Ľubomíra Karmanová Kultúra

Známy slovenský pesničkár z nášho kraja o trefách do čierneho: Chceli mi dať aj jednu cez papuľu :)

Svojimi piesňami rozveseľuje, dráždi, nastavuje zrkadlo ľuďom, spoločnosti, aj dobe. Známy slovenský pesničkár Peter Janků má svoje korene v našom regióne a hrdo sa ku nim hlási.

Ilustračný obrázok k článku Známy slovenský pesničkár z nášho kraja o trefách do čierneho: Chceli mi dať aj jednu cez papuľu :)
Zdroj: Dnes24.sk

Peter Janků pochádza z Poltára, istú čas svojho života aktívne pôsobil aj v Lučenci, kde našiel priateľov s rovnakou krvnou skupinou a ako on sám tvrdí, našiel tu literárne a filozofické podhubie svojho života.

Čo, alebo kto, Ťa priviedol ku gitare a spevu?

Vzťah k hudbe považujem všeobecne za danosť každého človeka, až časom sa ukáže, či v polohe pasívneho prijímateľa alebo jej tvorcu. V tomto smere je potom dôležité bezprostredné okolie, v ktorom človek vyrastá. Môj otec bol gitarista aj spevák a stará mama hrávala na klavíri. Veľmi skoro som prišiel na chuť obidvom nástrojom, ale tým dominantným sa stala gitara, ktorá sa najmä v tínedžerskom veku stala mojou neoddeliteľnou súčasťou. Už skôr to bol spev. Pamätám si, ako som sa niekoľkokrát ako chlapec pozastavil nad pohľadmi ľudí na ulici na mňa. Bol som totiž schopný si nahlas kdekoľvek bezprostredne spievať pesničky, ktoré ma v tom období zaujali.

V koľkých rokoch Ti gitara prirástla k rukám a v koľkých k srdcu?

K srdcu hneď, ako som ju počul hrať a obdivoval tých, ktorý dokázali koordinovať pravú a ľavú ruku a vyčariť z toho krásneho tvaru so šiestimi strunami melódiu. Mal som asi 8 rokov, keď sme vo vtedajšej družine založili „kvázi“ kapelu, hrali na obyčajných drevách, vyrezaných do tvaru gitary. Vtedy som si spomenul, že v pivnici doma máme ozajstnú. Poprosil som otca, aby ju opravil a natiahol na ňu struny a odvtedy som gitaru nepustil z rúk.

Tvojim rodným mestom je Poltár, istý čas si pôsobil aj v Lučenci, čo Ťa odlákalo z nášho regiónu?

Život scénografa a muzikanta sa z časti riadi možnosťami, ktoré mu ponúka miesto, kde žije. Ja som v roku 1998 odišiel študovať scénografiu do Bratislavy, ktorá takýchto príležitostí ponúka najviac, a to rozhodlo, kde ostanem žiť. Ale teraz naopak ma láka vracať sa domov, teda do Poltára a Lučenca, kde cítim svoje korene a hrdo sa k nim hlásim.

Ako si spomínaš na svoj život v Poltári a Lučenci, na čo v Tebe zostali tie najkrajšie spomienky?

V Poltári som prežil detstvo, s kamarátmi, behaním po lese, zážitkami s rodinou, to všetko do 14tich rokov. Potom som začal študovať v Kremnici na umeleckej priemyslovke a domov som sa vracal cez víkendy. Umelecké zázemie, ktorým som tam nasiakol určilo, že po maturite som rok žil práve v Lučenci, kde som našiel priateľov s rovnakou krvnou skupinou. Začal som robiť divadlo, ale najmä našiel som tu literárne a filozofické podhubie svojho života, najmä vďaka ľudom z okolia Knihkupectva Phoenix a krčmičky Čierny Orol, ktoré tvorilo neopakovateľné zázemie pre rozvíjanie rozhovorov a umeleckých plánov nás všetkých.

Zvykneš sa sem občas vrátiť?

Vraciam sa už len sporadicky, ale o to radšej. S kamarátmi Lackom Svetlíkom, Oskarom Szabóom a Jožkom Fehérom sme založili APAfest, ktorý je raz za rok príležitosťou sa tu stretnúť, zaspomínať si a zahrať… keďže lučenské umelecké zázemie je do značnej miery najmä hudobné. Ešte sa zvyknem vracať 17. novembra, zahrať na námestí v rámci osláv Nežnej…

Máš vyštudované kostýmové a scénické výtvarníctvo, ale stál si na doskách, ktoré znamenajú svet aj v úlohe herca, na pódiách sa v súčasnosti prezentuješ ako folkový spevák a hudobník, istý čas si okúsil aj chlebíček redaktora. S ktorou zo svojich životných „úloh“ sa stotožňuješ najviac?

