Silný príbeh bojovníčky Michaely: Prešla si peklom, dnes žije s tromi obličkami

Prešovčanka Miška má len 22 rokov, no za sebou príbeh veľkej bojovníčky. Kvôli problémom s obličkami si mladá žena vytrpela viac než dosť!

Mrazivé okamihy

Jej problémy začali, mala 15 rokov a mala nastúpiť na strednú školu. „Boli sme na oslave, a keď sme sa vracali domov, tak som pri vystupovaní z auta zistila, že sa nedokážem postaviť na nohy. Do bytu ma odniesli na rukách. Keď som sa prezliekala, zistila som, že mám na nohách malé modrinky,“opisuje pre Dnes24 Michaela mrazivé okamihy.

Na druhý deň išla ku lekárke, ktorá ju hneď poslala na hospitalizáciu do detskej nemocnice.

„Po pár dňoch podávania antibiotík ma poslali domov s tým, že mi fliačky zmizli, takže to znamená, že "som zdravá“. Po pár mesiacoch som bola pozvaná na preventívnu prehliadku k obvodnej lekárke. Zistili mi, že mám bielkoviny a krv v moči, takže moja cesta sa začala na Prešovskej urológii, kde mi doktorka po pár mesiacoch vyšetrení povedala, že mi nedokáže pomôcť," spomína Miška. Lekárka ju potom poslala za špecialistami do Košíc, kde za pár rokov vystriedala viacero doktorov.

Lieky nezaberali

Lieky jej nasadili už od začiatku, veľakrát jej ich aj menili. Posledné lieky, ktoré užívala asi dva roky, boli kortikoidy. Miškinmu telu nerobili dobre, viac jej uškodili, ako pomáhali.

„Mala som snáď všetky nežiadúce účinky, bol to pre mňa horor,“ priznáva Miška.

„Bola som zavodnená, pribratá, mala som extrémne výkyvy nálad, migrény, zvracanie, nevládala som robiť dokopy nič. Skrátka, bolo to najhoršie obdobie v živote. Lekári sa po dvoch rokoch zhodli, že lieky nezaberajú a vysadili mi ich,“ spomína na nepríjemnosti mladá Prešovčanka.

V súčasnosti je Miška v kontakte len s lekármi z Košíc, kam chodí na pravidelné kontroly. Napriek ťažkému životnému údelu ju humor stále neopúšťa. Má vzácnu krvnú skupinu 0+. Hovorí o sebe, že je „špeciálna“ vo viacerých veciach, teda aj v tejto krvnej.

Pomohol dedko

Keďže sa Miške postupom času stav zhoršoval, poslali ju na transplantačné oddelenie do UNLP v Košiciach. „Tam mi už definitívne potvrdili, že moje obličky sú už takmer nefunkčné a potrebujem čím skôr buď dialýzu alebo transplantáciu. Určite je pre človeka lepšia transplantácia, takže som začala hľadať vhodného darcu,“ rozpráva ďalej Michaela.

Rodina jej veľmi túžila pomôcť, nikto však nemal rovnakú krvnú skupinu ako Miška. Darca sa ale, našťastie, našiel. Pomohol jej priateľov dedko, ktorý o jej problémoch vedel dlhé roky.

Už krátko po zoznámení jej priateľov dedko povedal: „Ak budeš potrebovať obličku, ja ti ju dám!“

„Lenže vtedy som to nebrala tak vážne. Predsa len, darovať kúsok seba niekomu, v podstate neznámemu, nie je len tak. Dedko je stonásobný darca krvi a celý život sa snažil nezištne pomáhať druhým. A naozaj mi tú obličku daroval. Celý život športoval a udržiaval sa v skvelej kondícii, ako je tomu aj teraz,“ prezradila Miška.

Najväčšia odmena

Pred operáciou si obaja veľmi držali palce, aby všetko dobre dopadlo. „Vzájomne sme sa dobíjali pozitívnou energiou, modlili sme sa. Po operácii sme boli obaja šťastní, že sa to podarilo. Teraz mi vraví, že jeho najväčšou odmenou je môj úsmev,“ hovorí sympatická brunetka, ktorá má dnes v tele tri obličky.

„Z toho však sú dve moje nefunkčné a jedna funkčná je dedkova. Bohužiaľ, nikto mi nedokáže povedať, ako dlho vydrží dedkova oblička, no obaja veríme že veľmi dlho,“ dodala na záver Miška, ktorá si zaslúži po dlhoročných trápeniach už len pohodu a pevné zdravie.

Hl. foto: archív čitateľky Michaely