Júlia Vargová Ostatné športy

Hendikep ho nezastavil: ROZHOVOR s paraclimberom Andrejom Haršánym

Tento inšpiratívny človek robí to, čo ho baví, a robí to na maximum. Jednou záľubou Andreja Haršányho je sochárstvo, ktorým sa živí. S tou druhou to dotiahol až na majstrovstvá sveta.

Ilustračný obrázok k článku Hendikep ho nezastavil: ROZHOVOR s paraclimberom Andrejom Haršánym
3
Galéria

Rodený Trnavčan vyrastal v centre Malého Ríma. Po svadbe sa presťahoval na Borovú, kde má priestor na svoju umeleckú tvorbu. Život na dedine sa mu vždy pozdával o čosi viac, než ten mestský. Poskytuje mu voľnosť. Pre potešenie chová zvieratá, má vinohrad a veľa času trávi v prerobenej stodole, ktorá je jeho ateliérom aj miestom na tréning.

Andrej Haršány je známy najmä pre svoje sochárske diela. Tvorba lokálneho umelca je známa aj mimo nášho regiónu či za hranicami. Okrem mnohých výstav je autorom známych zelených obrov, ktorí sa pred pár rokmi týčili aj na bratislavskej rešturácii UFO. Nedávno ste jeho práce mohli vidieť aj počas podujatia PechaKucha Night či v Synagóge – centre súčasného umenia, najbližšie bude mať výstavu v Pálffyho paláci v Bratislave. V ostatnom čase sa mu však podaril úspech úplne iného rázu.

Bol prvým a zároveň jediným paraclimberom zastupujúcim Slovensko na majstrovstvách sveta v lezení hendikepovaných, Paraclimbing World Cup-e vo francúzskom Briancone. Ako sám tvrdí, hendikepovaných, ktorých zaujíma lezenie iste nie je málo, len o sebe nevedia. Práve preto by chcel založiť platformu, ktorá by takýchto ľudí spájala.

Lezeniu ste sa venovali aj pred úrazom?

Áno, asi od trinástich rokov. Už vtedy som mal jeden hendikep. Ako desaťročnému mi museli operovať bedrový kĺb, kvôli čomu mám výrazne obmedzenú hybnosť. Noha ma bolí od desiatich rokov denno-denne po celý život. Pri úraze v roku 2015 som si však poškodil aj zápästie.

Čo sa vám stalo?

Spadol som zo strechy z rebríka. To bolo komplikovanejšie, zápästie sa mi už nedalo dokopy a je výrazne bolestivé pri akomkoľvek náznaku pohybu.

Ako sa s tým dá liezť?

Pri lezení poškodenú ruku používam iba na fixovanie. Nemám v nej jemnú motoriku. Stavitelia ciest na súťažiach však vedia aké parametre by mali mať cesty pre jednotlivé kategórie.

Zaujímali ste sa o paraclimbing aj pred týmto úrazom?

To vôbec. Problém s nohou bol malým obmedzením na to, aby ma takto klasifikovali. Ani som o tom nevedel, ani ma to veľmi nezaujímalo.

Predtým som liezol vyslovene pre radosť. Chodieval som na expedície, na Baffinov ostrov, Grónsko, Lofoty… skôr sme chodili po svete.

Keď som našiel, že existuje niečo ako paraclimbing, začal som sa tomu venovať. Naštudoval som si, čo bolo treba, zohnal som si trénera a začali sme spolu trénovať. Vytvoril mi lezecký plán a trikrát do týždňa sme chodili do Bratislavy. Takéto lezecké súťaže sú dve až tri ročne.

Máme niečo také aj na Slovensku?

Lezecké súťaže tu sú, no nič pre paraclimberov. V tomto som jediný. Fungujem pod Slovenským horolezeckým spolkom JAMES, tí však zatiaľ nemajú vytvorenú platformu pre hendikepovaných. Ani Slovenský Zväz Telesne Postihnutých Športovcov neeviduje nič také ako je paraclimbing, čo by som po tomto svojom úspechu rád zmenil. Chcel by som nadviazať nejaké kontakty a povedať, že niečo takéto existuje, niekto takýto je.

