V škôlke učí 37 rokov: Chcela by som byť chobotnica, aby som objala všetky deti

Uchvátila ju úprimná detská duša a žiarivé očká. Vybrala si náročné povolanie a počas 37 rokov sa stala akousi náhradnou matkou niekoľko stovkám malých detí. Svetluša Sučová zo Spišskej Novej Vsi nám porozprávala, o tom, čo je na nej práci najkrajšie.

Prečo ste sa rozhodli práve pre toto povolanie?

Viac-menej si myslím, že ma na to naviedli rodičia. Dali ma do ľudovej školy umenia na akordeón, veľa som spievala a chodila na súťaže. Vďaka nemu som sa dostala aj na pedagogickú školu, lebo to bolo plus pri príjímačkách.

Pochádzate z učiteľskej rodiny?

Pochádzam z robotníckej rodiny. Ale aj ja aj sestra sme učiteľky. Rodičia nás v tejto voľbe podporovali tak, ako aj my navzájom sme si boli oporou.

Bol to váš sen stať sa učiteľkou v materskej škole?

Dá sa to tak povedať. Ako malé sme sa hrávali na pani učiteľky a potom mi toto povolanie tak učarovalo, že aj keď som si spravila neskôr vysokú školu pre prvý stupeň ZŠ, aj tak som ostala naďalej učiť v materskej škole.

Vaša škôlka oslavovala tento rok 30. výročie. Odkedy tu pôsobíte vy?

Od úplného začiatku. Som už tu taký inventár. (úsmev)

Čo je podľa vás na tejto práci najkrajšie?

Učarovala mi detská dušička a žiarivé detské očká. Každé nové dieťa, ktoré sem príde je osobité a jedinečné. Deti dávajú energiu, nútia človeka rozmýšľať, hľadať nejaké nové motivačné aktivity, sú otvorené a radi spoznávajú svet.

A čo naopak najťažšie?

Vybudovať si na začiatku s každým dieťaťom vzťah. Ja nechcem sklamať ani jedno dieťa. Som tu pre nich ako ich náhradná matka, takže to tak beriem – zodpovedne. Každé jedno dieťa je osobnosť a vyžaduje si pozornosť. Pani učiteľky by mali byť chobotnice najmä na začiatku roka, aby mali niekoľko rúk, ktorými vedia objať všetky deti, najmä tie, ktoré veľmi ťažko znášajú začiatky v škôlke.

Čítajte tiež: Podarené hlášky našich najmenších: Škôlkari zo Spišskej sa vám postarajú o úsmev!

Hovoríte, že ste akousi náhradnou matkou. Ako deti vnímate vy?

Beriem ich ako vlastné. Veď za tie roky, čo spolu strávime, mi veľmi prirastú k srdcu.

V šiestich rokoch musia škôlku opustiť, aké je to lúčenie?

Z roka na rok je to pre mňa ťažšie. Tak ako dozrievajú deti, tak dozrievam aj ja. Rokmi som nadobudla určité skúsenosti, viem, ako na tie deti pôsobiť. Máme vybudovaný pevný vzťah a lúčenie je veľmi ťažké. Nechýbajú ani slzy.

Je ten vzťah natoľko silný, že si spomenú na svoju pani učiteľku aj keď opustia brány materskej školy?

Veľakrát. Najmä tí, čo odídu na základnú sa často sem prídu porozprávať či pochváliť sa so svojimi výsledkami. No dostali sme už aj svadobné oznámenie. Dokonca sa mi stalo, že som učila mamku aj dcéru, samozrejme s niekoľkoročným odstupom.

Keby ste mali porovnať deti v tej dobe, keď ste začínali a dnes… Je nejaký rozdiel medzi nimi?

Dnešné deti sú v porovnaní s minulými generáciami priebojnejšie a smelšie. No moderné prostredie a tlak spoločnosti na rodičov zapríčinil to, že im chýba pozornosť. Rodičia musia veľa pracovať a nestíhajú sa deťom venovať a to im chýba. Rozdiel je aj v tom , že deti síce poznajú mobily a počítače, ale mnohé nepoznajú klasické rozprávkové knižky.

Čítajte tiež: Nevšedné zábery zaľúbencov: Svadobné fotky nafotili v Slovenskom raji!

Spomeniete si na nejaký zážitok, ktorý vám najviac utkvel v pamäti?

Zážitkov je veľa. Deti sú otvorené a úprimné. Sú to také magnetofóny, ktoré všetko nahrávajú a potom hovoria o tom doma či v škôlke. Takže rodičia vedia všetko, čo sa deje v škôlke a pani učiteľky zase to, čo sa deje doma. Mnoho detí si však spomenie aj na svoju pani učiteľku počas prázdnin a tak dostávam niekedy rôzne pozornosti z dovoleniek či vlastnoručne namaľované obrázky.

Prešlo vám rukami mnoho detí s mnohými menami. Je ťažké zapamätať si toľko mien?

Ani nie. Každé dieťa je originál a tak sa vryjú do pamäti správaním, alebo niečím čím vynikajú. Dokonca tie moderné mená si zapamätám skôr.

Pri toľkých deťoch musí byť aj poriadny krik, je pre vás ticho vzácne?

Vždy keď prídem domov z práce, tak prvé dve hodiny strávim pri práci, ale v tichu. Žiadne rádio či televízia. A tak trošku zregenerujem. Ale nemusí byť v triede vždy zaručene hluk. Od mojej kolegyne, s ktorou pracujem už 28 rokov som sa naučila, že keď pani učiteľka rozpráva potichu aj deti sú tichšie, lebo keby kričali, tak ju nepočujú. Akonáhle kričíte, kričia aj oni. Takže v našej triede nekričíme.

Nikdy ste neoľutovali, že ste si vybrali práve takéto povolanie?

Nie, deti mi dávajú vnútorné uspokojenie. Som rada, že im môžem niečo dať, niečo ich naučiť či po vzdelanostnej či citovej stránke.

Ako najradšej relaxujete, keď sa nevenujete detičkám?

Najradšej relaxujem v prírode. Môj ocko má včely, ale keďže už je starší, tak tá starostlivosť prešla na mňa. Okrem toho relaxujem v záhrade, alebo chodím s manželom na turistiku.