Zuzana Vajayová Rôzne

Prečo potrebuje duša smútok?

Pozitívne emócie motivujú a odmeňujú, ale negatívne sú rovnako dôležité: sú našimi smerovkami na ceste životom, sú semaformi na našich životných križovatkách. Všetci nemusíme s našimi dušami (alebo mozgami, ak chcete) zaobchádzať rovnako.

Niekto necháva svoje pocity voľne plynúť a niekto sa niektorým z nich bráni alebo ich odmieta. Každý máme svoj spôsob, ako sa vysporiadať so vzostupmi a pádmi, ktoré so sebou život prináša.

Paleta emócií

Odžili sme si vo svojej koži už nejeden piatok, vieme, čo nám robí dobre a čo nie, čo ešte zvládneme a čo už nie, a druhí nech sa nám do toho láskavo nestarajú. Áno, každý to máme dané trochu inak. Čo človek, to jedinečný život a jedinečný spôsob stretávania sa so životnými udalosťami. Niekto plače nahlas. Niekto slzy prehĺta, aby ho iní nevideli. A niekomu ani nenapadne, že by nejaké slzy vôbec mohol vyroniť.

Niekto sa pri problémoch hnevá a iný sa sťahuje do kúta, plný pocitov beznádeje a zmaru. Jeden bojuje s úzkosťou, druhý so smútkom, tretí to strieda a u štvrtého jedinca sa smútok s úzkosťou mieša do jedného ťaživého životného pocitu.

Niekto po celý svoj život neustále s niečim zápasí a o niečo sa usiluje, každú chvíľu bojuje s nepriazňou osudu, a niekto celé roky nevie, čo to sú problémy, až pokým sa mu jedného dňa nečakane zrúti svet. Stačí sa na zaľudnenej ulici rozhliadnuť okolo seba – v tvárach ľudí nájdete celú pestrofarebnú emočnú paletu: Stretnete určite aj ľudí, ktorých nikdy neopúšťa úsmev.

Majú sa skvelo, nikdy neplačú, nepoznajú bolesť, strach, úzkosť, obavy ani beznádej. Ja osobne v prítomnosti takýchto chodiacich reklám na neutíchajúce bezoblačné šťastie vždy automaticky zbystrím pozornosť – zrejme sa mi ťažko verí čomukoľvek dokonalému. Ale dobre, uznávam, je to moja skepsa, čo mi bráni uveriť tváram ako z hollywoodskych plagátov.

Pripúšťam, že môžu existovať ľudia, ktorých trvalý úsmev je pravý a prirodzený. Nie je daný tým, že neukazujú alebo si nepripúšťajú zlé pocity. Oni tie zlé pocity nikdy nemali. Jednoducho nikdy nemali dôvod plakať, byť smutní, úzkostliví alebo bezradní. Aj takí šťastlivci určite sú. Ja som však doteraz nikoho takého nestretla.

Byť pozitívny šťastný a optimistický je výborné a obohacujúce, ale tak ako vo všetkom, i v emóciách musí existovať rovnováha. Rovnako obohacujúce ako príjemné pocity sú aj pocity smutné. Pretože sú pre našu dušu raz ventilom, inokedy impulzom pre zastavenie a zamyslenie.

Radosť a smútok ako smerovky na ceste životom

Asi tušíte, kam mierim. Áno, jednoducho neverím, že človek môže byť len veselý a šťastný. A nielen to. Dokonca verím, že byť len šťastný, spokojný a radostný by bolo neprirodzené a nezdravé. Pretože potrebujeme celú škálu emócií. Že aj negatívne emócie majú zmysel, inak by tu s nami neboli tisícročia evolúcie. Možno nesúhlasíte. Zažili ste dych berúce paniku, viete, čo je srdce drásajúce smútok, a nevidíte v nich nič prínosné.

Dali by ste čokoľvek za istotu, že už nikdy nebudete mať dôvod báť sa alebo plakať. Pokojne by ste prijali večný úsmev z hollywoodskeho plagátu a je vám ukradnuté, čo si z neho kto bude vyvodzovať. Verím vám to. Úplne. Niektoré pocity sú k neuneseniu. Niektoré paralyzujú. Hryzú. Dráždia. Zneschopňujú. Izolujú. Pichajú pri srdci. Tlačia v žalúdku. Ako obruč zvierajú hlavu. Oberajú o schopnosť rozumne myslieť. Berú chuť žiť. Bolia.

Naučte sa trúchliť

Ale pokiaľ netrpíme vážnejšou chorobou, ak sme majiteľmi vyrovnanej a prispôsobivej osobnosti, nie je prečo sa nepríjemných pocitov báť. Pokiaľ naša psychika zvládne radosť, zvládne, aj keď inak a bolestivejšie, aj žiaľ a úzkosť. Nie okamžite a na povel, možno s pomocou niekoho, o koho sa môžeme oprieť, ale zvládne. Vytesňovanie, odkladanie zlých pocitov nám do budúcna uškodí viac než prirodzené trúchlenie či noci prebdené v obavách o budúcnosť.

Ak strach nevpustíte dverami, vlezie k nám v noci oknom. Ak smútku nenecháme priestor v našej slniečkovej tvári, ktorú nastavujeme druhým, schová sa do tieňa a ukáže sa, akonáhle sa ocitneme v prítmí. Mimochodom skúsili ste sa nezľaknúť samoty, pripustiť si obávané pocity a povedať si: „Sem s vami, smútky a úzkosti, aj vy ku mne patríte, aj vy máte právo na existenciu! Ani trochu sa vás nebojím! “

Schválne to vyskúšajte. Urobte si raz priestor pre smútok, buďte pripravení venovať mu toľko času, koľko bude potrebné. Buďte bez sebaľútosti v naozajstnom kontakte so svojím smútkom, pozorujte ho, spoznávajte ho ako časť svojho ja. Možno budete prekvapení, ako rýchlo pocity odpplávajú, keď sa nesnažíme zatvárať ich do tajných skriniek ani ich všelijako odsúvať, uhýbať im alebo ich ignorovať.

Autor: MUDr. Andrea Platznerová, Psychologie.cz pre magazín Diva.sk Zdroj: Diva.sk Link: http://diva.aktuality.sk/…dusa-smutok/

Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM