Neobyčajný príbeh obyčajných zápaliek: Čo ich spája s bájnym kameňom mudrcov?
Klasické zápalky dnes považujeme za samozrejmosť. Ich vzniku však predchádzal náročný a zaujímavý proces pokusov a omylov.
Významným míľnikom vo vývoji ľudstva bolo bez najmenších pochybností skrotenie ohňa. Dlhé tisícročia sa však v jeho zakladaní prakticky nič nezmenilo. Ľudia si pomáhali trením či kresaním. Používali kameň a neskôr železo. Všetko však zmenil významný objav.
Reč je samozrejme o tradičných zápalkách. Čo predchádzalo ich vnizku?
Kameň mudrcov
„K novým chemickým technológiám výroby zápaliek významnou mierou prispel v druhej polovici 17. storočia hamburský alchymista a kupec Hennig Brand. Pri pátraní po kameni mudrcov objavil v moči biely fosfor (1669). Objavovaním fosforu sa zaoberal aj Francúz Antoine Lavoisier, autor vedeckej chemickej terminológie, ktorý ho zaradil medzi chemické prvky. V roku 1769 švédski vedci Johan Gottlieb Gahn a Carl Wilhelm Scheele (pôvodom Nemec) zistili, že v kostiach sa nachádza fosforečnan vápenatý a vyrobili fosfor z kostného popola (1771). Ten sa stal hlavným zdrojom fosforu až do druhej polovice 19. storočia," priblížil Igor Lazorík z Krajského múzea v Prešove.
O ďalší medzník pri pokusoch o výrobu predchodcov dnešných zápaliek sa v polovici 18. storočia postaral anglický prírodovedec Henry Cavendish, ktorý objavil vodík.
„Zápalný plyn vodík v tom čase dokázali pomerne jednoducho vyrobiť naliatím kyseliny sírovej na kov (železo, zinok). Čoskoro sa tieto objavy začali využívať na zapaľovanie," dodal Lazorík.
Turínska sviečka
Keby sme pokračovali v bádaní po predchodcoch dnešných zápaliek, narazili by sme na takzvanú „Turínsku sviečku“. O jej zostrojenie sa postaral v roku 1779 Louis Peyla z Turína. Bola tvorená približne 10 centimetrov dlhou voskom zaliatou sklenenou trubicou. V jej vnútri bola trstinová vosková sviečka. Jej bavlnený knôt bol navlhčený v zmesi fosforu a síry.
A ako sa táto „Turínska sviečka“ zapaľovala? Sklenenú trubicu stačilo rozbiť a chemikália pri kontakte so vzduchom zapálila knôt. Ako dodal Igor Lazorík z Krajského múzea v Prešove, takúto pomôcku používali na zapaľovanie iba vyššie spoločenské kruhy.
Azbest a kyselina sírová
Keďže ľudia potrebovali jednoduchý spôsob, ktorým by mohli zakladať oheň, vývoj pokračoval aj ďalej.
„V roku 1805 Parížan Jean Christoph Luis Chancel konce jemných drevených tyčiniek, dlhých asi 8 cm, natrel roztopenou sírou, zmesou cukru a chlorečnanu draselného. Tieto prvé zápalky sa zapaľovali ponorením hlavičky do azbestovej fľaše naplnenej koncentrovanou kyselinou sírovou. Ich užívatelia tak museli nosiť so sebou fľaštičku s nevyhnutnou kyselinou. Preto ich nazývali „namáčacie“ či „paličkové zapaľovače“ alebo aj „chemické mašinky“," pokračuje v rozprávaní Lazorík. Zapaľovanie takýchto zápaliek však nebolo práve pohodlné a tak nenašli väčšie uplatnenie.
Ďalší vynález bol poriadne výbušný. Ako pokračoval vývoj zápaliek až do dnešnej podoby? Dočítate sa to na ďalšej strane!