Monika Vengrínová Kultúra

Spomienky DJ-a, ktorý pod Tatrami patrí medzi legendy: Takto to kedysi vyzeralo na našich diskotékach!

DJ Juraj Balta. Začínal v časoch, keď diskotéky patrili k životnému štýlu mladej generácie a bez dobrého DJ-a sa neobišiel nielen prestížny klub, ale pozvania prichádzali aj od obecných reštaurácií, či kultúrnych domov. Začiatky boli ťažké. S gramofónom a aj kúskom smoly.

Ilustračný obrázok k článku Spomienky DJ-a, ktorý pod Tatrami patrí medzi legendy: Takto to kedysi vyzeralo na našich diskotékach!
Zdroj: Dnes24.sk

Poprad bol totiž akoby zakliaty a DJ-ské skúšky sa mu podarilo urobiť paradoxne úplne inde, ako pod Tatrami. Dnes patrí medzi legendy, svoj mixpult vytiahne len príležitostne, tak päťkrát do roka, aby si to poriadne užil.

  • Ako ste sa dostali k tomuto koníčku a aké boli vaše začiatky?

Bolo to niekedy v roku 1985–86 a začiatky boli skutočne veľmi amatérske. Hralo sa takpovediac „na kolene“. K dispozícii som mal len gramofón, kotúčový magnetofón a elektrónkový zosilňovač. Hotový poklad, ktorý mi ale na školské akcie celkom postačoval. Nasledovali takzvané Prehrávky, akési skúšky diskdžokejov. To bola pre mňa veľká škola. Bol som mladý chalan a uspieť sa mi podarilo až neskôr. Po revolúcii som zo skrachovanej firmy, kde som pracoval na týždňovkách, odišiel. A tak nastal čas robiť muziku za mixpultom profesionálne a pokúsiť sa tým uživiť.

  • A podarilo sa?

Spočiatku to boli len omrvinky. Potom som sa rozhodol osamostatniť. Aktívne som hrával aj 20 či 25 rokov. Potom sa mi do toho akosi zamotala televízna kamera. Tá ma očarila, dodnes ma živí a diskotéky ostali dodnes ako koníček.

  • Keby ste mali porovnať diskotéky vtedy a dnes, zmenilo sa niečo? Ak áno, čo to je?

V 80.tych a 90.tych rokoch boli diskotéky všade, rástli ako huby po daždi. Kto chcel mať prosperujúci podnik, musel hrať . Len v Poprade by ste ich počas víkendu narátali aj tri desiatky. V hoteloch, kluboch, reštauráciách, dokonca aj v „kulturákoch“ či internátoch. Jednoducho „diskotékový raj“. Hrávalo sa v Európe, v Gerlachu , v Družbe, Sateli, Limbe, Globuse, vo Výkriku, v pionierskom dome a v Tatrách snáď v každom hoteli. A všade bolo plno . Bola to nezabudnuteľná atmosféra!

  • Kde sa hrávali najčastejšie vy?

V Poprade bol mojou „ srdcovkou“ Neptún. Dnes už neexistuje. Za mixpultom by ste ma v tých časoch však našli aj v hoteli Satel, na Výkriku, ale svoje nezabudnuteľné čaro mali aj diskotéky v okolitých dedinkách, napríklad v Hranovnici.

  • Spomínate si ešte na svoju prvú diskotéku?

Na to sa nedá zabudnúť. Mal som 16 či 17, bol som stredoškolák s veľkými ambíciami a srdcom, ale s minimálnymi skúsenosťami a technikou. Takže môj čas prišiel vlastne až po revolúcii, keď som hrával pod umeleckými agentúrami a pod dohľadom starších kolegov. Neskôr už samostatne. Bol som vlastne zrejme jedným z prvých živnostníkom u nás vôbec, ktorý sa živil remeslom „ diskdžokej“.

  • Časy sa zmenili a dnešný DJ potrebuje najmä kvalitný počítač. Ako to bolo v čase kaziet, LP platní a magnetofónov?

Začínali sme s gramofónom a kazetovým magnetofónom. Keď som držal v ruke prvé CD, v tom čase som stále hrával najmä s kazetami. CD boli vtedy poriadne drahé a také tučné vrecká som jednoducho nemal. Takže ma živili „čiarky“. O jednej som vždy sedel pri rádiu, počúval reláciu „Pozor zákruta“ a zaznačoval pesničky a čas, kedy boli v relácii odohrané. Večer, keď Zákrutu reprízovali, som už mal svoj „Playlist“. Vedel som kedy a čo si nahrám. Cez môj dvojkazeťák takto vlastne vznikal môj prvý archív popmusic. Takýto zázrak to bol. (úsmev)

  • Zrejme ich o niečo neskôr celkom prirodzene vystriedali CD -prehrávače a nosiče?

Vývoj nezastavíš. (úsmev) Cédečka sme si nosili z Bratislavy, Ostravy či z Viedne. Požičiavali sme si ich s chalanmi navzájom. Bez spolupráce to jednoducho nešlo, nikto z nás nemal toľko, aby si to mohol dovoliť. A tak sme dali hlavy aj peňaženky dohromady a bolo. Dokúpil som si mix pult, zosilňovač, Spočiatku bol elektrónkový, na ktorom by ste uvarili aj kávu. Jedine tieto štyri elektrónky určovali tempo diskotéky. Keď sčervenali, tak sa jednoducho museli vymeniť a hralo sa ďalej. No a samozrejme reproduktory. Najskôr 30–50 watové sa rokmi zmenili na osemstovky. Dnes vám postačí aj konzola s počítačom, v ktorej je virtuálny dvojitý či štvoritý prehrávač s mixom a vstupom pre mikrofón. Dva prenosné aktívne reproduktory a hotovo.

  • Čiže byť dnes DJ-om je vlastne jednoduché…

Dnes má DJ menej starostí s technikou. Nemusí sa trmácať s obrovskými debnami náradia, káblov, nemusí za strašné peniaze všetko týždne, mesiace či roky zháňať. Prístup k muzike je oveľa jednoduchší, niekedy až príliš. A musím uznať, že dnes to už nie je fér voči autorom hudby.

  • A čo taká pesnička na želanie?

Žiadny problém. Táto vymoženosť sa rokmi nezmenila. A ja ju rád splním, ak tým niekoho poteším.

  • Koľko skladieb musíte mať nachystaných, aby ste si boli istý, že nič nebude chýbať?

Musím sa priznať, že som to nikdy nepočítal. Celkom ste ma zaskočili. Musím byť pripravený na 35 až 40 minútové hudobné kolo a počas prestávky sa dá čarovať opäť. Keď som šikovný, stihnem aj kadečo iné. Počas osem minút trvajúceho slaďáku trebárs aj malý flirt s peknou babou. (smiech)

  • Za osem minút? (úsmev)

Tak toto by moja manželka čítať asi nemala. (smiech)

  • Tak zrejme ste v tých časoch o flirty s peknými dievčatami núdzu nemali…

Až tak veľa tých „oseminútoviek“ hudobný producenti nevytvorili. Jednoducho nezostával čas. (úsmev) A dievčatá málokedy počkali. Najskôr totiž bolo treba zbaliť aparatúru až potom prišli na rad ony. Takže som mal zvyčajne smolu. Čo už… (úsmev)

  • Okrem diskoték ste zabávali ľudí aj na svadbách. Je to dnes skutočne už len koníček a akási srdcová záležitosť?

Presne tak. Dokonca som si zaobstaral novú techniku, špičkové osvetlenie, ozvučenie a po nociach skúšam mixovať . Počítač dokáže zázraky! Z dobrej staršej skladby sa dá vyrobiť pesnička, ktorá spĺňa všetky požiadavky dnešného mladého človeka. A všetko sa mi to vojde do dvoch kufríkov.

  • Mnohí ľudia si myslia , že diskžokej nie je ani tak práca ako skôr zábava. Zrejme to celkom pravda nie je.

Pravda je taká, že DJ sa musí baviť a na strane druhej musí vedieť zabaviť aj tých druhých. Jednoducho to srdce zo seba necháte na parkete cez ľudí, ktorí tam nechajú svoje emócie. Najhoršie je, keď sa nedarí dostať ľudí na parket. Aj keď skúšate rôzne štýly a napriek tomu trebárs netrafíte do vkusu publika. A to je okamžite vidno. Prázdny parket a nálada ľudí je znamenie. Ľudia jednoducho okamžite dajú najavo čo chcú a nechcú a teda ako môj výkon za mix pultom hodnotia.

  • A čo konkurencia? Zrejme bola tvrdá a nekompromisná…

Ja som si to v tom čase akosi neuvedomoval. Roboty bolo vždy dosť a telefón zvonil každú chvíľu.

  • Tak poďme priamo k mixu. Ako to vyzeralo na vašej diskotéke?

Ja som bol známy tým, že som nielen púšťal hudbu, ale veľa som komunikoval s publikom. Jednoducho som ich ťahal na parket, spolu sme tancovali, spievali, kontakt s ľuďmi bol pre mňa rovnako dôležitý, ako vystihnúť ich hudobný vkus.

  • A prezývka?

Žiadna nie je. Mladší chalani si síce zvykli dávať prezývky , ja som ešte „stará“ generácia a na plagátoch preto bolo vždy len moje meno.

  • Prezraďte na záver, aký vidíte rozdiel medzi diskotékami a DJ- mi kedysi a dnes?

Dnes sú obrovské technické vymoženosti ale ľudia sú aj náročnejší. Kedysi sme urobili s desiatimi kazetami zábavu, dnes už to bez najvychytenejšej tisícky skladieb ani nejde. No a chalani za mix pultom? To je aj dnes ako kedysi. Sú tí viac či menej šikovnejší.

  • A ešte vaša rada mladým nádejným chlapcom, ktorí majú ambície ako kedysi vy…

Kvalitne zabaviť ľudí dokáže len ten, kto do toho ide s najväčšou úctou, pokorou a pracovitosťou. A najmä, nie je to len o púšťaní skladieb, ale najmä o väzbe s ľuďmi, ktorých máte na parkete. Veľa šťastia!

Takéto parádne plagáty kedysi mladých ľudí lákali na diskotéky...
1
Galéria
Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM