Péťa z Pelíškov: Neviem si predstaviť vychovávať dieťa v dobe udavačstva a kádrových posudkov

Zdroj: archív ČSFD

Kultová komédia o časoch (ne)dávno minulých Pelíšky bola nakrútená v roku 1999 podľa knižnej predlohy Hovno hoří od Petra Šabacha.

Film sa v priebehu rokov stal obľúbenou „povinnou sviatočnou jazdou“ v takmer každej slovenskej a českej domácnosti. Nesmrteľné hlášky a fenomenálne herecké výkony bavia fanúšikov dodnes.

Z Péťu je „tatínek“!

Od nakrúcania filmu ubehlo už neuveriteľných 21 rokov. Obľúbení detskí herci sú dnes dospelákmi, niektorí dokonca vychovávajú vlastné potomstvo. Určite si dobre pamätáte šibala Péťu, ktorého maminka si cez inzerát hľadala partnera. Péťa mal na nového potenciálneho otecka trošku vyššie nároky, až sa s mamou zhodli, že žiadneho „tatínka“ nepotrebujú.

Dnes je z Mareka Morvaia, alias Péťu, hrdý otecko štvorročného chlapčeka. Ako si spomína na nakrúcanie a aké pocity v ňom dnes vyvolávajú Pelíšky?

Ako dieťa si účinkoval v kultovom filme Pelíšky. Ako si spomínaš na svoju rolu?

Je to už celkom dávno, predsa len, už ubehlo veľa rokov. Spomienky na celé natáčanie sú ale, samozrejme, iba dobré. Hoci je výroba takéhoto filmu veľká drina, na pľaci vždy panovala skvelá nálada, koľkokrát aj do neskorých hodín pri nočnom natáčaní. A spomienky na rolu? Bol som 12-ročný chlapec, ktorý sa pýtal či hoří hovno. Takže som sa určite nemohol sťažovať. Mal som veľa natáčacích dní s Evou Holubovou a Jardom Duškom. Sú to výborní ľudia a vždy s nimi bola na pľaci sranda. A, samozrejme, sme sa vo voľných chvíľach vedeli zabávať s Uzlinkou, Jindřiškou a Michalom. Kvôli natáčaniu som sa musel naučiť tancovať, čo bola pre mňa drina, lebo – a to až dodnes – nepatrím zrovna k milovníkom tanca (smiech).

Ako si sa dostal na konkurz a k role vo filme? Bola to náhoda?

Náhoda to určite nebola. Moja mamina pracovala v televízii a venovala sa detskej tvorbe. Ako dieťa som bol často chorý, takže jej neostávalo nič iné, ako brávať ma so sebou do práce. V štúdiu a pri výrobe detských relácií som strávil veľa času. Keďže som bol až príliš zhovorčivý, začal som sa postupne zapájať aj do komparzu. Existuje dokonca jeden diel Od Kuka do Kuka, ktorý som uvádzal asi ako päťročný iba s Kukom, bez Paťky Jariabkovej. Dúfam, že ho nik nebude teraz hľadať po archívoch (smiech).

Ale späť k Pelíškom. I keď mi televízia a film neboli cudzie, dostal som sa k nim vlastne úplne inak. Keď som mal asi osem rokov, bežala v Českej televízii (ČT) upútavka na konkurz pre deti do pripravovaného seriálu.

Cez konkurzy v Ostrave a Brne som sa dostal až na kamerové skúšky, kde si ma Jan Hřebejk vybral na rolu Foxla do seriálu z detskej ozdravovne Kde padají hvězdy.

Pri nakrúcaní som sa aj prvýkrát stretol so Sylvinkou (predstaviteľka Uzlinky) a Evou Holubovou. Po asi dvoch rokoch sa mi ozval Jan Hřebejk s malou epizódnou rolou v seriáli Bakaláři, ktorý ČT vyrába dlhé desaťročia na základe diváckych príbehov. Krátko po tom ma opäť oslovil Hřebejkov produkčný tím s ponukou role do celovečerného filmu. No a zvyšok poznáte z obrazoviek a filmového plátna.