Chceli by ste sa teda pričiniť o vznik inštitúcie, ktorá by takýchto ľudí zastrešovala?

Bol by som rád. Na majstrovstvá, ktorých som sa zúčastnil, vyslali iné národy celé tímy. Ak je človek sám, nemá takú motiváciu. Organizácia to posúva na inú úroveň.

Bolo náročné dostať sa na majstrovstvá?

Dostal som sa tam cez národný oddiel a musel som mať posudkovú lekársku správu, či som vhodný adept. To konečné rozhodnutie padlo až pred súťažou, keď som prešiel posudkovou komisiou, ktorá súťažiacich kategorizuje. V praclimbingu sú tri hlavné kategórie. Zrakovo postihnutí, lezci s amputovanými končatinami a lezci s inými obmedzeniami, kam spadám ja. Následne sú tam podkategórie.

Konkurencia bola veľká?

Stosedemdesiat športovcov z tridsiatich krajín. Som v kategórii s najmenším postihnutím, a keďže sa jedná o najľahšie hendikepy, táto kategória je najsilnejšia. Sú tam napríklad profesionálni športovci, ktorým sa stal úraz. To ich síce obmedzilo, no podávajú špičkové výkony. Tí sú ďaleko predo mnou, keďže som sa lezeniu predtým venoval len rekreačne. Kým sa ľudské telo nastaví na takýto výkon, sú za tým roky driny. Nedá sa to za rok-dva, je to beh na dlhšiu trať.

Aké hendikepy mali ľudia vo vašej kategórii?

Skleróza multiplex, rôzne úrazy na rukách a nohách…

Ako lezú nevidiaci?

Majú navádzača, ktorý ich zdola naviguje.

A ako sa dá liezť s amputovanými končatinami?

Tých na majstrovstvách nebolo až tak veľa, no naozaj, klobúk dole. Lezú naozaj ťažké cesty. Niektorí používajú protézy, iní nie… poväčšine majú aspoň kýptik, ktorý im namiesto končatiny zostane a tým sa pridŕžajú.

Súťaží sa na umelej stene?

Každá táto súťaž je na umelej stene, s tým, že hendikepovaní sú istení zhora. Nemajú ako spadnúť. Lano je istené na vrchu cesty, takže nehrozí žiadny pád. Každá kategória má svoju cestu a jednotlivé chyty sú obodované. Čím vyššie človek vylezie, tým viac bodov získa. Do finále postupujú šiesti.

Lezie sa on sight, bez prípravy, čakáte v izolácii. Cestu, ktorou sa polezie predtým nesmie nikto vidieť. Okrem zrakovo postihnutých. :)

Je veľký úspech sa na majstrovstvá sveta čo i len dostať, ako ste však dopadli?

Na jedných pretekoch pred majstrovstvami sveta, kde som sa bol oťukať, som skončil štvrtý. Na majstrovstvách som bol jedenásty, no konkurencia bola výrazne silnejšia. Vedel som, že na to nemám, keďže trénujem krátko. Budúci rok by som to však rád napravil. Tento rok mi išlo vyslovene o to, aby ma klasifikovali.

Aké boli reakcie vášho okolia, keď ste sa po úraze pustili do športu, ktorý je náročný aj pre človeka so zdravými rukami a nohami?

Čudovali sa, čo mi to napadlo. Trénujem šesťkrát do týždňa už rok. Trikrát týždenne chodím do Bratislavy a trikrát týždenne trénujem doma, na Borovej. V ateliéri som si postavil umelú stenu.

Takže v jednom priestore tvoríte aj leziete?

Je to stará prerobená stodola o veľkosti 15 × 15 metrov, vysoká asi osem metrov, tam na to mám priestor.

Obmedzuje vás hendikep aj v bežnom živote?

Som sochár, tam je dobré mať dve ruky. Keďže mám len jednu, trošku dlhšie mi to trvá, ale nejak to zvládam.

Sochárstvo ma bavilo odmala. Aj som ho vyštudoval, aj som sa pri ňom snažil zostať… Živiť sa sochárstvom na Slovensku nie je jednoduché, ale dá sa to.

Rozhovor s Andrejom Haršánym
3
Galéria
Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie