Zo slnečného španielskeho pobrežia do trnavskej fabriky: Ako sa tu žije Delii?

Foto: Júlia Vargová / Zdroj: Dnes24.sk

Než si našla prácu v Malom Ríme, pracovala v Bratislave. Ako sama tvrdí, práve vďaka Trnave spoznáva skutočnú slovenskú kultúru. Má ju rada a hrdo o nej rozpráva.

V rozhovore nám prezradila, čo ju na Slovensku najviac šokovalo hneď po príchode, čo si tu naopak nevie vynachváliť a čím je pre ňu Trnava výnimočná.

Kedy a prečo si prišla na Slovensko?

„Na Slovensko som prišla koncom júla 2015. A prečo? Túto otázku sa ma ľudia pýtajú veľmi často. Zväčša odpovedám: A prečo nie? Chcela som opätovne okúsiť život v zahraničí a mala som starého známeho, ktorý pracoval v Bratislave. Povedal mi o pracovnej príležitosti a tak som sa rozhodla, že to skúsim a pôjdem do toho.“

Takže si začínala v Bratislave. Kedy si sa dostala do Trnavy?

„Dva roky som pracovala v hlavnom meste, no chcela som zmenu. Naskytla sa mi príležitosť robiť niečo bližšie mojim predchádzajúcim skúsenostiam a tak som šla do toho.“

Ako reagovali ľudia z tvojho okolia, keď si im oznámila, že ideš žiť na Slovensko.

„Niektorí z nich ani netušili, kde to je. Iní sa ma zas pýtali na Československo. To sa však podľa mňa v posledných rokoch zmenilo. Je to aj tým, že veľa Slovákov odchádza za prácou do zahraničia a naopak. Taktiež vďaka lacným a ľahko dostupným letenkám, ľudia spoznávajú Slovensko o čosi viac.“

A čo si tí, ktorí zrovna vedia kde je Slovensko, o ňom myslia?

„Záleží s kým sa o tom rozprávam. Niektorí myslia, že sa tu dosť pije, iní sa hlavne veľa pýtajú. Pozitívom, ktoré vyzdvihujem je, že Slovensko ponúka pracovné príležitosti, aké sa v ostatných krajinách vrátane Španielska dajú nájsť len ťažko.“

Aké boli tvoje očakávania?

„Žiadne som nemala, či skôr neočakávala som veľa. V škole nás naposledy učili o Československu, môj známy, ktorý tu pracoval mi však veľa rozprával a viac menej som vedela do čoho idem.“

A aké boli tvoje prvé dojmy?

„Prvý deň som priletela Z Barcelony do Viedne a odtiaľ som šla autobusom do Bratislavy. Prišiel po mňa kamarátov kamarát.“

„Prichádzala som koncom júla zo slnečného španielskeho pobrežia a vystúpila som na starej bratislavskej autobusovej stanici. V tej chvíli som o svojom rozhodnutí zapochybovala. Spytovala som sa sama seba, že prečo to robím?“

„Mala som sa fajn, prácu, rodinu, priateľa, všetko… a skrátka som zmenila svoj život a prišla sem. Aj budovy tu na mňa pôsobili strašidelne, tmavo a staro. Ten pocit však netrval dlho. Zažila som vrelé privítanie, ľudia ku mne boli milí a ústretoví.“

Máš tu hlavne zahraničných priateľov, alebo domácich?

„Oboje. Vďaka rôznym komunitám je pre mňa jednoduchšie nadviazať kontakty s cudzincami. Mala som však aj slovenskú spolubývajúcu a mám aj zopár slovenských priateľov.“

Čo bolo pre teba najväčším kultúrnym šokom?

„Zo začiatku to bol vo všeobecnosti najmä postoj a prístup ľudí. Slováci sú o čosi hanblivejší a nie veľmi otvorení. Tento pocit vo mne však pretrvával hlavne zozačiatku v Bratislave. V Trnave je to iné.“

„Veľmi ma však šokovali najmä zákaznícke služby. Personál tu nie je milý, príjemný, ochotný pomôcť, neusmievajú sa. Nedá sa ani len hovoriť o zákazníckom servise. Ten tu skôr nie je ako je. Samozrejme, česť výnimkám. Aj v Trnave mám zopár obľúbených podnikov, kde je vidieť, že sa to dá aj inak, že zákazník je na prvom mieste. Ale dá sa povedať, že situácia sa z roka na rok zlepšuje.“

A potraviny… Chýba mi domáce jedlo.

Aké slovenské špeciality obľubuješ? A aké naopak nemáš rada?

„Sú tu úžasné polievky. Mám rada miestne syry aj mäso. Zbožňujem údené koleno a chutia mi aj halušky. Naopak nemám rada rožky. Všetci ich tu kupujú, no podľa mňa nemajú chuť.“

Odkiaľ pochádzaš?

„Som z mesta Sagunto neďaleko od Valencie. Je približne rovnako veľké ako Trnava. Architektúra je však veľmi odlišná a taktiež jednotlivé zvyklosti.“

„Slováci príliš skoro večerajú. Asi dvakrát som už bola s kolegami na večeri po práci, po piatej. U rodičov v Španielsku máme zvyčajne čas večere o deviatej. Jedlo si vychutnávame aj dve hodiny, kde to tu sa ľudia najedia a idú preč. Postupne však chtiac či nechtiac prispôsobujem svoje zvyky tunajšej kultúre stolovania a po príchode domov z práce mi už občas škŕka v bruchu. :)“

„Čo sa týka množstva podujatí a akcií, je to porovnateľné.“

Takže ani Španielsko nie je len o fieste, sieste a la vida loca (bláznivom živote)?

„Chodíme aj do práce. :D Pochádzam z východného pobrežia Španielska, je tam teplo, nemáme tuhé zimy, takže leto, slnko a zábava k tomuto regiónu patria. Aj tu je však veľa možností kde sa zabaviť. Onedlho bude v Trnave jarmok. Určite si ho pôjdem užiť. Siestu si v týždni nemôžem dovoliť ani tu, ani v Španielsku, kvôli práci.“

Kedy si sa začala učiť po slovensky?

„Prvé roky som slovenčinu vôbec nepotrebovala. Pracovala som pre veľkú korporáciu s množstvom zahraničných kolegov. Angličtina mi stačila. Ovládala som základy, čo mi na nákupy a bežné úkony stačilo. Keď som však prešla do Trnavy, jazyk som potrebovala využívať naplno, a tak sa už vyše roka aktívne učím. Tiež moja učiteľka slovenčiny mi veľmi pomáha.“

„Keď som začala pracovať v Trnave, v spoločnosti som bola jedna z mála cudzincov. Každý, koho som poznala bol miestny, vďaka čomu som sa naučila ako to v spoločnosti i všeobecne na Slovensku chodí. V niektorých prípadoch ma to prekvapilo pozitívne, v niektorých nie veľmi. Nabrala som však nezabudnuteľné skúsenosti.“

Takže si Trnavu nevieš vynachváliť?

„Mojich zahraniční priatelia, ktorí žijú tu na Slovensku sú vždy prekvapení keď poviem, že pracujem v Trnave. V skutočnosti som však na to hrdá. Dalo mi to hlavne príležitosť bližšie spoznať Slovensko, Slovákov a ich kultúru.“

„V Trnave mám miestnych priateľov, vďaka ktorým spoznávam, aký je skutočný trnavský a tým aj celkovo slovenský život. Preto som vlastne aj chcela ísť žiť do zahraničia. Nie ako turista, ale spoznať krajinu a jej ľudí do hĺbky. Trnava je nádherné mesto. Mám ju rada a skutočne si ju užívam. Odkedy tu pracujem, cítim sa oveľa viac integrovaná.“