Ženy v zákulisí slovenského hokeja: Stať sa rozhodkyňou bolo náročné, ale neľutujem to!
Nežné pohlavie hýbe svetom a aj našim hokejom! Ako druhú v poradí sme si "preklepli" rozhodkyňu Magdalénu Čerhitovú. Aký bol jej hokejový príbeh?
Náš seriál rozhovorov s dámami, ktoré pracujú v slovenskom hokeji, odštartovala hlásateľka a asistentka generálneho manažéra z Michaloviec Chelsea Jeanette Kubek. Ako druhá prišla na rad sympatická Bratislavčanka, ktorej učarovalo rozhodovanie. Presne tak, Magdaléna je hokejovou rozhodkyňou.
Ako ste sa dostali vlastne k hokeju?
“Ako dieťa som spolu s ocinom a sestrou chodievala na Slovan fandiť, a tam sa to začalo.”
Takže vás k tomu priviedli okolnosti spojené s fandením?
“To, že som sa dostala k hokeju, mohla moja sestra, ktorá sa platonicky zaľúbila do jedného hráča…(smiech) Boli sme deti, takže sme chceli chlapcov napodobniť. Dnes by sme s nimi asi zašli na kávu (úsmev), ale v tej dobe sme sa chceli stať hokejistkami.”
Žena a hokej, to príliš nejde k sebe…
“Vtedy, to skutočne nebol bežný jav. Vonku na ihrisku pred domom sme s chlapcami hrávali aj in-line hokej a pamätám si pohľady ľudí a susedov. Ale ako sme rástli a stále hrávali, ľudia si zvykali, sedávali na balkónoch a pozerali sa na nás a neskôr aj fandili.”
Nelákal vás jemnejší šport?
“Bola som trošku živšie dieťa a šport bolo jediné čo ma vedelo zamestnať. Začínala som gymnastikou ešte v škôlke, ale keďže som bola skôr chlapec, nakoniec som sa venovala takmer sedem rokov karate. Na základnej škole zase atletike a od 13-tich rokov to bol hokej. A ostalo mi to až do dospelosti. Vyštudovala som FTVŠ, takže šport to u mňa vyhral na celej čiare.”
Spomínate si, kedy ste stáli prvýkrát na korčuliach?
„Myslím, že už v škôlke.“
Aké ste mali v hokeji ambície?
“Začínala som ako hráčka v klube Danubia Bratislava na zimnom štadióne Vladimíra Dzurillu. Podmienky ale neboli vôbec priaznivé. Finančné problémy klubu, žiadna podpora mesta. A všetko museli ťahať rodičia. Súťaž sa v Bratislave nehrala, tak sa iba trénovalo. Na jednu sezónu som išla hrať za najbližší klub od Bratislavy a to boli Levice. To už som bola ale na gymnáziu a nedalo sa to stíhať.”
Ako vás vtedy brali spolužiaci, predsa len, málokto mal v triede hokejistku?
“Samozrejme, v začiatkoch to bolo pre všetkých úsmevné, ale neskôr sa už nad tým pozastavovalo stále menej a menej ľudí. Naopak, rodičia a najbližší nás od začiatku podporovali, neriešili, či je to správny výber. Videli, že sa nám to zapáčilo, podporovali a pomáhali nám najviac ako sa dalo. Za čo som im neskutočné vďačná.”
Napokon ste sa stali rozhodkyňou…
“Keďže súťažný hokej v Bratislave nebol, trénovali sme cez víkendy o pol šiestej ráno viac menej len preto, lebo sme to zbožňovali. Po jednom tréningu za nami prišiel jeden pán a opýtal sa, či nemám aj s dievčatami záujem o kurz rozhodcu. Vo svete sa pomaly dostával ženský hokej do popredia a začal sa podporovať v každej sfére, čím bolo aj rozhodovanie ženských MS ženami a nie mužmi. Tá myšlienka sa mi zapáčila, spravila som si kurz a začala kariéru.
Aké boli začiatky, ťažké?
"Po úsmevných začiatkoch si hráči, diváci a tréneri pomaly, ale skutočne pomaly, začali zvykať, že žena, „ktorá má ísť variť“, bude naozaj pískať hokej. Asi po troch rokoch sa mi podarilo ísť na prvý turnaj do Nemecka. Potom nasledoval kemp vo Fínsku, Minnesote a potom už každoročne svetové šampionáty rôznych úrovní.”
Ženy v zákulisí slovenského hokeja: A prečo by SZĽH nemohlo mať prezidentku, tvrdí Chelsea J. Kubek
Dominikin deň D sa blíži: Cibulková ukázala ako vyzerá v 32. týždni tehotenstva, FOTO
Legenda je už rok v hokejovom nebi: Veľmi mi chýba, hovorí manželka Jána Staršieho
Pochválite sa trochu s úspechmi, či kde všade ste sa vďaka hokeju dostali?
“Precestovala som kus sveta, ale úsmevné je, že môj najväčší úspech prišiel doma v Bratislave na štadióne, kde som začínala s hokejom. Rozhodovala som finále MS skupiny A dievčat do 18 rokov Kanada – USA v januári tohto roku. Spomeniem ešte napríklad: Finálové zápasy slovenskej Extraligy žien a za odmenu som dostala dôveru na All-star game Tipsport Ligy 2020.”
Čo ste vďaka hokeju získala?
“Navštívila naozaj krásne miesta. Za asi najväčší zážitok považujem návštevu Japonska, kde som bola vlani v lete. Spoznala som množstvo ľudí a našla vynikajúcich priateľov po celom svete. Dalo mi to samozrejme úplne iný pohľad na špecifickú skupinu ľudí – rozhodcov, skupinu ktorej rozumieme asi len my navzájom". (úsmev)
Tvoríte pár s bývalým špičkovým slovenským hokejovým arbitrom Petrom Jonákom. Prezradíte, ako sa v takom rozhodcovskom partnerstve žije?
“Myslím si, že je to podobné ako v iných partnerstvách. S tou výhodou, že sme obaja z jedného fachu! Dokonale vieme precítiť pocity, úspech, neúspech, krivdy, snahu, chyby a všetko čo na ľade zažijeme.”
Neľutujete teda, že ste sa vybrali “hokejovou cestou”?
“Nie. Nebolo to síce vždy jednoduché, ale vybrala som si cestu, dosiahla úspech, spoznala partnera, skvelých ľudí, krásne miesta a mám veľmi pekné zážitky.”
Ženy v súčasnosti preberajú pozície v rôznych sférach, ktoré predtým neodmysliteľne patrili mužom. Príkladom je napríklad slovenská prezidentka. Aký je váš názor na to?
“Myslím, že sme už v dobe, kde sú tieto veci stále viac a viac vnímané ako normálne, ba až bežné. Prajem každému, kto zastáva istú funkciu a vie byť v nej dobrý, úspešný a prospešný. Osobne neriešim či je to muž, alebo žena.”
Takže by vám nevadilo, keby raz vládla slovenskému hokeju žena?
“Nemala by som nič proti tomu.”