Článok pokračuje pod fotkou.

Marek Morvai s Janom Hřebejkom – fotka zo seriálu Kde padají hvězdy.

Pozeráš na Vianoce Pelíšky? Aké pocity to v tebe vyvoláva? Dívať sa na seba ako na dieťa?

Po vydaní Pelíškov som film videl niekoľkokrát, ale potom niekoľko rokov nie. Predsa len, počas nakrúcania som mal 12 rokov, takže po vydaní filmu som mal v živote iné starosti a záujmy ako pozerať sa na seba v telke (smiech). No, aby som bol úprimný, čím som starší, tým radšej ten film mám. Nie kvôli tomu, že som v ňom hral, ale pre odkaz, ktorý tu zanechal a jeho posolstve.

Film si sám o sebe v telke nezapnem, ale keď už na mňa vyskočí pri prepínaní, zvyknem ho dopozerať. Nielen kvôli spomienkam, ale aj napríklad kvôli skvelej hudbe a tomu pocitu, keď film skončí, ty sedíš pri titulkoch a rozmýšľaš nad tým všetkým, čo si práve videla.

Spomínaš si, či si ako dieťa chápal posolstvo filmu?

Nechcem tvrdiť, že 12-ročné predrevolučné dieťa vie úplne pochopiť, čo sa snažil skvelý Petr Jarchovský zachytiť v príbehoch jednotlivých rodín – v ich pelíškoch.

Film je síce na povrchu komédia, ale keď sa naň pozriem do hĺbky, ostane vo mne strašná pachuť tej doby, v ktorej moji rodičia museli žiť.

Keď už Pelíšky pozerám, tak zväčša do konca. Pri finálnej scéne s venovaním, so skvelým hudobným doprovodom Blue Effectu s Vladimírom Mišíkom, sa veľakrát neubránim slzám. Vďakabohu, nie som generácia, ktorá by si aktívne prežila komunizmus, ale verím tomu, že som sa naučil vážiť si život a slobodu. Príde mi strašne nefér, čím si naše rodiny prešli…

Neviem si predstaviť, že by sme mali s priateľkou vychovávať dieťa v dobe normalizácie, udavačstva a kádrových posudkov.

Článok pokračuje pod fotkou.

Marek Morvai ako Péťa v Pelíškoch.

Ako si hercov vnímal ako dieťa? Ktorý bol najviac „priateľský“?

I keď si vďaka otcovi, skvelému športovému novinárovi, veľmi rád pozriem dobrý anglický futbal, hokej alebo Tour de France, nemám rád rebríčky. Pri výrobe Pelíškov sa na pľaci zišlo strašne veľa fajn ľudí, ktorí ten film ozaj robili s láskou a srdcom. I keď je výroba akéhokoľvek filmu či seriálu strašne náročná, vždy bola pri práci skvelá atmosféra a celý štáb si bol vlastne pri výrobe takou malou -veľkou rodinou.

Ako si spomínaš na Jiřího Kodeta?

Musím sa priznať, že som v túto otázku vlastne aj dúfal. Pán Kodet bol jeden úžasný človek, ktorý mi toho strašne veľa dal. S odstupom času ma mrzí, že som sa od neho nemohol učiť viac. Mrzí preto, že som bol príliš mladý, aby som si zobral všetko, čo som si od tak geniálneho herca zobrať mohol. Bol obrovský profesionál, ktorý do svojej role dokázal dať úplne všetko, a to isté čakal od ostatných. Či s ním bolo natáčanie jednoduché? Určite nie, ale aspoň ja osobne vďačím pánovi Kodetovi za svoje herecké výkony, ktoré som predviedol.

Spomínam si na náš posledný spoločný natáčací deň. Pán Kodet prišiel za nami, ak sa nemýlim, sedeli sme s Uzlinkou, a povedal: „Děti, promiňte mi, jestli jsem byl na vás příliš přísný při natáčení. Já jsem jenom chtěl, ať to všichni zahrajeme nejlíp, jak to umíme.“ A potom nám podal ruku.

Som z toho vlastne úplne „paf“ dodnes a nikdy na ten moment nezabudnem. Vo veľa veciach mi pripomínal môjho deda, ktorý ma aj vychovával. Obaja boli ako sa vraví „stará škola“.

Článok pokračuje pod fotkou.

Dospelák Marek s rodinou.

Spoznávajú ťa ľudia ako účinkujúceho v Pelíškoch?

Keďže už dlhé roky nosím bradu, výzorovo skôr nie. Ale keby som sa oholil, asi by som stále vyzeral podobne ako v 12-tich. To mám vlastne asi aj dobrý argument, prečo sa neholiť. Samozrejme, že ma poteší, keď ma niekto spozná a povie ako má rád Pelíšky. No potom vždy príde sebareflexia, že môj príspevok do celého filmu je vlastne strašne malý. Takže sa zväčša iba úprimne poďakujem, že sa ľuďom film páči, a že ho stále pozerajú.

Čomu sa venuješ teraz?

Teraz ťa asi sklamem (smiech). Herectvu som sa nikdy nemal nejako v pláne venovať. Vždy ma strašne bavilo rozoberať veci. Skladanie naspäť bola nuda (smiech). Tiež ma bavilo rozprávať. Takže som už 13. rok v nadnárodnej IT korporácii, kde sa ako projektový manažér zaoberám automatizáciou.

Okrem IT, ktorému sa rád venujem aj vo voľnom čase, som však svojím spôsobom pri umení ostal. Približne v čase, kedy som točil Pelíšky, som začal fotografovať. Toho času samozrejme na film, na dedov Flexaret. Táto moja záľuba ma neopustila a posledných pár rokov sa venujem svadobnej a portrétnej fotografii. Ak sa chceš opýtať, rovno ťa zastavím – áno, vznikajú občas smiešne situácie, keď sa na svadbe prevalí, že ju fotí Péťa z Pelíškov, ale to je téma na iný rozhovor (smiech).

Vieš si predstaviť, že by si sa znova postavil pred kamery? V čom by si si dnes zahral?

Tak v túto otázku som naopak nedúfal (smiech). Ja si strašne vážim, že som mohol byt súčasťou takého úžasného projektu, akým film Pelíšky sú. Ale popri plejáde najlepších československých hercov mi príde môj prínos strašne malý.

I keď si v osobnom živote prídem ako sebavedomý človek, asi by som sa dnes veľmi bál ísť „s kožou na trh“.

Keď sa nakrúcali Pelíšky, bral som hranie ako prirodzenú vec. Predsa len som sa vo filmovom prostredí pohyboval. Dnes, s odstupom času, za tým vidím neskutočné úsilie a talent, ktorý človek musí zo seba vydať. Ale aby som ti odpovedal na otázku, v čom by som si zahral… Strašne by som chcel hrať v Tarantinovom filme, kľudne aj mŕtvolu! (smiech)

Máš krásneho synčeka. Vieš si predstaviť, že by tiež skúsil hereckú dráhu?

Ďakujem. Ja sa aj po skoro štyroch rokoch otcovstva stále cítim vo veci rodičovstva ako nováčik. Nikto nám nedal ku dieťatku manuál! (smiech) Už teraz je veľmi náročné odpovedať na synove otázky a navyše, je po mne „priveľmi zhovorčivý“ (smiech). Obávam sa, že na hereckú kariéru nášho syna sa budeš musieť opýtať priamo jeho. Ak by boli dostatočne presvedčivé argumenty v podobe sladkostí alebo jedla všeobecne, asi by si dal povedať.