Marianna Pillárová: Kéler svieti. Aj to smutné je u neho radostné

„Hudobník sprostredkováva geniálne myšlienky skladateľov, inšpirovaných Duchom svätým,“ povedal nedávno v rozhovore pre časopis Respekt, slávny český dirigent a hornista (hrajúci na lesnom rohu) Radek Baborák. Pri záverečnom koncerte Festivalu Bélu Kélera (streda 6.9.), poslucháči božskosť klasickej hudby naozaj zažili. Aj vďaka rodáčke z Bardejova, opernej speváčke Marianne Pillárovej (1976). Piesne Bélu Kélera a Gejzu Dusíka zaspievala v Evanjelickom kostole v Bardejove s Bratislavským metropolitným orchestrom.

Narodili ste sa v Bardejove, vyrastali ste v neďalekom Kľušove. Študovali ste na košickom konzervatóriu a dlhé roky spievate v Ostravskom divadle. Ako ste sa dostali k Petrovi Bubákovi a Bélovi Kélerovi?

Pánovi Bubákovi ma odporučil známy slovenský, a asi najobávanejší, hudobný kritik Pavel Unger. Poznáme sa totiž cez moju kolegyňu, muzikologičku. Keď zháňal speváčku pre festival Bélu Kélera v Bardejove, poradil mu, aby ma ako rodáčku oslovil.

Spievali ste v Bardejove predtým?

Áno, ešte pred Kélerovým festivalom som v Bardejove spievala v rámci projektu Pontes, ktorý organizovalo mesto. Po krátkej prestávke ma potom zas oslovili z druhej strany. Takže krásne, osobne sa z toho veľmi teším. Spievala som už v Bazilike sv. Egídia, v Hervartovskom drevenom kostolíku, v Astórii aj v kinosále Žriedlo v Bardejovských Kúpeľoch. A teraz v bardejovskom evanjelickom kostole. Na Festivale Bélu Kélera spievam už po štvrtý raz. Do Bardejova aj Kľušova, kde som vyrastala, sa každý rok rada vraciam. Väčšinou na sviatky, ale aj na iné podujatia.

Z Kľušova až do Ostravy. Ako ste sa tam dostali?

Od materskej škôlky ma v Kľušove v speve všetci podporovali. Rodičia, bohoslovci aj učitelia. Stále sme spievali a tancovali. V kostole, v súbore, všade. Moja profesorka z košického konzervatória, Eliška Pappová, dlhoročná sólistka Opery Štátneho Divadla Košice sa po ukončení aktívnej speváckej kariéry vrátila do svojej rodnej Opavy v Čechách a dostala miesto na ostravskom Janáčkovom konzervatóriu.

Ja som z košického konzervatória išla za ňou. Posledné dva roky som dokončila v Ostrave. Potom som pokračovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v triede profesorky Hany Štolfovej-Bandovej. Keďže s Ostravákmi som účinkovala aj v jednom umeleckom triu a udržiavala s mestom intenzívne vzťahy, moje prvé angažmá smerovalo do Ostravy.

Ako dlho tam účinkujete?

V Ostrave som dvadsaťdva rokov. Od roku 1995. Okrem Národního divadla moravskozlezského Antonína Dvořáka, kde od roku 2001 pôsobím dvadsať rokov ako sólistka v opere, trinásť rokov učím spev na tamojšom Janáčkovom konzervatóriu.

Poznali ste predtým tvorbu Bélu Kélera?

Nie, nepoznala, len som vedela, že existuje. Živo si spomínam, keď za mnou na začiatku prišiel Peter Bubák a vytasil na mňa originálne rukopisy jeho piesňovej tvorby. Začali sme to čítať, lúštiť, študovať a prepisovať. Ako to asi bardejovský skladateľ myslel, ako komponoval.

„Kélerova hudba je krásna, hladká, melodická, v rytme a najradšej v osminových taktoch.“

Takže súčasťou prípravy bolo aj štúdium originálnych notových záznamov?

Samozrejme. Bolo ich treba znovu oživiť. Nie všetky boli pôvodne publikované, tak sme ich postupne začali oživovať. U viacerých Kélerových piesní som aj prvou interpretkou.

Čo všetko takáto práca obnáša?

U Kélerových rukopisov, ktoré pre ľudí znovu objavil pán Bubák, neboli úplne na začiatku zreteľné ani písmená, ani noty. Mali sme našťastie k dispozícii už spracované texty v starej nemčine. Najskôr som si teda načítala texty, potom som začala k notám zapisovať frázovanie a prispôsobovať tomu rytmus skladieb. Následne som si to v harmónii prepojila s klavírom a postupne začala hrať a spievať. A počas toho to nejako celé vzniklo. Mala som šťastie aj na dobrú korepetítorku, kolegyňu Marii Horáčkovou, ktorá sa práce od začiatku zhostila spolu so mnou. Veľmi mi pomohla.

Aká je hudba Bélu Kélera?

Veľa som rozmýšľala nad tým, ako sa Kéler spieva. Znie mi to ako taliansky novoromantizmus. Veľmi hladké, veľmi spevné, melodické, bez nejakých záludností. Absolútne prirodzené. Spieva sa to, ako staré arietty (arietta = krátka ária, pozn. autora). Je to taký popisný romantizmus. Textovo ide väčšinou o intímnu lyriku. Krásne, hladké, melodické, v rytme a najradšej osminových taktoch. Kéler jednoducho svieti.

Čo to znamená?

Že aj to čo by sa zdalo,žemábyť smutné, je u neho radostné. Myslím tým to, že aj celkom závažné texty komponoval s hudbou plnou nádeje. Je tam emócia aj túžba po domove. Pretože Kéler bol viac inde vo svete, ako doma, to máme spoločné. Možno aj preto viem jeho piesne dobre precítiť.

Plánujete sa niekedy vrátiť domov? Na Slovensko?

Áno, plánujem. Uvidím čo sa vyskytne a čo sa mi podarí. Páčilo by sa mi vrátiť a ešte chvíľu tu niekde pôsobiť a pracovať.

Čo najradšej spievate?

Od ľudovej piesne, starej muziky, cez klasiku a romantizmus, až po milovaný verizmus (taliansky umelecký smer na prelome 19. a 20. storočia usilujúci o pravdivé vyjadrenie reality – pozn. autora). Veľmi blízka mi je aj opereta, špeciálne čardáše, na koncertoch nevynechám ani muzikálové melódie. Milujem aj Kélerov čardáš. Mrzí ma len, že nie je v orchestrálnej podobe.

Čo počúva Marianna Pillárová?

Najviac mám rada živú hudbu, ktorá povznáša a zároveň napĺňa.