Hranica je veľká hlúposť

Zo Starej Ľubovne sme išli do Červeného Kláštora, priamo v smere Troch Korún, keby nie Dunajca, ktorý túto „veľkú hlúposť“ strážil. Tým väčšiu, že najbližší hraničný prechod bol 40 km za nami a od ďalšieho v Lysej Poľane nás delilo 70 km. A len si spomeňme, že pred vojnou bolo možné na turistický preukaz PTT prekračovať hranice kdekoľvek.

V regióne Pienin vznikla skutočná hraničná absurdita. Niekoľko gazdov z poľskej obce Sromowce Wyżne vlastnilo od čias Rakúska – Uhorska pozemky na slovenskej strane Dunajca a využívalo ich. Polia, lúky, pastviská. V lete každý deň prekračovalo hranice cez rieku niekoľko desiatok kráv. Príslušné služby kontrolovali, či počet „tam a späť” súhlasil.

„Za prekročenie, hoci len niekoľko metrov hrozila pokuta."

A nakoľko sa táto cezhraničná operácia nenachádzala v procedúrach cezhraničnej byrokracie, takáto kolonizácia susedných krajín nepodliehala žiadnej dani. Ako to vyzerá dnes, neviem.

Inú cezhraničnú absurditu spomína Antoni Kroh vo svojej knihe, že počas návštevy Jána Pavla II. v Novom Targu v roku 1979 stretol známych zo Starej Ľubovne, ktorá je od Nového Targu vzdialená v priamej línií 40 km. Ale na stretnutie s pápežom prišli cez vtedajšiu Nemeckú demokratickú republiku (NDR). Iná možnosť, ako sa tento deň dostať z Česko-slovenska do Poľska, nebola.

Hraničnými chrbtami hôr prebiehali označené turistické chodníky, ale beda tomu, kto bol prichytený pri nelegálnom prechode hranice. Za takéto prekročenie, hoci len niekoľko metrov hrozila pokuta až 4500 PLN (poľských zlotých), čo bolo vtedy veľa a návrat do vlasti cez Prahu, ako sa hovorilo.

A v praxi? Bolo to rôzne. Raz z Kasprového vrchu vediem skupinu na neďaleký Beskyd. Nejaká neopatrná skupina bez sprievodcu zabočila na slovenský chodník vedúci do Tichej doliny. Boli už ďaleko, keď sa za nimi pustil príslušník pohraničnej stráže a zahnal ich ako sliepky späť na poľský chodník. Poľských a československých pohraničníkov tamtých čias by sme mohli hodnotiť rôzne. Predovšetkým na príklade vtipov s názvom „Priateľstvo medzi bratskými národmi”, ktoré sa odohrávali na hraničných prechodoch. Ja som ich mal dokonca rád.

Je november roku 1982, vojenský stav, vediem školský výlet. Kamarát – vychovávateľ, ktorého rodina už dlhé roky páli slivovicu, sa pýta, či treba niečo zobrať? Určite sa bude hodiť, prvý sneh, zima. Okolo na nás kričia dvaja pohraničníci: „Priepustku máte?“ „Máme,“ hovorím a ruku vkladám do kolegovej tašky a hovorím: „Pohárik máte?“ „Máme! Ale aj tak by sme vás pustili.“

V septembri 1988 sme s kamarátom sedeli na hraničnom Hincovom sedle a veľmi sa nám už nechcelo ísť na blízku Cubrynu. Žiaden chodník tu už nebol, čiže sme boli na hranici nelegálne a od Hincových plies sa k nám približovali dvaja československý pohraničiari. A nič. Priateľsky sme sa porozprávali. „Pozdravte Walensu!“ povedali nám na záver. „Pozdravte Havla!“ odpovedali sme.

Stretnutiami na hranici sme upevňovali naše priateľstvo s turistami z Dolného Kubína, ktoré vzniklo v 70-tych rokoch. Najprv v Tatrách na Wołowcy alebo Grzesiu, okrem iného miesta stretnutí poľskej a československej opozície, potom na Babej hore, medzi inými v prvú januárovú nedeľu. V 80-tych rokoch, kvôli zatvorenej hranici, to bola jediná možnosť stretnúť sa.

Až prišiel rok 1989, hranice sa začali otvárať a vzniklo mnoho nových cestných a peších hraničných prechodov. A konečne Schengen (2007) zrušenie hraničnej kontroly, dnes už nepochopiteľná radosť z bezproblémového prechodu do Čiech, na Slovensko a do Rakúska. A v horách legálne turistickými chodníkmi alebo dokonca aj lesným chodníkom cez hranice. A tak to už trvá 10 rokov. Vydrží to? Príliš dlho žijem v tejto krajine, mnohokrát skúšanej kvôli hlúposti, aby som bol optimistom.