SVEDECTVO z hraníc: Moja dcérka si vyrobila ZOZNAM „keď príde vojna“
Jana zažila ľudskú masu zúfalstva a obáv, ale aj nádeje a radosti. Bola svedkom dojemných rozhovorov a momentov, kedy sú slová zbytočné.
Asi vás to celé niekam posunulo…
Dalo mi to veľa. Nádej a vieru. Že je to s nami inak, ako som si dlho myslela. Napriek tomu, že ešte neviem, ako s tým, čo je vo mne nahromadené, naložím, viem jedno – dobro je. Cítila som ho, zažila som ho, som ho plná. A o tom, že je to inak, ma nepresvedčí žiaden komentár na Facebooku. Dnes viem, že to, čo vidím na sociálnych sieťach, nie je reálny obraz našej spoločnosti.
Je to celé inak a som vďačná, že i napriek tak ťaživej skutočnosti, som to mohla zistiť. Prehodnotila som priority a to, čím sa budem trápiť a čo dôležité nie je. A asi nie som jediná, bojujem aj s pocitom márnosti – všetko mi príde zrazu také nepodstatné, zbytočné.
Zažili ste tú ľudskú masu zúfalstva, nádeje, radosti aj obáv. Myslíte si, že nás vojna alebo to, čo sa deje, mohlo predsa len niečo dôležité naučiť?
Áno. Že tak, ako sme sa vedeli zomknúť a spolupracovať na hraniciach, by to mohlo fungovať aj na ďalších úrovniach a miestach. Štát, nezisk, cirkev, bežní občania. Na hraniciach sa kategorizácia stierala.
Všetci tam boli na jednej lodi, všetci boli ľudia. Škoda, že v bežnom živote nám takáto spolupráca až tak veľmi nejde.
No, ako sa hovorí, všetko je na niečo dobré a možno nás táto hrôza naučí práve toto. Byť si bližšie.
Dajte ukrajinským rodinám šancu znovu sa vidieť! Podporiť ich môžete nákupom ochranných pomôcok a zdravotníckeho materiálu – viac o zbierke TU.
