John Grisham, akého ste ešte nečítali
Autor Firmy či Prípadu pelikán prichádza s niečím jemu vlastným, no zároveň úplne iným. Začítajte sa do nového Grishama.
Ostrov Caminoje napínavý a vzrušujúci príbeh, má skvelú zápletku… ale takéhoto Grishama ste ešte nečítali! Možno ste zvyknutí na právnické príbehy ako Firma, Osamelý strelec, Prípad pelikán ai. Možno na príbehy zo športového prostredia ako Hra o pizzu, či Calico Joe.
Táto novinka vás zavedie do sveta spisovateľov, geniálnych, ale aj márnivých a namyslených.
Gang zlodejov uskutoční lúpež storočia a odnesie si z Firestonovej knižnice Princetonskej univerzity korisť nevyčísliteľnej hodnoty, poistenú na dvadsaťpäť miliónov dolárov.
Bruce Cable vlastní obľúbené kníhkupectvo v ospanlivom letovisku Santa Rosa na Ostrove Camino. Okrem toho má celkom slušné príjmy z predaja vzácnych kníh. Málokto o ňom vie, že občas na čiernom trhu obchoduje s ukradnutými knihami a rukopismi.
Knihy po sebe nezanechávajú stopy. Mnohé sa v rodinách dedia ako šperky – nie vždy úplne zákonne, viete, čo mám na mysli.“ „Neviem.“ „Mimo pozostalosti.“ „Aha, rozumiem. Stáva sa, že ich niekto ukradne a predá ďalej?“
Mercer Mannová je mladá spisovateľka, po prvom úspešnom románe a zbierke poviedok nie je schopná sústrediť sa na písanie, už tri roky mešká s ďalším románom. Príde o prácu a netuší, kde bude bývať, z čoho splatí študentskú pôžičku. Práve vtedy jej do života vstúpi elegantná Elaine Shelbyová, ktorá pracuje pre záhadnú nemenovanú spoločnosť. Mercer prijme jej veľkorysú ponuku a prenikne do kruhu literátov okolo Brucea Cabla s cieľom odhaliť jeho tajomstvá. Mercer sa však dozvie priveľa a v raji nastanú problémy.
John Grisham je autor mimoriadne úspešných trilerov z právnického a zo športového prostredia. Právnická a politická prax mu poskytla množstvo tém na literárnu tvorbu. Jeho romány preložili do 42 jazykov, viaceré z nich sa stali základom pre filmové spracovanie. Vďaka takmer tristo miliónom predaných výtlačkov po celom svete patrí azda k najčítanejším a najúspešnejším spisovateľom súčasnosti.
Začítajte sa do novinky Ostrov Camino
LÚPEŽ 1. Podvodník si požičal meno Nevilla Manchina, skutočného
odborného asistenta z katedry americkej literatúry na Portlandskej štátnej
a čoskoro doktoranda na Stanfordovej univerzite. V liste na dokonale
sfalšovanom hlavičkovom papieri o sebe tvrdil, že skúma dielo F. S.
Fitzgeralda a počas svojej nadchádzajúcej cesty na východné pobrežie by si
rád pozrel „rukopisy a iné písomnosti“ z pera veľkého spisovateľa.
List adresoval doktorovi Jeffreymu Brownovi, šéfovi kabinetu rukopisov
v oddelení vzácnych kníh a zbierok Firestonovej knižnice na Princetonskej
univerzite. List sa ocitol v kôpke s inými a po roztriedení pošty skončil
na stole knihovníka Eda Folka, ktorý mal okrem mnohých ďalších
jednotvárnych povinností za úlohu preverovať pisateľov.
Ed dostával takých listov denne neúrekom, všetky mali čosi spoločné,
napísali ich samozvaní bádatelia a znalci Fitzgeraldovho diela, no niekedy aj
skutoční vedci. Za minulý kalendárny rok preveril a schválil prístup do
knižnice stodeväťdesiatim osobám. Prichádzali z rôznych častí sveta
s dychtivosťou a pokorou pútnikov. Ed posudzoval žiadosti za tým istým
stolom už tridsaťštyri rokov. A stále ich neubúdalo. F. Scott Fitzgerald
neprestával ľudí fascinovať. Záujemcov bolo toľko ako pred tridsiatimi
rokmi. V poslednom čase si Ed čoraz častejšie kládol otázku, či
v živote veľkého spisovateľa ešte zostalo niečo neprebádané,
nepreštudované, o čom dosiaľ nikto nenapísal. Nedávno mu istý vedec
povedal, že v súčasnosti existuje najmenej stovka kníh a vyše desaťtisíc
publikovaných odborných článkov o Fitzgeraldovi ako človeku a
spisovateľovi, o jeho diele aj bláznivej manželke.
A to sa upil na smrť ako štyridsaťštyriročný! Čo keby sa dožil
staroby a ďalej písal? Ed by potreboval asistenta, ak nie celý štáb
pomocníkov. Uvedomoval si však, že predčasná smrť býva predzvesťou
neskoršej slávy (nehovoriac o vyšších tantiémach).
Prešlo niekoľko dní, kým sa Ed konečne dostal k pánu Manchinovi. Len čo
nazrel do knižničného registra, zistil, že ide o nového záujemcu, novú
žiadosť. Niektorí boli na Princetonovej univerzite pečení-varení, tí
jednoducho zavolali: „Zdravím, Ed, prídem v utorok,“ a on zakaždým
súhlasil. No prípad pána Manchina bol iný. Ed si ho vyhľadal na webovej
stránke Portlandskej štátnej. Absolvent bakalárskeho štúdia americkej
literatúry na Oregonskej univerzite a magisterského na UCLA, tri roky
prednáša ako odborný asistent. Na fotografii bol asi tridsaťpäťročný
muž s tuctovou tvárou, pravdepodobne dočasným strniskom a úzkymi okuliarmi
bez rámu.
V liste požiadal toho, kto mu odpovie, aby mu poslal mail, a pripojil
súkromnú gmailovú adresu. Vraj len zriedka pozerá pracovnú poštu. Lebo si
iba obyčajný asistent, pomyslel si Ed, zrejme nemáš ani vlastnú
kanceláriu. Často mával podobné myšlienky, ale ako pravý profesionál si
ich nechával pre seba. Z opatrnosti poslal na druhý deň odpoveď cez server
Portlandskej univerzity. Poďakoval pánu Manchinovi za list a pozval ho do
Princetonu. Spýtal sa, kedy asi pricestuje, a oboznámil ho s vybranými
pravidlami, ktoré sa týkajú Fitzgeraldovej zbierky. Keďže ich bolo viac,
odporučil pánu Manchinovi, aby si všetky preštudoval na webovej stránke
knižnice.
Dostal automatickú odpoveď, že pán Manchin bude pár dní nedostupný. Jeden
z Manchinových spoločníkov sa nabúral do systému Portlandskej univerzity a
upravil e-mailový server katedry angličtiny, pre skúseného hackera hračka.
On aj podvodník okamžite zistili, že Ed odpovedal.
Dofrasa, pomyslel si Ed. Na druhý deň teda poslal tú istú správu na
súkromnú adresu pána Manchina. Odpoveď prišla o necelú hodinu. Manchin mu
nadšene ďakoval, nemôže sa dočkať a tak ďalej. Preštudoval si webovú
stránku knižnice, s Fitzgeraldom strávil dlhé hodiny v digitálnych
archívoch, roky vlastní súborné vydanie vrátane faksimile prvých verzií
napísaných rukou a zaujímajú ho najmä kritické recenzie na prvotinu
veľkého spisovateľa Táto strana raja.
Aké prekvapenie, pomyslel si Ed. Už to zažil. Chlapík sa naňho pokúša
urobiť dojem, skôr ako sa stretnú, nič nové pod slnkom.
2. Francis Scott Fitzgerald začal študovať na Princetonskej univerzite
v roku 1913. Už ako šestnásťročný sníval, že napíše veľký
americký román. a skutočne sa pustil do práce na prvej verzii románu Táto
strana raja. O štyri roky odišiel zo školy, vstúpil do armády, no vojna sa
skončila, skôr než ho povolali. Dnes už klasické dielo Veľký Gatsby
vyšlo v roku 1925, popularitu si však získalo až po autorovej smrti. Celý
život zápasil s nedostatkom financií a v roku 1940 sa zamestnal
v Hollywoode, kde s podlomeným zdravím a vyhasínajúcou invenciou smolil
mizerné scenáre. 21. decembra zomrel na srdcový infarkt, následok
dlhoročného bezuzdného pitia.
Scottie, jeho dcéra a jediné dieťa, darovala v roku 1950 originály
otcových rukopisov, poznámok a listov Firestonovej knižnici v Princetone.
Rukopisy piatich románov na lacnom papieri už poznačil zub času.
V knižnici rýchlo pochopili, že by nebolo rozumné dávať ich do rúk
bádateľom. Preto zhotovili kvalitné kópie a originály uložili do
zabezpečeného trezoru v suteréne s regulovanou teplotou a vlhkosťou
vzduchu. Odvtedy ich odtiaľ vybrali iba párkrát.
3. Muž vystupujúci ako Neville Manchin pricestoval do Princetonu jedného
pekného dňa začiatkom októbra. Ukázali mu cestu do kabinetu vzácnych kníh
a zbierok, a len čo sa predstavil, Ed Folk ho poslal za ďalším knihovníkom,
ktorý dôkladne preskúmal a odkopíroval jeho oregonský vodičský preukaz.
Falzifikát, samozrejme, ale vydarený. Falšovateľ a hacker v jednej osobe
absolvoval výcvik v CIA a dlho sa pohyboval v temnom svete špionáže. Hravo
prelomil bezpečnostné opatrenia na univerzite.
Pána Manchina odfotografovali a dali mu kartičku, ktorú mal stále nosiť pri
sebe. Nasledoval pomocného knihovníka do veľkej miestnosti na poschodí,
stáli tam dva dlhé stoly a pri stenách kovové registračky so zamknutými
zásuvkami. Manchin zbadal v rohoch pod stropom najmenej štyri bezpečnostné
kamery, zrejme zámerne viditeľné. Tušil, že ostatné sú dôkladne ukryté.
Pokúsil sa o nezáväzný rozhovor s knihovníkom, ale nedozvedel sa veľa.
Žartom sa spýtal, či by mohol vidieť originál rukopisu Tejto strany raja.
Pomocný knihovník s povýšeným úsmevom odpovedal, že to nie je
možné.
„Videli ste niekedy originály?“
„Iba raz.“
Manchin dúfal, že mu knihovník povie viac, a keď sa nedočkal, spýtal sa:
„Pri akej príležitosti?“
„Chcel ich vidieť jeden renomovaný vedec. Odprevadili sme ho dolu do trezoru
a dovolili mu nazrieť dnu. Papierov sa, samozrejme, nedotkol. To smie iba
hlavný knihovník a musí mať špeciálne rukavice.“
„Pochopiteľne. Nuž čo, dajme sa do práce.“
Knihovník otvoril dve veľké zásuvky s označením Táto strana raja a
vytiahol z nich veľké hrubé zošity. „Tu sú výstrižky všetkých
recenzií na prvé vydanie knihy. Máme aj tie, čo vyšli neskôr.“
„Skvelé,“ potešil sa Manchin. Otvoril aktovku, vytiahol poznámkový blok
a zdalo sa, že je odhodlaný vrhnúť sa na všetko, čo leží na stole.
O pol hodiny sa knihovník ospravedlnil usilovne pracujúcemu Manchinovi a
vzdialil sa. Manchin ani raz nepozrel hore na kamery. Potom si potreboval
odskočiť a vydal sa hľadať pánsku toaletu. Odbočil nesprávne raz, potom
druhýkrát, zablúdil a motal sa po prázdnych chodbách. Všade boli
nainštalované bezpečnostné kamery. Pochyboval, že záznam niekto sleduje
v reálnom čase, ale uvedomoval si, že kedykoľvek sa dá pustiť znova.
Našiel výťah, vyhol sa mu a zbehol po schodoch. Prvé podzemné podlažie
vyzeralo podobne ako prízemie. Schody sa končili na druhom podlaží S2
(suterén 2), kde objavil veľké masívne dvere s nápisom IBA V SÚRNYCH
PRÍPADOCH. Pri dverách zbadal panel s tlačidlami, ktorý by signalizoval
každý neoprávnený vstup. Dvere a ich okolie strážili dve bezpečnostné
kamery.
Manchin cúvol a vrátil sa hore. Keď vošiel do študovne, čakal tam
knihovník. „Všetko v poriadku, pán Manchin?“ spýtal sa.
„Áno. Asi nejaká žalúdočná viróza. Dúfam, že nie nákazlivá.“ Keď
knihovník náhlivo odišiel, Manchin si celý deň prezeral obsah zásuviek a
čítal staré recenzie, hoci ho ani trochu nezaujímali. Viac ráz opustil
študovňu, túlal sa po chodbách, pozeral sa, skúmal a vrýval si do pamäti
každý detail.
Milan Buno, literárny publicista