Verím v to, že každý dostáva do života dary, ktoré je povinný rozvíjať. U mňa je to rozvíjanie v niekoľkých smeroch a neviem si predstaviť svoj život bez divadla, rovnako ako bez hudby a koncertovania. Popritom tvorím aj literárne, či už texty, dramatické hry alebo divadelno-vedné články a publikácie. K práci televízneho redaktora som sa dostal viac-menej náhodou, ale táto práca ma veľmi oslovila a dodala môjmu životu rozmer zodpovednosti a najmä podporila vzťah k základným princípom fungovania akejkoľvek spoločnosti, ako je spravodlivosť, mravnosť, pravda. Dá sa povedať, že hľadanie pravdy, či už v pesničkách, divadelnej tvorbe alebo prostredníctvom práce televízneho publicistu je tým, čo zjednocuje všetky moje životné „úlohy“.

Čím je pre Teba Tvoja rodina?

Túto otázku by som dal na prvé miesto, tak ako patrí moja rodina na prvé miesto v mojom živote, pretože ma učí pokore, kompromisu a v mnohom zásadne ovplyvňuje to čo robím. Moje snaženie v profesionálnej oblasti vďaka rodine nabralo iný rozmer a rodina zmenila môj pohľad na životné priority. Ale tak, ako v mojej profesii, aj rodina je proces, ktorý sa neustále vyvíja a kladie pred vás nové a nové výzvy. Vďaka tomu sa však dennodenne učím byť manželom a otcom svojich detí.

Každý z nás má svoju „osobnosť“ ku ktorej vzhliada, kto Teba v živote inšpiroval?

Tých mien je veľa a v každom životnom období som sa inšpiroval niekým, kto akurát konvenoval tomu obdobiu. Zmes mien, ako Sokrates, Tomáš Akvinský, Ladislav Vychodil, Mozart, ale aj Jim Morisson, John Lennon, Tadeus Kantor, Jerzy Grotowski, Vladimir Vysockyj, Jarek Nohavica, Karel Kryl, je zdanlivo nesúrodá skupina osobností, ktoré ma „čítankovo“ ovplyvnili vo všetkých oblastiach môjho pôsobenia. S poslednými dvomi menami som mal aj osobného dočinenia, a k nim ako k ľuďom, z ktorých som mohol čerpať aj osobnou skúsenosťou, by som pridal scénografa Aleša Votavu, dramaturgičku Anku Gamanovú či mojich lučenských spolupracovníkov a divadelníkov Vlada Sadílka, Arpiho Szabóa, Dušana Krnáča a Ľuba Šárika, ktorí boli pri mojich prvých divadelných krokoch.

Čo Ťa priviedlo k pesničkárstvu, ktoré nie je divácky až tak atraktívne, ako komerčná tvorba, nikdy si nemal pocit, že by si svoj talent mohol lepšie speňažiť ako komerčný hudobník a spevák?

Komercia je program, zámer, ktorý sa dá uskutočniť rôznymi prostriedkami. Showbiznis pozná overené metódy, ako byť komerčne úspešným. Ja pesničkárstvo vnímam skôr ako poslanie. Ako však potvrdzujú českí interpreti, jedno nevylučuje druhé, ale určite na začiatku pesničkárskej dráhy nestojí motivácia komerčnej úspešnosti.

Svojimi piesňami veľmi trefne reaguješ na citlivé spoločenské témy, stalo sa Ti už, že sa v niektorej Tvojej piesni niekto „našiel“ a prejavil svoju nespokojnosť?

Áno, stalo. A prejavom nespokojnosti môžu byť rôzne veci, od chuti dať mi jednu „cez papuľu“ ako v prípade častušiek na účet pána bývalého predsedu SNS, alebo vyhrážať sa hodením do potoka, ako sa mi to stalo za čias Mečiara. Rovnako to môže byť vybavenie si účtov z pozície zamestnávateľa voči mne, ako zamestnancovi. To však nechám bez komentára. Človeka však poteší, že jeho piesne prežili dlhšie, ako tí, ktorí si niekedy z pozície moci mysleli, že môžu všetko.

Čo Ťa v Tvojom živote najviac uspokojuje a čo Ťa, naopak, vie najviac sklamať, alebo zarmútiť?

Spokojnosť či sklamanie spoločne súvisia s očakávaním a ja som si niekoľko krát, aj boľavo, uvedomil, že hranicu oboch – spokojnosti aj sklamania, určuje miera môjho očakávania. Nechávam sa niesť radšej túžbami, pričom vnímam zásadný rozdiel medzi túžbou a očakávaním. Človek má ísť za svojimi túžbami a nič konkrétne neočakávať, ale tešiť sa každú chvíľu, každý deň, každý okamih prítomnosti z toho, čo mu prináša cesta za splnením jeho túžob.

Foto: archív P. Janků

Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie