Mrazivé príbehy z vašich domovov: Vidia deti duchov? Ich svedectvá vám nedajú spať
Niektorí z vás sa nám odvážili vyrozprávať zážitky, ktoré nie sú z tohto sveta. Toto sú príbehy detí aj dospelých, ktorí prežili stretnutia s duchmi.
Existuje niečo medzi nebom a zemou? Medzi ľuďmi koluje povera, že deti dokážu komunikovať či zažiť nadpozemské veci oveľa prirodzenejšie ako my, dospeláci. Skúsenosti s duchmi však majú aj tí skôr narodení.
Podarilo sa nám kontaktovať niekoľko ľudí, ktorí zažili niečo medzi nebom a zemou. Niečo, čo nepochádza z tohto sveta a svedkovia udalostí sa rozhodli, že napriek nepríjemnej skúsenosti sa o niečo nevysvetliteľné podelia aj s nami. Tieto ženy prerozprávali svoje stretnutie „s niečím“ a taktiež opísali to, čo videli ich ratolesti.
Ujo pri stene
Pani Alena nikdy nezabudne na slová svojho Jakubka. Aj dnes, dlho po tomto zážitku, nerada ostáva sama so synom a teší sa, že jej muž môže pracovať vďaka korone z domu. Prečo? Bojí sa.
„Doteraz som neverila na duchov, ale to, čo sa mi stalo, ma utvrdilo v tom, že niečo také skutočne existuje,“ začína rozprávať svoj zážitok, ktorý sa stal pred niekoľkými mesiacmi.
„Sedela som spolu s Jakubkom na gauči. Pozerala som film, Jakubko sa hral a pes si spokojne po dlhej prechádzke pochrapkával,“ spomína mamička a ďalej vykresľuje domácu pohodu, ktorá sa však čoskoro zmení na všeličo, len nie to, čo by si priala zažiť.
„Bola som rada, že si po práci na chvíľku vyložím nohy, keď synček začal pozerať stále jedným smerom a usmieval sa,“ prezrádza Alena. Mamičke to po dlhšej dobe nedalo a opýtala sa synčeka, čo to robí a či sa cíti dobre. Jeho odpoveď mladú ženu doslova prilepila o gauč.
„Maminka, pozerám na toho uja,“ a ukázal prstom na bielu stenu. Nebolo tam nič, ani náznak tieňa a niečoho, čo by mohlo podporiť jeho detskú fantáziu.
„Aby toho nebolo málo, za chvíľku sa zobudil náš pes. Pribehol k tej stene a začal vrčať, a potom šialene brechať. Áno, na to jedno miesto, na ktoré predtým ukazoval môj syn.“
Mŕtvy braček sa ozval
Silný príbeh pre nás rozpovedala aj naša čitateľka Petra. To, že jej dcérka je extrémne zvedavá, mamičku nedokáže už veľmi prekvapiť. Naposledy však jej dcérka prišla s otázkou, pri ktorej zažila nával hneď niekoľkých emócií: „Bol to údiv, dojatie – ale najmä, asi prvýkrát som zažila pocit, keď som stratila všetky slová.“ Dcérka jej doslova vyrazila dych.
„Mami, ako dlho budem žiť?“ opýtala sa jej z ničoho nič dcérka počas kreslenia. Mamička jej pokojným hlasom odpovedala. Bola zvyknutá na množstvo zvedavých až morbídnych otázok, ktoré dokáže vystreliť „jej malá raketa“.
A potom to prišlo: „Vieš mami, chcem sa zahrať v nebíčku s mojím bračekom. Braček vraví, že mu je tam smutno.“ Ako nám prezradila ďalej Petra, pred dcérkou sa nikdy nezmienila, že mala súrodenca. A pre všetkých okolo nich to bolo veľké smutné tabu.
„Plánovala som jej to raz povedať, no nie teraz, ale v období, kedy by jej to nemohlo ublížiť,“ hovorí. Mamičku však dojali ešte viac jej nasledujúce slová.
Dcérka jej povedala: „Mami, nebuď smutná. Braček sa nehnevá… On vie, že si sa o mňa bála, a preto si o ňom nehovorila.“
Petra odvtedy chodí s dcérkou na hrob bračeka. A jej slová vníma ako dobré znamenie. „Verím jej. Odvtedy povedala ešte niekoľko pravdivých maličkostí o svojom bračekovi a nemá ich odkiaľ vedieť.“
Mamička po tejto skúsenosti cíti psychickú úľavu. „Na synčeka som nikdy nezabudla, ale odkladať rozhovor pred dcérou bolo psychicky veľmi náročné, teraz sa za neho modlíme spoločne.“
Hrali sa, aj keď sa bála
Stretnutie medzi nebom a zemou nám opísala aj seniorka Martina. Mala len povarovať vnúčatá, kým si syn s nevestou zašli do divadla. Spoločná domáca pohoda sa čoskoro zmenila na niečo, čo aj dnes dokáže opísať len s odporom.
„Hrali sme sa na zemi a stavali sme mestečko. Tešila som sa na deti, veď týždeň som ich nevidela! A naraz som sa s nimi necítila príjemne,“ spomína po rokoch na príhodu. V izbe pocítila naraz chlad, a to napriek tomu, že bolo horúce leto.
„Najprv som to nevedela opísať, ale po 30 minútach mi začali prichádzať slová na jazyk. Zdalo sa mi, ako by ma niekto či niečo sledovalo… Ten pocit vo vlastnom dome neprajem nikomu nikdy zažiť!“ Pani Martina nechcela vystrašiť deti a napriek strachu pokračovala v hre. Nepríjemný pocit ju však stále neopúšťal. Práve naopak, bol silnejší.
„Nevedela som, čo robiť. Nechcela som spôsobiť traumu vnúčatkám… A naraz mladší vraví, že babi, ujo sa na teba pozerá.“
„Prečo sa ujo mračí?“ opýtal sa mladší Tomáško a ukazoval na babkin chrbát. „Bolo to aký zlý sen! Ani neviem ako, otočila som hlavou, no nikto tam nebol.“
Pani Martina si nemyslí, že všetci traja by si dokázali naraz niečo také v hlave vytvoriť, aj keď by si to veľmi priala. „Verím, že to bolo niečo, čo nás sledovalo a nebolo to dobré. Ten pocit bol veľmi nepríjemný až mrazivý.“
Odvtedy počuli v dome vŕzganie podlahy, občasné klopanie bez návštevy a niekedy nachádzali osobné veci na miestach, kde ich nenechali: „Vtedy sa mi aj syn prestal vysmievať… Predtým, ako sa to začalo diať, som sa takýmto príbehom len smiala. Ale keď vám niekto naruší váš osobný priestor, akoby z vás postupne vyciciaval pohodu…“ Seniorka priznala, že dom nechali posvätiť a odvtedy majú pokoj.
Ilustračné foto
Zažili ste alebo počuli o niečom mimo nášho sveta? Dajte nám vedieť a napíšte nám. Podeľte sa s nami o váš príbeh.