Ilustračný obrázok k článku Nevidiaci Imrich vycvičil niekoľko vodiacich psov: Dali mi samostatnosť, aj šťastie
9
Galéria

Nevidiaci Imrich vycvičil niekoľko vodiacich psov: Dali mi samostatnosť, aj šťastie

Pán Imrich Bartalos nedávno oslávil 70 rokov. Od narodenia má zrakové postihnutie, no stihol urobiť už toľko vecí pre dobro spoločnosti, ako málokto zdravý.

Eva Sládková Správy Rôzne
Eva Sládková Správy Rôzne

Nevidiaci Imrich vycvičil niekoľko vodiacich psov: Dali mi samostatnosť, aj šťastie

Pán Imrich Bartalos nedávno oslávil 70 rokov. Od narodenia má zrakové postihnutie, no stihol urobiť už toľko vecí pre dobro spoločnosti, ako málokto zdravý.

Ilustračný obrázok k článku Nevidiaci Imrich vycvičil niekoľko vodiacich psov: Dali mi samostatnosť, aj šťastie
9
Galéria

Imrich Bartalos sa narodil so zrakovým postihnutím. Spočiatku mal nejaké zvyšky zraku, no napokon úplne prišiel aj o tie.

Napriek tomu žije plnohodnotný život plný lásky, má manželku a dve zdravé deti. Celý život vyučoval hudbu, do dôchodku odišiel až tento september. Založil Výcvikovú školu pre vodiace a asistenčné psy, pričom sám vycvičil niekoľko labradorov, ktorí výrazne pomohli iným nevidiacim. Žije neďaleko Bratislavy, v obci Zlaté Klasy.

Aké ste mali detstvo?

Od narodenia som zrakovo postihnutý, ale spočiatku som mal drobné zvyšky zraku. Nestačilo mi to však ani na to, aby som mohol chodiť do bežnej základnej školy. Pokúšal som sa o to, aby som študoval integrovane, ale boli s tým obrovské problémy. Neskôr som išiel do školy pre slabozrakých, ale tam som bol tiež len chvíľočku, pretože zistili, že ja tam vôbec nepatrím.

Potom som sa konečne dostal do Spojenej školy internátnej pre nevidiacich v Levoči, kde som sa zoznámil s Braillovým písmom a bol som úplne nadšený. Hneď som vedel, že toto je to, čo ja naozaj potrebujem. Tam som sa začal učiť aj hrať na akordeóne a bol som šťastný, že konečne mám nejaké nasmerovanie. Odmalička bolo mojím snom stať sa učiteľom. Ešte keď som chodil integrovane do bežnej škôlky v rodnej obci Čenkovce, mal som úžasného učiteľa. Keď mi deti robili zle, zastal sa ma, bol vždy láskavý a ja som vedel, že chcem byť ako on.

Ako ste sa cítili v bežnej škôlke a škole? Ako sa k Vám správali deti a dospelí?

Niektorí výborne, našlo sa napríklad dievča, ktoré mi diktovalo z tabule a pomáhalo mi. Ale boli aj takí, ktorí mi zámerne hovorili nesprávnu cestu, keď som sa potreboval niekam dostať. Ale zas niekto iný ma zobral za ruku a odviedol, kam bolo treba. Mal som teda rôzne skúsenosti.

Ako ste vraveli, dobrým krokom bola škola v Levoči. Našli ste tam tých správnych učiteľov, ktorí objavili Váš potenciál a ďalej ho rozvíjali?

Škola pre nevidiacich v Levoči už mala tradíciu, a je to výborná škola. Naozaj tam boli a sú na slovo vzatí odborníci, ktorí nás vedeli naučiť mnohým zručnostiam. Aj telesná výchova bola celkom náročná, dokonca sme sa snažili hrať aj hokej a futbal, učili sme sa trafiť do bránky, aj keď nevidíme. Pedagógovia mali skúsenosti a ich cieľom bolo, aby nás výborne pripravili na život.

Krásne ste opísali, ako ste odmalička vedeli, že chcete byť učiteľom. Neskôr ste špecifikovali, že učiteľom hudby. Na čo ste sa učili hrať?

Najskôr trošičku na klavír, ale potom som sa preorientoval na akordeón, a to bola správna voľba. Pretože o akordeón bol v tom období veľký záujem. Ja som teda mal vždy dostatok žiakov.

Hrali ste aj na violončelo. Kde ste sa to naučili?

Po skončení školy v Levoči som išiel na konzervatórium do Prahy. Tam som sa naučil hrať aj na violončelo, ale to som nikdy neučil. Nebolo to bežné konzervatórium. Konzervatórium Jana Deyla je od začiatku zamerané na vzdelávanie zrakovo postihnutých ľudí. Zaujímavosťou je, že tam študovali aj zahraniční študenti. Napríklad sme mali spolužiakov z Izraela, Bulharska, Poľska, či Maďarska.

Článok pokračuje pod fotkou.

Zdroj: Eva Sládková

Mali ste ambíciu ísť na aj vysokú školu?

V tom momente, keď som ukončil štúdium konzervatória, ešte nie. Mal som pocit, že by som chcel začať hneď učiť. Štúdium som končil tak, že som urobil konkurz na hru so Symfonickým orchestrom. Hral som s ním koncert Nikolaja Čajkina pre akordeón a orchester a dirigentom bol Ivan Parík. Bol to obrovský zážitok. Po určitom čase, keď som sa už spriatelil s mojou manželkou, som sa rozhodol pre vysokú školu. Študoval som špeciálnu a liečebnú pedagogiku a ukončil som ju doktorandským titulom.

Splnil sa Vám teda sen a dlhé desaťročia ste učili hudbu. Vlastne ste skončili až tento rok…

Najprv som začal učiť v Prahe na špeciálnej základnej škole pre nevidiace deti. Decká ma mali, myslím, radi. Potom som sa rozhodol vrátiť na Slovensko. Bol som dlho preč z domu, aj rodičia chceli, aby som sa vrátil domov. Nastúpil som teda do Základnej umeleckej školy v Zlatých Klasoch, a tam som vyučoval až doteraz. Celých 47 rokov!

Neuveriteľné! Čo Vám učenie detí, a potom aj dospelých dávalo? Potvrdilo sa, že ste sa dobre rozhodli ako malé dieťa?

Veľmi dobre som sa rozhodol. Bolo to uspokojenie, sebarealizácia. Zúčastnil som sa so svojimi žiakmi mnohých súťaží, kde sme mali veľké úspechy. Povyhrávali rôzne celoslovenské súťaže. Tu, v Zlatých Klasoch, som učil na škole pre bežné zdravé deti a mám viacerých žiakov, ktorí sa neskôr dostali aj na konzervatórium. Mal som aj jednu kolegyňu, ktorá je mojou žiačkou. Od začiatku som ju učil a už ako maličká povedala mame, že chce byť taká učiteľka ako pán učiteľ. A podarilo sa jej to. Dostala sa na konzervatórium v Bratislave, vyštudovala a dodnes si veľmi dobre rozumieme.

Čiže v Prahe ste učili zrakovo znevýhodnené deti a tu ste učili zdravé. Vedeli by ste to porovnať?

Ja si myslím, že rozdiel je obrovský. Ale nedá sa povedať, čo je ťažšie, či učiť zdravé alebo znevýhodnené deti. Nevidiace deti majú hudobné schopnosti rozvinutejšie, než zdravé deti. Je to prirodzené, pretože nevidiace dieťa sa viac venuje zvukovým vnemom.

Poďme teraz k tomu, ako ste sa dostali k psom. Vždy ste mali vodiaceho psa?

Nie. Svojho prvého vodiaceho psa som dostal až v roku 1991, keď som mal 41 rokov.

Ako sa Vám žilo dovtedy, bez vodiaceho psa?

Ťažko. Chodil som s paličkou, sem-tam som bol doudieraný. Niekedy som sa potkol, občas aj zletel. Ale snažil som sa samostatne chodiť. Potom som pochopil, že predsa len je to so psom omnoho lepšie.

Ako ste to pochopili? Niekde ste o tom počuli? Ako ste sa vôbec k tejto téme dostali?

Psy ako také ma zaujímali úplne odmalička. Veľmi zle som videl a na dedine, kde som býval, mali mnohí ľudia psov. Aj my sme mali svojho psa. Páčilo sa mi, ako prejavoval lásku. Keď som prišiel zo škôlky, krútil sa okolo mňa. To je niečo úžasné. Neskôr som chodieval na rôzne aktivity s nevidiacimi, najmä v Česku. Pri Prahe bola rekreačná oblasť, a tam sme sa stretávali učitelia hudby. Viacerí tam prichádzali aj s vodiacimi psami. Veľmi sa mi to páčilo. Na Slovensku bolo tedy pomerne málo vodiacich psov, lebo sa cvičili len v Českej republike.

Vravíte, že svojho prvého vodiaceho psa ste dostali až v roku 1991. Ako Vám zmenil život? V čom to bolo potom zrazu iné?

