Janka bojuje so zákernou chorobou: Napísala o nej scenár a chystá dokument

Janka Žampachová, študentka 3. ročníka Obchodnej akadémie v Hlohovci, sa od útleho detstva potýka s anorexiou. O tom, aký je život s touto chorobou a o svojom odhodlaní šíriť osvetu o poruchách príjmu potravy nám porozprávala v rozhovore.

Klaudia Goncalves
Ilustračný obrázok k článku Janka bojuje so zákernou chorobou: Napísala o nej scenár a chystá dokument
Zdroj: hlohovec.dnes24.sk

O poruchách príjmu potravy (PPP) sa na Slovensku hovorí len veľmi málo. Vieme, že anorexia či bulímia existujú, pokiaľ však nepostihnú človeka v našom najbližšom okolí, len ťažko získame reálnu predstavu o tom, čo to obnáša bojovať s PPP. Janka Žampachová, ktorá sama bojuje s anorexiou, sa rozhodla prispieť k šíreniu informácií o týchto ochoreniach napísaním scenáru pre krátky dokumentárny film. Viac o svojich aktivitách a o tom, aký je život s touto chorobou nám porozprávala v rozhovore.

Ako vznikol tvoj nápad nakrútiť krátky film o anorexii? Ako sa ťa osobne porucha príjmu potravy dotýka?

„Môj nápad nakrútiť krátky film o anorexii vznikol vtedy, keď som prechádzala najťažšou fázou anorexie, ktorú som doposiaľ mala. Mala som váhu „vhodnú“ na hospitalizáciu na detskom psychiatrickom oddelení v Nitre, no moja mama podpísala reverz, keď videla prostredie, v ktorom som mala byť minimálne mesiac. Skúšali sme sa teda z choroby dostať doma, no nešlo to podľa plánov. Po mnohých dňoch a hodinách hľadania a skúmania, či sa priamo poruchám príjmu potravy detí na Slovensku niekto venuje, či by mi niekto mohol pomôcť, sme na nič neprišli. Celé Slovensko má pre detských pacientov s PPP len 3 lôžka a to na psychiatrii v Bratislave, jediná špecializovaná liečebňa v Bratislave bola v 90tych rokoch zrušená, pretože sa liečba tejto poruchy poisťovniam zdala príliš nákladná s neistým výsledkom. Literatúru o tejto problematike sme objednávali z Čiech. Tým, že Slovensko je veľmi málo informované o týchto chorobách (hoci ich je veľmi veľa), nápad sa pomaly začínal drať na povrch. Keďže aktuálne sú médiá najlepší prameň na prenos informácií medzi mladými ľuďmi, bolo to jednoznačné. Musím ľudí informovať, že aj takéto niečo sa medzi nami všade nachádza a nemôžeme to len tak ignorovať.“

Ako dlho ťa anorexia trápi? Si už vyliečená?

„Anorexia ma trápi už od skorého piateho roku. Z dňa na deň som sa rozhodla, že nechcem jesť. Okolie mi často nevinne vravievalo, že som bacuľatá, no môj malý mozoček to pochopil tak, že ma ľudia budú ľúbiť viac, ak budem chudšia. A keďže už od takto skorého veku, sa mi táto veta dostala do podvedomia, je priam jasné, že sa so mnou choroba ťahá skoro ustavične, vždy si môj mozog našiel výhovorku prečo nejesť vhodnú môjmu veku a intelektu. Niekedy mám rok-dva „prestávku“, no následne do toho znova padnem. Ak vás raz porucha príjmu potravy zastihne, veľmi ťažko sa od vás odtrhne. Na otázku či už som vyliečená sa preto odpovedať podľa mňa nedá. Ako som už spomínala vyššie, ak vás to raz postihne, stane sa to vašou súčasťou. Čo vám ale povedať môžem je, že aktuálne som spokojná s tým, kam môj život smeruje a myslím, že odvádzam dobrú prácu so „stišovaním“ anorexie.“

Ako prebieha tvoja liečba v súčasnosti?

„V mojom najhoršom štádiu liečba prebiehala nasledovne. Každý týždeň som chodila k jedinej súkromnej špecializovanej psychiatričke na Slovensku do Bratislavy. Čo bolo náročné nie len pre mňa, ale hlavne pre mamu, z hľadiska časového a finančného (každé sedenie stálo nemálo peňazí) a aj pre babku, ktorá nás často odviezla a zaviezla späť. Nesmela som sa vážiť, nesmela som cvičiť. Musela som jesť 6 jedál denne a zapisovať si, čo som jedla. O každé sústo som bojovala, aby bolo menšie. Vždy, keď som sa u psychiatričky vážila, mala som traumu z toho, že som pribrala. Tak som znovu bojovala o každé sústo, klamala som mamu aj seba…bolo to ako špirála.“

Aktuálne navštevujem psychologičku raz do mesiaca, za čo sa vôbec nehanbím, aj keď je to často brané tak, že navštevovať psychologičku alebo psychiatra, je niečo hodné zahanbenia. Je to doktor ako každý iný. Keď idete k hematologičke kvôli problémami s krvou, je to to isté ako keď idete psychiatrovi s problémami s hlavou."

Čím sa líši tvoj každodenný život od života bežných ľudí?

„Skoro vo všetkom. Najlepšie by asi bolo, keby som vám vysvetlila, čo vlastne s vami anorexia porába. Držím sa jedného hesla, ktoré hovorím skoro každému, ktorý si myslí, že PPP sú hlavne o vychudnutosti. Anorexia nie je choroba tela, ale mysle. Áno, vychudnutosť je jeden z hlavných faktorov, no faktor najhlavnejší je v hlave. Choroba vám úplne pohltí rozmýšľanie. Nemyslíte na nič iné, len na jedlo. Na kamarátov, rodinu, známych, ste väčšinou nepríjemný. Naučíte sa klamať a manipulovať s ľuďmi, čo pre niektorých môže evokovať dobrú vlastnosť do budúcnosti, no ak vám poviem, že skoro každý deň klamete svojim najbližším a ubližujete im, myslím, že dobrú vlastnosť sme vylúčili. Začnete byť depresívny, aktivity, ktoré vás bavili, vás z ničoho nič nebavia, pretože jediné na čo za celý deň pomyslíte, je, kde, kedy a čo budete jesť. Kedy sa vám podarí zmenšiť porcie, koľko má daná vec kalórií, kam schováte nezjedené jedlo…“

Aké fyzické dopady má táto choroba na tvoj organizmus?

„Spomeniem len tie najhoršie: pred dvoma rokmi sa mi menštruácia zastavila na viac ako 8 mesiacov, čo môže v budúcnosti znamenať, že nebudem schopná mať deti. Chodím často na krv, pretože počet krvných doštičiek sa mi zmenšil o viac než polovicu. Rapídne mi začali vypadávať vlasy, na tele mi začali rásť malé chĺpky, zvané „lanugo“, ktoré si telo tvorí vtedy, keď mu je ustavične zima. Bola som stále unavená, depresívna. S anorexiou prišli aj moje fóbie a strachy, boli obdobia kedy som nebola schopná výsť von… Som si istá, že hladovanie spôsobilo viac problémov o ktorých ešte doposiaľ neviem.“

Mohla by si našim čitateľom predstaviť projekt „Chuť žiť“, ktorého si súčasťou?

„Projekt „Chuť žiť“, ktorého som členom, sa zaoberá hlavne pomocou ľuďom trpiacich PPP, je zameraný na to, aby šíril povedomie o tejto chorobe a dal ľuďom nádej, že v tom nie sú sami. Jeho zakladateľkou je Valentína Sedileková, ktorá s projektom začala s pomocou od LEAF Award.“

„LEAF Award je ročný program podpory a rozvoja, ktorý hľadá medzi 13–19 ročnými tých, ktorí sú šikovní a majú dobré srdce. Program rozvoja ušijú následne tímy skúsených odborníkov každej "makovici“ na mieru s pomocou partnerov medzi firmami, expertmi z najrôznejších oblastí a aj vďaka LEAF komunite. Projekty šikovných „makovíc“ podporujú aj finančne, a to do výšky 5000 eur. LEAF Award funguje pod záštitou prezidenta Andreja Kisku."

„Projekt „Chuť žiť“ precestoval už celé Slovensko so svojimi workshopami, prezentáciami a diskusiami, hlavne na základných a stredných školách. Tento rok pripravujú veľa rôznych stretnutí, ako aj premiéru filmu Annine denníky, na ktorom sa podieľam so spoločnosťou LEAF a s mojou veľmi dobrou kamarátkou, kolegyňou, scenáristkou, Annou Fifíkovou, mojou mentorkou.“

Aké bolo tvoje prvé stretnutie s tvojou mentorkou, ako prebiehala vaša vzájomná spolupráca? Stretávali ste sa pravidelne?

„S Aničkou som sa stretla na stretnutí s LEAFom v Bratislave. LEAF ju nakontaktoval s tým, či by nemala záujem mi pomôcť so scenárom. Hneď ako som ju prvý krát stretla, veľmi sme si rozumeli. Ihneď porozumela môjmu nápadu a som veľmi vďačná za to, že v nápad a aj vo mňa, verila a stále verí. Stretávali sme sa raz za dva týždne, navštevovala som ju v Bratislave, pri čom sme po každý raz rozoberali scenár, v čom ho zlepšiť, čo odtiaľ dať preč a ako pre vás spraviť najlepší film, ktorý by vám predstavil túto chorobu a boj s ňou.“

Ako dlho trvalo napísanie scenáru?

„Dokončenie finálnej verzie scenáru trvalo pol roka. Aktuálne máme v pláne sa stretnúť na konci februára s LEAFom, aby sme prebrali nasledovný konkrétny postup v realizácii filmu, hlavne hľadali zdroj financovania tohto ambiciózneho projektu.“

Kedy si budeme môcť pozrieť tvoj dokument? Dočká sa scenár realizácie?

„Film by sa mal nakrúcať niekedy v priebehu mája, júna, čiže rátame s jeho dokončením ku koncu leta 2019. V jeho nasledovnej propagácii budem spolupracovať nielen s LEAFom, projektom „Chuť žiť“, ale aj s občianskym združením „Dobré veci Elky Fulierovej, n.o.“, ktorú sme na pamiatku mojej veľkej podporovateľky – babky, založili spolu s mojou mamou a ujom.“

Čo považuješ za najväčší osobný prínos z tejto tvojej aktivity? Čo ti to dalo?

„Môj najväčší prínos z tohto predošlého pol roka spolupracovania s Aničkou a s LEAFom mi dalo viac, ako sa dá opísať. Stratila som bojácnosť rozprávať, začala som si veriť, konečne som si obnovila moje koníčky, nemyslela som len na jedlo, nebola som ustavične v depresiách, tešila som sa na to, čo príde. Našla som si prácu, za ktorú som veľmi rada. Nebojím sa komunikovať s ľuďmi, nebojím sa cestovať, teším sa z každých maličkostí a celkovo si myslím, že ma táto spolupráca spravila lepším človekom. Nebojím sa budúcnosti, pretože viem, že ak si poviem, že niečo dokážem, tak to tak bude. A pre vás čitateľov, to platí taktiež, želám vám, aby ste sa aj vy našli.“

Janka Žampachová je študentkou tretieho ročníka Obchodnej Akadémie (OA) v Hlohovci. Patrí medzi výborných, vždy vyznamenaných študentov, reprezentuje OA v Okresných aj krajských kolách olympiády v anglickom jazyku, je spoluzakladateľkou a propagačnou referentkou neziskovej organizácie „Dobré veci Elky Fulierovej“. Fotomodelka, tlmočníčka na výstavách psov SKJ, tvorkyňa krátkych videí pre OA Hlohovec. Spoluzakladateľka cvičnej firmy OA „ 21 Kapkejks“, výborná kuchárka aj pekárka, super sestra 5-ročnej Zojky. Podľa slov mamy Jany Fulierovej však aj tvrdohlavá, svojhlavá, ale zároveň citlivá dcéra s dobrým srdcom. Bojovníčka s anorexiou.

Zdroj: hlohovec.dnes24.sk