SVEDECTVO z hraníc: Moja dcérka si vyrobila ZOZNAM „keď príde vojna“
Jana zažila ľudskú masu zúfalstva a obáv, ale aj nádeje a radosti. Bola svedkom dojemných rozhovorov a momentov, kedy sú slová zbytočné.
Na hranici ste tiež urobili niekoľko záberov, ktoré sa spájajú so silnými príbehmi. Napriek tomu, bol taký, ktorý sa vám dostal pod kožu akosi viac?
Neviem vybrať jeden moment. A nie všetko som fotila, nie všetko sme spracovali do príbehov a rozhovorov.
Tie najsilnejšie momenty boli práve tie, ktoré sme nemohli a nechceli zaznamenať. Lebo to sa nedá.
Napríklad?
Napríklad ako osamelá staršia pani s jednou cestovnou taškou a igelitkou, ktorá sa nás bezprostredne po prekročení hraníc opýtala, čo má ďalej robiť. Veľmi sme jej nerozumeli, kolegyňa Marianna jej pomohla s taškou a ukázala, kde sa môže zohriať, dať si čaj. A aby cítila, že nám nie je ľahostajná, opýtala sa jej: Aká bola cesta? V tom momente totiž neviete, čo povedať, čo sa spýtať. Nič sa nehodí.
Jedna otázka a tejto krehkej žene sa podlomili kolená a veľmi sa rozplakala. Na ten pocit bezmoci nikdy nezabudnem.
Nezabudnem ani na pána Rostislava z Užhorodu, ktorý viezol humanitárnu pomoc priamo do Kyjevského metra. Rozprávali sme sa s ním tesne pred odjazdom na fare vo Vyšnom Nemeckom. Kvôli jeho bezpečnosti som fotila len jeho krásne pracovité ruky. Mal strach, vedel, že ide do nebezpečenstva, ale bol odhodlaný. Lebo, keď všetci pomáhajú, musia aj Ukrajinci. Keď nám dorozprával plán svojej cesty, ostalo ticho. Všetci traja sme mali slzy v očiach a triasli sme sa. Potom sa silno objali. Často na Rostislava myslím, či dorazil domov po svojej misii v poriadku.
Obrazov, ktoré sa mi budú premietať v hlave, je veľa. Deti túliace sa k statočným mamám, plyšáci trčiaci z farebných ruksačikov, zvierací miláčikovia v náručiach a prepravkách, tváre dobrovoľníkov, ktorí aj napriek únave a zime s úsmevom pomáhali dlhé hodiny.
Dobrovoľníci nepodávajú len pomocnú ruku, často si to asi ani neuvedomujú, že im zmierňujú psychickú záťaž, ktorú si utečenci so sebou prinášajú.
Možno to bude znieť zvláštne, ale povzbudenie či pocit bezpečia si tu ľudia poskytujú navzájom. Nejde to len z jednej strany. Tie momenty boli prítomné všade. V každej maličkosti. Keď kuchár za veľkým kotlom žartoval s chlapčekom, ktorý si krátil čas šúpaním cesnaku pre jeho guláš a na chvíľu bolo všetko také normálne.
Spontánna ukrajinská babička, ktorá s jej kokeršpanielom predvádzala srandičky pre deti, tie sa smiali a my tiež.
Hra na gitare, lietajúce bubliny z bublifukov, ktoré naháňali deti. Objatia. Úsmevy pochopenia a povzbudenia, ktoré zahrievali rovnako silno ako horúci čaj.
Túto vojenskú situáciu veľmi citlivo vníma aj jej 9-ročná dcérka. Jane pripravila srdcervúce aj krásne momenty. Aké? Článok pokračuje na ďalšej strane.