Zvyknem hovoriť, že mať vodiaceho psa je veľká starosť, ešte väčšia radosť. Je to najväčší krok k samostatnosti nevidiaceho človeka. Na jednej strane som mu venoval veľmi veľa času, pretože psa treba pravidelne čistiť, venčiť, kŕmiť, a tak ďalej. Stále treba na to myslieť. Na druhej strane, veľmi mi pomohol v samostatnom chodení. Odporúčal by som každému, kto má pozitívny vzťah ku psom, aby sa rozhodol pre vodiaceho psa.

Ako sa volal Váš prvý psík?

Moja prvá sa volala Elza, bola to sučka labradorského retrievera.

Čo sa s ňou stalo? Koľko Vám vydržala?

Neboli sme schopní sa s ňou rozlúčiť. Keď zostarla a už nevládala, mal som ďalšieho vodiaceho psa, ale Elzu sme si nechali. Vtedy som ešte vládal venčiť oboch psov, aj deti mi pomohli. Takže ona u nás dožila až do konca života. Mala šestnásť a pol roka, kedy sme ju predsa len dali uspať, lebo už nevládala chodiť a bolo to už trápenie. Žiaľbohu, ostatných mojich psov som už nebol schopný takto dochovávať. Ale vždy sa mi podarilo umiestniť ich do rodín k príjemným ľuďom, ktorí mali radosť z toho, že majú psa.

Koľko ste ich mali?

Vlastných psov som mal päť, ale ďalších sedem som za pomoci manželky, dcéry a syna vycvičil pre iných nevidiacich. Niekoľkokrát do týždňa som cestoval do Bratislavy, aby som precvičil napríklad chodenie po eskalátoroch, nastupovanie do električky a podobné rôzne úlohy. Vodiaci pes si totiž musí zvyknúť na veľkomestský ruch. No a Bratislava je predsa len rušnejšia ako dedina Zlaté Klasy.

Článok pokračuje pod fotkou.

Zdroj: Eva Sládková

Ako došlo k založeniu Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy na Slovensku? Čo všetko si to vyžadovalo?

Už pred rozdelením spoločnej republiky Čechov a Slovákov sme pociťovali nedostatok vodiacich psov na Slovensku. Keď vznikli samostatné republiky, cítil som, že je ten správny čas a našlo to pochopenie aj v Únii nevidiacich a slabozrakých. V rámci Únie som teda založil najskôr oddelenie výcviku vodiacich psov, bolo to v roku 1993. Prvý vodiaci pes, ktorého som cvičil, absolvoval skúšku v Prahe a mal výborné výsledky. Potom som ho odovzdal nevidiacemu z Bratislavy.

To bola prvá sučka Bibi. Ako to potom ďalej pokračovalo?

Problém bol v tom, že sme nemali finančné prostriedky. Únia súhlasila s tým, že budeme cvičiť, ale musíme sa postarať o financie. Tak som bol veľmi aktívny v tomto smere. Podarilo sa mi dostať aj do televízie, dokonca do živého vysielania, kde som požiadal Slovensko o pomoc a ľudia reagovali vo veľkom.

Koľko ste mali na začiatku ľudí, ktorí cvičili psov?

Najprv som len ja vycvičil jedného psa u nás doma. Keď sa ukázalo, že je o to záujem, začali sme cvičiť trénerov. Vyslovene sme hľadali ľudí, ktorí mohli mať psov v bytoch a našli sme. Postupne sa to rozbehlo. V roku 2006, keď som odišiel z funkcie vo výcvikovej škole, sme odovzdávali 80. vodiaceho psa.

Keď sa dnes obzriete, čo sa Vám podarilo? Aký máte pocit?

Veľmi dobrý. Na Slovensku majú všetci nevidiaci naozaj možnosť požiadať si o vodiaceho psa a slovenské psy majú veľmi dobrú úroveň. Sme tým známi aj vo svete. Pre mnohých nevidiacich je pes nenahraditeľným pomocníkom.

Prečo sa podľa Vás niektorí nevidiaci boja skúsiť to s vodiacim psom? Čo by ste im odkázali?

Možno sa boja aj toho, že sa treba o psa starať. Ďalšia vec je, že v súčasnosti nevidiaci využívajú rôzne technické pomôcky a niektorým to stačí. Podľa mňa však nič nikdy nenahradí vodiaceho psa. To je iný život. Mať psa rovná sa viesť zdravý životný štýl. Pes prináša nevidiacemu šťastie, pocit uspokojenia, aj samostatnosť.

Nevidiaci Imrich Bartalos
9
Galéria
Zdroj: Eva Sládková
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín