Teror od učiteľov: Kružidlom do nohy a tresty, desivé spomienky z ČSSR aj po páde režimu
Fyzické tresty boli dlho súčasťou našich škôl. Niektorí bývalí žiaci sa rozhodli prehovoriť a otvoriť tak tému, o ktorej sa veľmi nediskutuje, no malo by sa. Pretože neprávosť by nemala vznikať na miestach, kde sa formuje nová osobnosť.
Telesné tresty boli dlho prirodzenou súčasťou vzdelávacích programov. Aj naši predkovia, ak mali vôbec dovolené sedieť v školských laviciach, videli alebo na vlastnej koži zažili kľačanie na polienku či v kúte miestnosti, trstenicu, ťahanie za uši, facky a iné bolestivé tresty, ktoré boli súčasťou vtedajších výchovných metód.
O násilnom správaní učiteľov a vychovávateľov v čase socializmu, pokračujúcom aj začiatkom 90. rokov, sa veľmi nehovorí. Skutočné príbehy vtedajších školákov z Československa priniesol CNN Prima NEWS a spravodajský portál Dnes24 túto výpoveď doplnil o zážitky ľudí z dôb po rozpade spoločného štátu.
O traumatických skúsenostiach sa rozhodli verejne prehovoriť historik, muzikant, sociológ, spisovateľ a náš svedok, ktorý si želá zostať v anonymite.
Bitka aj cvičkou
„Najviac sme mali obavy z učiteľky, ktorá prevádzkovala takzvané točo papuče, ako svoj originálny trest sama nazvala,“ začína sa vracať do minulosti historik Vladimír Kovář.
Kantorka vtedy vychovávala po svojom – do ruky zobrala známu gumenú obuv, cvičky „jarmilky“ a nimi mlátila vybraných žiakov, ktorí sa podľa nej mali niečím previniť.
„Niekedy v piatej a šiestej triede som dostal od nej mnohokrát výprask, udierala nás jarmilkou po chrbte, po zadku, po nohách, do hlavy, vlastne všade. Úder najviac bolel od tej gumy, ktorá tvorí pracku na topánke,“ spomína si na fyzický teror.
Zároveň pri tom kričala svoj jazykový novotvar: „Točo papuča!,“ ozývalo sa vtedy v triede. Bola to práve táto veta, ktorá sa Kovářovi vryla hlboko do pamäti.
Estetika 70. rokov
Nebola však jediná vyučujúca, ktorá jemu a spolužiakom ubližovala. Vladimír si dobre spomína aj na učiteľa pracovnej výchovy. Ten po deťoch zase hádzal rôzne predmety. „Občas letel napríklad kus dreva, niekedy z toho boli aj modriny, na ruke alebo aj na hlave. Nikomu ale hlavu nerozbil.“
Prečo sa s tým nezdôveril v kruhu rodiny? Vraví, že by ho doma len vysmiali. „Tak to vtedy bolo,“ vysvetlil. Poriadnu facku dostal aj na výtvarnej výchove, dodnes nevie za čo. „Estetika sedemdesiatych rokov,“ dodá ironicky.
Vaše osudy nás zaujímajú:
Kľačanie a trestanie ukazovadlom
O slovo sa prihlásil i sociológ Vladimír Jaromír Horák, ktorého školský teror taktiež neobišiel. „Na prvom stupni som musel občas kľačať v rohu triedy, čo som fakt znášal ťažko. A ako nedôstojné ponižovanie si to v sebe stále nesiem,“ priznáva otvorene s tým, ako môže takéto správanie zanechať hlboké stopy.
Nevydýchol si však ani na druhom stupni základnej školy. Jeho ruky boli poznačené dreveným ukazovadlom, dostával po nich rovno do otvorených dlaní. Vyučujúci na neho zakričal „Nadstav ruky!“ a on už presne vedel, čo bude nasledovať.
Sadistické metódy
O telesných trestov vie svoje i 57-ročný muzikant Jiří Geršl. Šikanu zažil viackrát, no konkrétne si spomína na jednu osobu, ktorá podľa jeho slov „používala až sadistické metódy.“
„Asi v ôsmej triede som sa na hodine hral s kružidlom. Učiteľ mi ho vytrhol z ruky a hodil asi z metrovej výšky na nohu. Kružidlo sa zaborilo do stehna tak dva centimetre. Vzápätí sa cez biele nohavice, ktoré vtedy boli módne, začala valiť krv,“ rozpráva Jiří.
Učebnicou do hlavy
Niektorí učitelia vedeli tak dobre učiť, ako aj trestať. „Pamätám si na fyzikára, ktorý bol ako učiteľ úplne skvelý. Ale keď mal pocit, že niekto vyrušuje, vytrhol mu učebnicu z ruky, zavrel ju a všetkou silou ho ňou udrel zozadu do hlavy. Z toho sme sa potom len ťažko spamätávali do konca hodiny,“ spomína si spisovateľ a nositeľ Štátnej ceny za literatúru Petr Hruška.
Nezabudol však podotknúť, že ani u nich v triede sa doma radšej nikto nesťažoval. Aby nedostal ďalšiu facku medzi svojimi.
U nás ako v horore
Neštandardné výchovné metódy sa udomácnili aj v priebehu formovania mladého Slovenska ako samostatnej krajiny. „Pamätám si to jasne, bolo to na prvom stupni základnej školy. Naša matikárka tĺkla pravidelne spolužiakom hlavu o tabuľu. Žiačika postavila pred tabuľu, a v prípade, ak nepoznal odpoveď, chytila mu hlavu do rúk a následne ju o ňu trieskala. A takto trestala len chlapcov,“ povedal náš svedok.
„V našej triede bolo vždy až hrozivé ticho. Bolo to ako v horore. Predstavte si žiaka, ktorý kráča k tabuli s neuveriteľným strachom,“ dodal.
Svedok si však spomína aj na dieťa, ktoré sa jej nebálo. „Prišiel k nám chlapec a ten ju provokoval. Nebál sa jej, drzo na ňu pozeral… Dnes by sme to skôr nazvali alebo opísali ako akýsi odpor… Vtedy to už nevydržala a prikázala mu kľaknúť si do kúta.“ Chceli sme vedieť, dokedy tam tak bol. „Celú vyučovaciu hodinu,“ dozvedáme sa.
„Raz jej vyplazil jazyk. Dodnes si pamätám, ako mu vtedy v návale zlosti roztrhala sveter, keď letel celou silou do kúta. Bol to štíhly chlapec, veľa práce s ním nemala. Jeho správanie bolo už cez čiaru, no on bol dieťa a ona dospelá žena,“ podotkol svedok.
Násilie v škole
Na každé dieťa sa neusmialo šťastie v podobe učiteľa, ktorý ho správne formoval. Násilie na školách je stále neuzatvorená a aktuálna téma. Podpísala sa viac či menej na niektorých žiakov a formovala ich ďalej.
Napriek tomu sa o tejto kapitole školstva nerozpráva. Veríme však, že by sa malo! Boli ste jej trpkou súčasťou? Dajte nám vedieť.
Ďalšie správy z domova i zo sveta nájdete aj na Dnes24, Facebooku a Instagrame.
Foto: ilustračné
Čo sa deje na Slovensku?
