrá hudba. Za kvalitného považujem aj Dj Dave-a, ktorý so mnou ešte stále hráva. Má na to, aby bol dobrý, má dobré uši, vie používať techniku, hrá dobre a má aj dobrú odozvu u ľudí. Obaja sú aj moji kolegovia a sú podľa mňa najlepší. Podporujem aj nášho mladého dídžeja Emty-ho.
Udržuješ kontakty aj s dídžejmi v iných mestách?
Jasné, v kontakte som so všetkými. Po sociálnych sietiach si píšeme a kontaktujeme sa. Dnes už na Slovensku hrá dobre každý z väčších dídžejov. Ale aj tak sa nedá povedať, že tento DJ hrá zle. Každý sa snaží, aby hral dobre. Treba sa pozrieť aj na to, kde hrá, na akom kontinente, v akom klube a pre akých ľudí…
Skús poradiť mladým začínajúcim ľuďom, ktorí sa chcú stať uznávanými dídžejmi. Čo je dôležité pre začiatočníkov, aké finty majú používať?
Hlavne musí počúvať veľmi veľa hudby, ale všetky žánre, pretože dnes sa mixujú už všetky. Môžeš tam počuť jazz, reagge alebo funky. Ak chce byť niekto dobrý, treba sa tomu venovať naplno. Neznamená to, že otvoríš program, pesničku a ideš to mixovať. Musíš to počúvať. Jeden týždeň sa venuješ povedzme iba jazzu, ďalší počúvaš iba funky. Je dobré sa pohybovať aj v prostredí nejakého klubu. Nemusí dotyčný hneď robiť DJ-a, ale aj keby robil osvetľovača, fotografa… Potrebuje, aby si odsledoval, čo sa hrá, ako nato reagujú ľudia, lebo keď si medzi nimi, tak najlepšie vidíš, ako reagujú na jednotlivé piesne.
Čo je teda pre začiatočníkov potrebné?
Najlepšie je, ak by mali známeho niekoho skúseného, ktorý by im pomohol, poradil. Dovolil mu zahrať napríklad jednu pieseň, postupne ho zobral hrať na warm-up pred diskotékou na nejakú polhodinku. No v dnešnej dobe musíš mať už aj vlastné skladby, ak chceš preraziť vo svete. Na Slovensku to ešte nemusí tak byť, ale všade vo svete, keď nerobíš svoje skladby, ťažko prerazíš. Zober si len dídžejov napríklad v Holandsku, bez vlastných skladieb to nejde. Stačí, že urobí pár skladieb a už je kráľ. Je dobré vydať pesničku pred jednotlivými ročnými obdobiami. Jednu pred letom, ďalšiu pred jeseňou, potom pred zimou a pred jarou. Keď každý rok vydá štyri pesničky, jeho meno žije. Mladí začínajúci majú výhodu, že cez počítač dokážu vytvoriť svoje skladby, ja už veľmi nie. Nie som veľmi zdatný v počítačoch. Mimochodom, rozdiel medzi dobrým a zlým DJ-om je v pesničke. V dnešnej dobe vie hrať a mixovať každý dídžej, najdôležitejšie je vystihnúť moment a pustiť v danej chvíli tú správnu vec.
Funguje rivalita medzi DJ-mi v okolí, alebo si skôr pomáhate a držíte spolu?
Ja vždy rád pomôžem. Nemám s tým problém, ale možno je to tým, že mám svoj vek a vybudoval som si rešpekt ako „starý“ DJ. Dokázal som niečo. Z Istanbulu som prišiel do Zvolena, nešiel som do veľkých európskych miest. Od Bratislavy až po Ukrajinu ma poznajú. Na Slovensku mám meno, lebo som robil, čo bolo potrebné. So všetkými DJ-mi dobre vychádzam a ani nemám rád zbytočné rozpory medzi nami.
Hrávaš na diskotékach aj na želanie, alebo sa niečo také už v dnešnej dobe „nenosí“?
Jasné, chodia za mnou, aby som im zahral na želanie. Nehrám však už na želanie, ale vždy poviem, zachvíľu alebo niečo podobné. Vždy som hral svoje, ale neurazím zákazníka, že mu poviem nie. Radšej poviem zachvíľu a potom to už nezahrám (smiech). Stáva sa mi aj také, že skončí pesnička, príde za mnou človek, či ju nemôžem zahrať ešte raz (smiech). Toto je veľký problém, lebo kebyže zahrám jednému, tak prídu ďalší desiati, že kamarát má narodeniny, meniny a zahraj to alebo ono. Bolo by to nekonečné, ale dá sa to slušne a nenápadne vyriešiť po svojom.
Aký máš názor na inú hudbu ako diskotékovú, tanečnú… Ako sa z tvojho pohľadu dívaš napríklad na hip-hop, jazz, funk alebo metal?
Hip-hop veľmi nie, ale soulovú hudbu mám rád, aj by som ju rád hral. Mám rád aj drum n bass, nikdy som však nebol expert na tento druh hudby, no počujem a vnímam ju. Pop music nemám veľmi rád, všade ju počujem a ešte keby som ju mal hrať aj na diskotékach, tak to nemá význam.
Tvoj hlavný „pracovný čas“ je v nočných hodinách. Nemáš niekedy chuť to všetko zabaliť a v noci spávať a cez deň pracovať?
Mám, veľakrát. Nočný život je krásny život, je farebný. Plno pekných dievčat, večer vyzerajú ako princezné, no na druhý deň už nevieš ako vyzerali. No na druhej strane ti takýto život zoberie veľa z tvojho života. Stratíš kontakt s ľuďmi, pretože keď hráš 3 až 4-krát za týždeň v noci, tak to logicky aj dospávaš a deň nemáš. A v noci zas pracuješ. Keď máš rodinu, frajerku alebo kamarátov, málokedy sa im dá venovať naplno. Aktivity ako kino, divadlo alebo šport sú v mojom prípade veľmi obmedzené. Pred večerom pripravuješ program, potom hráš, prídeš domov a spíš. Niekedy by som radšej robil v Turecku niekde pri Egejskom mori učiteľa, aj to by bol krásny život a priznám sa, že veľakrát som nad tým uvažoval. Hraním aj veľa vecí stratíš. Je však aj pravdou, že keď už mám svoj vek, tak teraz keby som už nehrával diskotéky, tak by mi bolo zle. Už som na to naučený a zvyknutý byť medzi mladými ľuďmi. Dvadsať rokov som nabitý emóciami a keby som nehral, tak za dva mesiace by sa zo mňa stal starý pán. Už som na to naučený nielen fyzicky, ale aj mentálne. Radšej hrám, koľko vládzem.
Ako je to s dievčatami. Vieme, že zvyknú obletovať dídžejov. Musíš ich odháňať? :)
Ani jeden DJ s tým nemá problém a má okolo seba pekné kočky. Vždy sa točí okolo nás veľa báb, ale potom už je vždy na dídžejovi, ako sa s tým vysporiada.
Aké záľuby má DJ Mustee vo voľnom čase?
Rád pozerám futbal. Keď som bol mladý, som ho aj hral. Rád si zájdem do kina, nechodím však nejako často. Venujem sa svojmu synovi, rád s ním trávim čas, rozprávam sa s ním. Vo Zvolene, ale aj tak nie je veľa príležitostí na zábavu, sme malé mesto. Stále je to tu to isté, najčastejšie trávim svoj čas doma.
Spomenul si syna. Koľko má rokov a ide v tvojich šľapajách?
Syn sa volá Hasan, má 15 rokov. Nie, nejde v mojich šľapajách, jeden DJ v rodine stačí (smiech). On bude žiť normálnym životom, bude právnik alebo niečo podobné. Niečo však po mne zdedil, má dobré uši a za dva mesiace by som ho pripravil, aby bol dobrým dídžejom. Aj som sa s ním rozprával, že nech to radšej nerobí. Chcem mu nájsť „normálne“ povolanie, aby mal voľné víkendy, venoval sa rodičom, frajerke, výletom. Načo byť po nociach hore.
Na ktorú svoju diskotéku spomínaš najradšej a prečo?
Najradšej spomínam na klub Airport v Istanbule, to bola moja prvá diskotéka. Druhá je Ministry of Fun, či vo Zvolene, alebo v Banskej Bystrici. Hral som na rôznych kontinentoch, v rôznych kluboch a na rôznych miestach, ale taký klub, akým je Ministry v Bystrici som ešte nevidel. Je to vskutku špičkový klub. Rudo Tuček to vie robiť a preto som veľmi spokojný, že s ním pracujem, mimochodom už od roku 2002. Vždy som vychádzal dobre s ním aj s jeho manželkou. Všetci sme chceli, aby Ministry vyzeralo dobre. Oni našťastie nešetrili, nepamätám si, že by som mal niečo pokazené alebo staré. S takým majiteľom robiť, akým je Rudo, je bomba. Potom aj ty vydáš zo seba maximum. Oba kluby sa stále snaží inovovať. Rudo s tým žije, stále chodí po svete, či Miami, Indonézia, tam kde sú akcie a hľadá tam inšpiráciu pre svoje kluby. Robiť s ním je radosť.
Stáva sa, že ťa niekto zavolá hrať aj na súkromné párty? Chodievaš?
Bez povolenia Ministry nechodím. Ak mi to povolia, tak jasné, že idem. Ale málokedy ma niekto volá zahrať inde. Tak či tak, cez víkendy hrávam stále, keď je študentská párty, tak hrávam trikrát do týždňa. Dakedy, keď Rudo dovolí, tak idem hrať do Nitry, ale fakt je to zriedkavé, mám na to málo času.
Skús zaspomínať na nejakú zábavnú a najmä zverejniteľnú historku, ktorých máš isto neúrekom…
Veru, zažil som veľa vecí. Napadli mi hneď dve historky. Najskôr dám taký trošku tragickejší a smutnejší príbeh. Onoho času som hral v Istanbule v spomínanom klube Airport. Poobede bola študentská párty, na akciu prišlo približne 50 až 60 mladých dievčat. Hneď bolo vidieť, že neboli z Turecka. Hral som si svoje, ľudia sa zabávali. Približne 5 až 6 dievčat zrazu prišlo za mnou. Jedna sa so mnou chcela zoznámiť. Dodnes si pamätám, že dievča sa volalo Valéria. Mala možno 16 alebo 17 rokov. Zoznámili sme sa, prehodili pár slov. Po chvíli mi povedala, že by svoj budúci život chcela prežiť v Turecku. Povedal som jej, že pokojne môže ostať žiť v Turecku. Po chvíli odišla. Až neskôr som sa dozvedel, že tie dievčatá boli z Černobyľu a boli prežili výbuch jadrovej elektrárne, ale boli zasiahnuté rádioaktívnym žiarením, čiže nemali pred sebou už veľa života. A práve Valéria mi chcela tým možno povedať, že kebyže má ešte jednu šancu, tak chce žiť v Turecku. Bol to pre mňa silný zážitok, na ktorý nezabudnem.
Je jasné, že toto sa ti natrvalo vrylo do pamäte. Tak skús radšej niečo humorné, bolo niečo také?
Humorné? Tých bolo veruže veľmi veľa. Hral som na Tureckej rivére v klube. Bolo tam približne 1000 ľudí, jednu pesničku som nechal hrať, vzal som spontánne metlu, sadol som si na ňu ako na koňa, šiel som na tanečný parket. Ľudia sa zrazu usporiadali za mňa, všetci sa pochytali a urobili sme gigantický vláčik. Odišli sme odtiaľ až vonku, celý klub šiel za mnou, barmani, zákazníci… Dostali sme sa približne až jeden kilometer od pláže, tam sme sa otočili a šli sme späť do klubu. Bol to skvelý pocit, keď natrieskaný klub šiel celý za mnou.
Foto: Ministry, Party4you, Mustafov archív